Strehúň škvrnitý, latinsky lycosa singoriensis, patrí totiž do Červenej knihy ohrozených živočíšnych druhov. Pred dvadsiatimi rokmi žil len v najjužnejších oblastiach Slovenska, vplyvom otepľovania sa však sťahuje vyššie na sever. V okolí Nitry je teraz jeho výskyt bežný, no objavili ho už aj v Martine. Siete nespriada, takmer celý život strávi v nore, len pred zimou vyhľadáva teplé miesta. Sú nimi aj ľudské obydlia.
„Nedávno vystrašili ľudí v nitrianskej fabrike. Prilákalo ich teplo kuchyne. Bežne ich nachádzajú obyvatelia domov pri rieke Nitra, či z obce Cabaj-Čápor. Často mi ľudia zavolajú, že mi donesú špeciálny druh pavúka, ktorý sa k nim dostal asi zo zelovocu, keďže tam predávajú exotické ovocie. Vždy je to však tento slovenský druh,“ naznačil odborník na pavúky a chovateľ Michal Šesták.
Strehúň je skôr väčší strašiak ako pavúk. Najväčšie rozpätie nôh máva okolo siedmych centimetrov. Je robustnejší ako križiak, má hrubšie nohy. Je síce vyzbrojený jedom, v obrane aj hryzie, no skôr bolestivo ako nebezpečne.
Sonlajtner bude pri najbližšom stretnutí so strehúňom opatrnejší. „Nechcel som ho zabiť. Bolo však šero, vyzeral veľký a manželka mi pišťala do ucha. Nabudúce by som ho asi chytil do krabičky a vypustil von.“
Hmyzích druhov, ktoré sa vplyvom otepľovania sťahujú na sever, je viac. „Na Záhorí vraj našli niekoľko škorpiónov, ale to je skôr fáma. Snovačky, známe ako čierne vdovy, však postupne prechádzajú z najjužnejší častí Grécka k severnejším susedom. Na Slovensku ich už dávno žije asi dvesto druhov. Tie slovenské majú účinný jed, no sú veľmi malé, nedokážu prehryznúť kožu človeka,“ ubezpečil Šesták.
V Európe podľa neho nežijú také nebezpečné pavúky ako v tropických oblastiach. Na jed pritom reaguje každý inak, niekto ľahšie znesie uštipnutie čiernej vdovy, alergikom však môže ublížiť aj včela.