Viedenskú električku zastavila železná opona

Skrýval sa v tom kus romantiky. Stáť na zadnej plošine elektrického vláčika, nechať sa ošľahávať vetrom. Postupne míňať Korunovačné námestie so súsoším Márie Terézie, hotel Carlton, Most Františka Jozefa, Arénu aj Au Café. Z petržalského nábrežia sa potom zahľadieť na ruiny Hradu a sledovať zákutia Pečenského ramena. Obchádzať majestátnu skalnú stenu pri Hainburgu a pokračovať ďalej, až do srdca Viedne...

05.01.2008 10:23
Medzimestská električka Foto:
Medzimestská električka, ktorá spájala Bratislavu s Viedňou v rokoch 1914 až 1938.
debata

Asi takto majú už nemnohí pamätníci v spomienkach zapísanú jazdu slávnou „viedenskou električkou“, ktorá v januári 1914 spojila centrum rakúsko-uhorskej monarchie s vtedajším Prešporkom. Keď ju po niekoľkých dňoch skúšobnej prevádzky 1. februára spustili oficiálne, všetky staničky po celej jej trase boli nádherne vyzdobené. Dvom mimoriadnym, z Viedne vypraveným, vlakom popri trati odušu mávali špaliere ľudí. A z Carltonu, ktorý hostil aj viedenského primátora, až do rána zneli Straussove valčíky.

Autorom projektu populárnej medzimestskej „vicinálnej“ železničky bol staviteľ Josef Tauber. Jej trať sa skladala z troch úsekov: Prvý viedol z Viedne Grossmarkthalle na predmestie Gross Schwechat. Druhý odtiaľ pokračoval do petržalských Kopčian (Köpcsényi, Kittsee). A posledný pokračoval cez Most Františka Jozefa (dnešný Starý most) na Korunovačné (dnešné Štúrovo) námestie v centre Bratislavy.

Keďže medzinárodná trať si vyžadovala klasický železničný rozchod 1 435 mm a bratislavské mestské električky jazdili (a dodnes jazdia) po zúženom, metrovom, rozchode, na ľavom brehu Dunaja bolo treba vytvoriť trať s tromi koľajnicami vedľa seba, aby umožňovali zároveň prejazd mestských i medzimestských vozidiel. Vybudovali ju v úseku od mosta cez dnešné Vajanského nábrežie, okolo hotela Carlton a cez dnešnú Jesenského a Štúrovu ulicu späť na most.

Hoci električka vždy mala „cveng“, dve svetové vojny postupne predznamenali jej zánik. Za prvej slúžili jej koľajnice aj na vojenské účely. Po rozpade monarchie sa prevádzka načas zastavila úplne, potom už bolo treba na rakúsko-československej hranici prestupovať do inej súpravy, neskôr na slovenskom území električku nahradili autobusy.

Na počiatku druhej, 7. októbra 1938, prestala jazdiť na rakúskej strane. Tri dni nato Petržalku-Engerau obsadili vojská wehrmachtu. Keď navyše v apríli 1945 vyhodili ustupujúce nemecké vojská do vzduchu vtedy jediný bratislavský most cez Dunaj, so železničkou bol definitívne koniec. Po vojne sa obnovila len jej trasa z Viedne do Wolfsthalu. A na hranici sa na dlhé roky zatiahla železná opona.

debata chyba