Máte pocit, že ste dostatočne silný minister?
Dobrá otázka. Robím všetko preto, aby som ochránil pacientov, zlepšil postavenie zdravotníctva a motivoval lekárov, aby chceli robiť svoju prácu. Verím, že všetky zmeny, ktoré robíme a chystáme, ma posilňujú.
Za ten rok, čo ste ministrom, je však s rezortom a v ňom nespokojný takmer každý. Protestovali, prípadne podávali petície už všetci od zdravotníkov až po pacientov.
Niektoré zmeny môžu byť zdravotníkmi pacientmi vnímané ako negatívne, ale ich cieľ je pozitívny. Napríklad rušenie oddelení – ľudia ani zdravotníci si neuvedomujú, že my nemocniciam neberieme peniaze. Objem peňazí bude zachovaný a nemocnice sa budú môcť rozhodnúť, na čo ich použijú. Naším cieľom je kvalita nie kvantita. Ale keďže ľudia sú emocionálne naviazaní na to svoje oddelenie, pričom veľakrát je daná nemocnica aj veľký zamestnávateľ v príslušnom regióne, tak to samozrejme vnímajú, možno prvoplánovo, negatívne.
Nie je nespokojnosť aj preto, že už o mesiac sa má zrušiť 150 oddelení a 4 000 lôžok a nikto doteraz nevie, v ktorých nemocniciach? Ako je to pripravené?
Tie návrhy nie sú od zeleného stola, sú výsledkom niekoľkotýždňového rokovania a my sme to nechali na nemocniciach, aby sa medzi sebou dohodli, ktoré oddelenia zrušia.
Prečo potom Všeobecná zdravotná poisťovňa odmieta poskytnúť zoznam, kde sa budú rušiť oddelenia?
Všeobecná zdravotná vám ho nedá preto, že niektoré veci sa ešte dolaďujú s nemocnicami v pôsobnosti vyšších územných celkov. My síce riešime nemocnice, ktoré sú v gescii ministerstva zdravotníctva, ale musíme sa dohodnúť aj s predstaviteľmi VÚC, aby bola zachovaná dostupnosť oddelení.
Ak sa teda ešte stále dohadujete, tak nie je jasné, ktoré oddelenia a kde sa budú rušiť.
To sú takmer finálne veci.
Minule ste sa vyjadrili, že účet za zdravotníctvo budú musieť zaplatiť aj pacienti. Je spravodlivé, ak teraz za to na odplatu budú mať k dispozícii menej oddelení a budú musieť dochádzať?
Ja som povedal, že v prípade, že neurobíme nič, zaplatíme za to my všetci.
Už za to však platíme. Napríklad onkologickí pacienti z Martina musia dochádzať za ošetrením do Žiliny.
V prípade akútnej zdravotnej starostlivosti je sieť urobená tak, aby sa k pacientovi do pätnástich minút dostala záchranka a aby ho ošetrili. V prípade plánovanej zdravotnej starostlivosti, ak majú tri nemocnice onkologické oddelenie, podľa čoho sa rozhodnete, kam pôjdete?
Pacient, ktorý kalkuluje s financiami, zrejme pôjde tam, kde je to preňho najbližšie.
Predpokladajme, že vzdialenosť je rovnaká. Na základe čoho sa pacient rozhodne?
Potom už na základe kvality. Ale naozaj ste všade porušili lôžka tak, že vzdialenosť je rovnaká a pacient sa môže rozhodovať len na základe kvality?
To bol náš cieľ.
A podarilo sa vám ho aj splniť?
Samozrejme. Teraz máme rušiť do 150 oddelení a 4 000 lôžok a naozaj prepočty aj diskusie, ktoré sme mali s riaditeľmi nemocníc, hovoria, že tá cesta je správna a cieľ je splnený.
Prezentujete tu, že nemocnice súhlasia s tým, čo robíte, ale v skutočnosti to tak nevyzerá. Nepáči sa im napríklad, že ich tlačíte do jednodňovej chirurgie, pretože ak po nej u pacienta nastanú komplikácie a musí byť hospitalizovaný dlhšie ako 24 hodín, nemajú to zaplatené.
Môže sa to stať, ale komplikácie sú marginálne, nemôžeme kvôli 5 až 7 percentám nastaviť platbu na veľký priemer. Ak však pacient príde ráno do nemocnice a večer odíde, stojí nemocnicu určite menej, ako keby tam ležal päť dní. A o to nám ide, aby sme stlačili náklady nemocníc.
Transformácia nemocníc má slúžiť na to, aby hospodárili vyrovnane. Ako tak môžu robiť, ak dostávajú nereálne platby od zdravotných poisťovní?
Cieľom je, aby nemocnica hospodárila vyrovnane, ale aj aby bola nastavená na reálne možnosti, aby nešla na pol plynu. Potrebujeme nemocnice najskôr zefektívniť a potom im môžeme dať viac peňazí.
Takže sľubujete, že od 1. januára budú poisťovne platiť nemocniciam reálnymi cenami?
V prípade, že dopadnú veci tak, ako sme si ich nachystali, tam bude viac peňazí.
A z čoho chcete pred transformáciou nemocnice oddlžiť?
To je otázka na ministerstvo financií.
Sú to však vaše nemocnice.
Moja úloha je pripraviť transformáciu nemocníc technicky. Bolo už povedané, že to bude z mimorozpočtových zdrojov a rokujeme s ministerstvom financií odkiaľ, ale oni sú tí, ktorí peniaze nachádzajú.
Je však pol roka do skončenia transformácie a nevieme si povedať jasne, z čoho ich oddlžíme?
Skúste dať túto otázku ministerstvu financií.
Lenže aj vy za to musíte bojovať.
Bojujem.
A máte nejaké návrhy?
Máme a boli už aj medializované. Napríklad z privatizácie niektorých podnikov alebo z európskych fondov.
Ak všetky zmeny, ktoré zavádzate, majú znížiť náklady a priniesť do zdravotníctva viac peňazí, prečo potom chcete pacientov ešte znova finančne zaťažovať pripoistením?
Pretože štát si pri súčasnom modeli financovania nebude môcť dlhodobo dovoliť platiť zdravotnú starostlivosť. Faktom je, že sa zmenšuje počet ekonomicky aktívnych poistencov. Druhý fakt je predlžovanie života. Ľudia budú žiť dlhšie, a teda viac budú čerpať zdravotnú starostlivosť a ekonomicky aktívnych bude menej.
Prečo ste potom znížili platby za poistencov štátu?
Viem, že 4,32 percenta je málo…
Prečo ste nevybojovali viac?
Pretože sme mali ekonomiku v takom zlom stave, aj na základe krízy, aj na základe zlého hospodárenia, že objem štátneho rozpočtu bol malý.
No ak ste na začiatku povedali, že sa považujete za silného ministra, tak by ste mali vedieť vybojovať viac peňazí.
Samozrejme, ale druhá vec je, že musíte mať z čoho. Ja som chcel viac a hovoril som o 5 percentách, ale potom som uznal, že štát nemá z čoho a nemôžeme viac a viac zaťažovať ľudí tým, že sa zvýšia dane.
Takže to teraz majú zaplatiť ľudia, pre ktorých sa chystáte zaviesť pripoistenie. Ak ho chcete zaviesť, musí byť určený štandard a nadštandard. Na základe čoho ho stanovíte?
Niektoré krajiny idú cestou medicínskou, iné cestou finančného limitu. My sa teraz rozhodujeme, ktorou cestou pôjdeme. Finančný limit je rýchlejší, medicínsky ťažší na vypracovanie, ale potom zase ľudia budú vedieť, za čo si platia. Obe cesty majú svoje výhody aj nevýhody. Ešte stále na tom pracujeme, preto by som teraz nerád hovoril, ktorou cestou pôjdeme.
Ale spomínali ste už, že chcete zaviesť niečo podobné, ako sú preventívne vyšetrenia u zubára. Znamená to, že ak pacient nepôjde na preventívnu prehliadku, ďalší rok si za ošetrenie zaplatí?
Je to systém nominálneho poistenia, ktorý funguje v niektorých krajinách. To znamená, že ak pacient bude chodiť na preventívne prehliadky a dodržiavať liečbu, zdravotná poisťovňa mu môže nasledujúci rok za rovnakú cenu pripoistenia ponúknuť ako bonus určité nadštandardné služby navyše, alebo za rovnaké služby bude platiť menej.
Zavedenie limitu na doplatky za lieky nebol z vašej strany len populistický krok? Ekonómovia aj lekárnici hovoria, že mnohým ľuďom sa peniaze nevrátia vzhľadom na pravidlá, ktoré ste zaviedli.
Išli sme podľa toho, čo je štandardom v európskych krajinách. Môžu byť akékoľvek kritické hlasy, ale kým to nie je v platnosti, tak sú to len špekulácie.
Čísla sú však jasné, väčšina dôchodcov nemá príjem do 360 eur a ak budeme mať druhú najlacnejšiu cenu lieku a lekárnik bude povinný vydávať najlacnejší liek, pacienti sa do limitu 30 a 45 eur nedostanú.
My chceme urobiť záchytnú sieť pre najchudobnejších, ktorí sú často aj najviac chorí. Toto nemá byť prostriedok na zbohatnutie pre niekoho, kto si kúpi sprej do nosa raz za rok. Keď to bude ekonomika dovoľovať, tak tam môžeme dať všetkých dôchodcov. A je to aj naším cieľom, že tam pridáme napríklad aj občanov v hmotnej núdzi, uvažujeme o deťoch, ale zatiaľ si môžeme dovoliť len toto. Musíme niekde začať. Podľa štatistiky ministerstva práce dôchodcov, ktorí majú dôchodok okolo 250 eur je 10-tisíc. Spolu to zachytí asi 120-tisíc ľudí, to je málo? Možno pre nejakého lekárnika je to málo, ale človeku, ktorý žije z ruky do úst, tomu to môže pomôcť.
Ako pomôže pacientovi predpisovanie účinnej látky namiesto lieku?
Bude platiť za lieky menej. V roku 2007 bol trh liekov na Slovensku okolo 900 miliónov eur, v roku 2010 už miliarda. Patríme medzi krajiny, ktoré z verejných zdrojov dávajú najviac na lieky. Nevidím dôvod, aby sme mali lieky drahšie ako v Čechách. Všetky argumenty farmaceutických firiem, že keď nastavíme cenu liekov na druhú najnižšiu v Európskej únii, budú sa lieky vyvážať do zahraničia, hovoria len preto, aby to nebolo zavedené.
Ale hovoria aj to, že nedostupnosť liekov spôsobí, že keď budú mať zrazu také lacné lieky, zvýši sa ich podiel na trhu, nebudú môcť zabezpečiť ich potrebné množstvo, pretože výroba sa plánuje 4 až 6 mesiacov dopredu.
To sú také pseudoargumenty. Keď viem, že som firma a budem mať najlacnejší liek na trhu a teraz vyrábam 100-tisíc škatuliek, tak si naplánujem výrobu na 200-tisíc.
Lacnejšie lieky, generiká, si môže pacient kúpiť aj dnes.
Ale nikto to nevyužíva.
Veď sme na treťom mieste vo výdaji generík.
To ako viete?
Prezentovali to výrobcovia liečiv v zdravotníckom výbore.
K tomu sa neviem vyjadriť, nebol som na zdravotníckom výbore. Ale zásadné číslo je, že za štyri roky stúpol na Slovensku trh s liekmi o 100 miliónov eur. Viete si predstaviť, čo by bolo, keby sme mali tých 100 miliónov v nemocniciach? Platíme skoro najviac v celej Európe za lieky, my to nevidíme?