Úspech zaznamenal aj koncom roka, keď sa stal členom tímu pokrových profesionálov PokerStars Pro. Najznámejší slovenský pokrový hráč preto prišiel na rozhovor už v novom „drese“ a s bielymi vlasmi…
Ten účes má zneistiť súpera?
Nie, išlo o prehratú stávku. S českým profíkom Martinom Hrubým sme odohrali 75 partií, pričom on vyhral 38. Okrem bielych vlasov mi kaderník Igor Novosad vzadu vytvoril červenou farbou aj logo PokerStars.
Na World Series of Poker ste tento rok vyhrali viac ako 206-tisíc dolárov. Pri akých sumách ste začínali na úplnom začiatku?
Všetko sa to začalo, keď kamarát pred štyri a pol rokmi priniesol z Ameriky kufrík so žetónmi. Začali sme hrávať v kaviarni raz za týždeň za nejakých sto, dvesto či tristo korún. Väčšinu partií som vyhrával, a tak keď som vo februári 2007 šiel okolo jedného bratislavského kasína a kamarát ma zavolal na turnaj, súhlasil som. Vklad tritisíc korún bol pre mňa vtedy trochu privysoký, ale napokon som vyhral 15-tisíc. Šiel som na ďalšie turnaje a zrazu som mal z pokru nejakých 80-tisíc korún. V decembri som sa dostal na finálovy stôl European Poker Tour v Prahe a o mojej profi kariére bolo rozhodnuté.
Koľko času musí človek obetovať hre, keď ju chce robiť profesionálne?
Na začiatku som hral strašne veľa, dlhé hodiny, niekedy aj dva-tri dni v kuse takmer bez spánku. Tento rok som tempo zvoľnil, hral som tak päť až desať dní v mesiaci. So zmluvou s PokerStars bude pre mňa poker povolaním na plný úväzok, keďže budem hrať asi dvadsať dní v mesiaci.
PokerStars je najväčšia internetová herňa. Vy ste dosiaľ hrali len poker naživo. Je v tom veľký rozdiel?
Áno, to sú dve totálne iné disciplíny. V živej hre profitujem z čítania protihráčov. V on-line pokri toto nahrádzajú rôzne pomocné programy, ktoré analyzujú hru súperov.
Ako vyzerá príprava profesionálneho pokrového hráča?
Treba študovať hru súperov, čítať rôzne analýzy, internetové fóra, knižky. Ja osobne však za najdôležitejšie považujem dve veci. Podstatná časť prípravy u mňa spočíva v tom, že rozoberám hru s dvoma kamarátmi, tiež pokrovými profíkmi. To mi dáva veľa. Druhá vec je sebareflexia. Veľa hráčov po prehre povie, že mali smolu a nehľadajú chybu v sebe. A to je nesprávne. A samozrejme základ je hrať, hrať, hrať.
Poker je však aj o šťastí, alebo nie?
Áno. Keď hrá napríklad skvelý šachista sériu hier s priemerným, je veľká pravdepodobnosť, že priemerný neuhrá ani jednu. Pri pokri má aj amatér šancu poraziť profíka, najmä pre faktor šťastia. Ten však tvorí podľa mňa len nejakých dvadsať percent. Výhodou profíka je však aj to, že väčšinou v hrách, ktoré vyhrá, od súperov vytiahne viac peňazí, pri prehrách zase príde o menej peňazí.
Čo ešte oddeľuje priemerných hráčov od špičkových?
Úplný základ je disciplína a trpezlivosť, to je alfa a omega. Hráč musí byť i dobrý psychológ. To sa nedá ani vysvetliť, čo všetko sa dá vyčítať z očí. Dôležitá je aj schopnosť blufovať. Podstatná je aj matematika, znalosť odhadnúť šance na výhernú kombináciu. Netreba však podceňovať ani životné skúsenosti. Tie totiž formujú osobnosť. A poker je hra osobností.
Môže sa hráč udržať vo svetovej špičke dlhodobo?
Iba keď vie zachytiť vývoj. Poker sa totiž mení a dlhodobo je úspešný len ten, kto sa prispôsobí. Niektorí hráči sú preto na výslní len v jednom období. A samozrejme, sú aj takí, ktorí so šťastím uspejú na jednom turnaji a už nikdy nič iné nevyhrajú.
Aké je vekové zloženie pokrovej špičky?
Rozdelil by som to do troch kategórií. Sú hráči medzi 18 a 25 rokmi, takzvaní grinderi, ktorí sa profesionálne živia hraním on-line pokru. Naživo je tá špička v rozpätí tridsať- až štyridsaťročných hráčov, keďže tí už majú čosi odžité a vedia to premietnuť do hry. Nuž a napokon, medzi top hráčmi je aj niekoľko pánov nad päťdesiat rokov, takí pokroví džentlmeni. Tí však neraz majú problém prispôsobiť sa zmenám a agresivite „mlaďasov“. Majú už väčší problém čítať súperov, keďže generačne sú niekde inde.
Je rozdiel aj v rámci národností?
Určite. Čím temperamentnejší národ, tým bláznivejší hráči. Napríklad Taliani sú často úplní gambleri. Globálne sú však najťažší protivníci zrejme Američania, keďže tam má poker dlhú tradíciu. Slováci majú podľa mňa nevýhodu v tom, že ako národ sme boli vždy utláčaní, a tak sú ľudia často v pasívnej pozícii. Keby sme mali niečo z americkej dravosti, boli by sme určite úspešnejší.
Aké typy súperov majú profíci najradšej?
Jednoznačne gamblerov a podnikateľov. Podnikateľ totiž nechce hrať s priemernými hráčmi. Chce hrať buď s rovnako bohatými súpermi, alebo potom s profíkmi. Na nich sa dá najviac zarobiť. Sú takí Ježiškovia.
Vy osobne si zahráte ešte niekedy aj s obyčajnými hráčmi?
Ale áno. Pravidelne hrávam v herni Golden Vegas. Pred Vianocami som si zase napríklad zahral so študentmi na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca, kde bolo štartovné jedno euro… Jediným problémom s touto akciou pre mňa bol fakt, že turnaj sa začínal o ôsmej ráno, pričom ja som zvyknutý vstávať o 11.30…
Z Gymnázia Jura Hronca smeruje veľa študentov na matematické odbory, mohli byť teda celkom zdatní súperi, nie?
Určite je to výhoda. V Čechách je veľa úspešných hráčov z tejto oblasti. Matematici však môžu mať hendikep napríklad v čítaní súperov. Špičkový hráč by mal byť vyvážený. To znamená, že keď som vo všetkých oblastiach 85-percentný, je to lepšie, ako keď je niekto v čomsi stopercentný a v inom päťdesiatpercentný.