V Kyjeve zomrel predvlani vo veku 94 rokov rozviedčik Alexander Sviatogorov. Na Slovensku ho koncom vojny poznali pod krycím menom major Zorič. Gestapo sľubovalo za jeho hlavu obrovskú odmenu – 500-tisíc vtedajších korún.
Na Ukrajine mal Sviatogorov povesť staršieho brata Stirlitza, hrdinu televíznych Sedemnástich zastavení jari. Totiž už v roku 1970 sa stal prototypom pre ústrednú postavu agenta diverzanta v inom sovietskom špionážnom seriáli. Pod názvom Štít a meč ho svojho času odvysielala aj Československá televízia.
Predpokladá sa, že spravodajská skupina Sviatogorova-Zoriča poskytla v marci 1945 mimoriadne dôležité informácie štábu 2. ukrajinského frontu. Stalo sa tak ešte pred začiatkom bratislavsko-brnianskej operácie.
„Zoričovci získali podrobné nákresy a ďalšie údaje o bratislavských opevneniach,“ tvrdí Vlasta Paulovičová, bývalá starostka Skýcova. Zároveň naznačuje, že mnohé z týchto informácií sa podarilo získať vďaka úsiliu mladých krásavíc – rozviedčičiek.
Paulovičová mala vtedy ani nie 15 rokov, ale Sviatogorova pozná aj z viacerých povojnových stretnutí, keď už bol v dôchodku a prichádzal na pamätné miesta svojej partizánskej anabázy.
Naposledy sa tu zastavil pred piatimi rokmi. „Ale to už vyzeral dosť zle a len šuchotal nohami.“ Skýcov bol oporným bodom jeho skupiny od začiatku decembra 1944 do polovice marca 1945.
Pracovali preňho aj krásavice
V. Paulovičová je ešte aj dnes veľmi skúpa na slovo, keď je reč o činnosti skupiny majora Zoriča. „Veď viete, že všetko, čo robili, bolo prísne tajné,“ presviedča, „a sám Sviatogorov mlčal o tom ako hrob aj vtedy, keď si vypil.“
To už viac prezradila, ale tiež až s odstupom desaťročí a pri podobných posedeniach, bývalá členka Zoričovej skupiny Jevgenija Počinajkova, alias Reďkovova, alias Helena Svobodová a ktovie aké krycie mená ešte mala. Po vojne dokončila štúdium farmácie a žila vo Ľvove. Dlho pracovala ako lekárnička a zomrela vari pred desiatimi rokmi.
„V mladosti to bola krásna vysoká blondína a vedela perfektne po nemecky,“ rozpráva Paulovičová. „U nás v Skýcove vystupovala ako partizánka, pravidelne však odchádzala do Bratislavy a jej okolia, spravidla v sprievode Emila Duckého alebo Vojta Svobodu.“
Ducký, Svoboda, Chalmovský, Kolena a ďalší občania slovenského štátu boli agenti – nelegalovia a spojky Zoričovej skupiny v ilegálnom hnutí odporu. Spájali ju s bunkami v Bratislave alebo jej okolí. Okrem nich tu pôsobili Helena, Božena, Barbora a ďalšie dievčatá. Najčastejšie sa pohybovali v reštauráciách a kaviarňach, kde vyhľadávali pripitých nemeckých dôstojníkov a pokúšali sa od nich – nezriedka za každú cenu – vymámiť utajované informácie.
Helena, alias Jevgenija, získala v spolupráci s Vojtom aj „živého jazyka“. SS-obersturmbannführer Kurt Hartmann predstavoval dôležitý zdroj informácií v čase, keď jednotky Červenej armády sa už chystali prepraviť na západný breh Hrona a udrieť na Bratislavu.
Boli vojakmi neviditeľného frontu
V Kyjeve žije syn majora Zoriča Leonid Sviatogorov, ktorému otec prezradil o únose Hartmanna aj niektoré podrobnosti: Helena vystupovala v úlohe netere podnikateľa, jej strýka zahral Vojtech. Keď sa o krásnu neter začal uchádzať podplukovník, strýko sa radšej vzdialil.
Po niekoľkých rundách a tancoch bol však Hartmann čoraz dotieravejší. Helena odchádza domov, on ju chce silou-mocou vyprevádzať. Nasadnú do limuzíny so šoférom a ochrankárom. Helena si želá, aby ju odviezli do susednej obce, kde zoričovci nastražili esesákovi osidlá. O chvíľu pasca sklapla.
Zoričov oddiel mal krycie meno Zarubežnyj (zahraničný). „Jeho hlavným poslaním bola strategická rozviedka,“ myslí si Sviatogorov mladší, „vytvorenie širokej prieskumno-diverznej siete v samotnej Bratislave i v jej okolí.“
Únosy patrili medzi špeciality zoričovcov. V marci 1945 sa im podarilo uniesť z väzenia významných politických väzňov – Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša – a tajne ich prepraviť do Košíc, kde už fungovali orgány obnovujúceho sa Československa.
Stalo sa to krátko pred transportom týchto väzňov do koncentračného tábora v Mauthausene. Po vojne sa obaja stali členmi vlády, Široký dokonca československým premiérom. Pri ich oslobodení však zohrali významnú úlohu aj sudcovia Július Viktory a Karol Vagač, ktorí spolupracovali s odbojovými skupinami.
Foto: archív
V Mauthausene však skončil, a tam aj zahynul, Ján Kolena. Podľa Sviatogorova staršieho bol to jeden z najschopnejších agentov – nelegalov. Pracoval v bratislavskom prístave a poskytoval cenné informácie o pohybe nemeckých vojsk.
Chceli uniesť prezidenta Tisa
Zorič sa vraj koncom marca 1945 pokúšal zorganizovať dokonca únos prezidenta Jozefa Tisa. „Otec na sklonku života položartom spomínal, že celú vec prepálili, keď v snahe poistiť sa vytvorili dve prepadové komandá, ktoré navzájom o sebe nevedeli. Napokon si však len prekážali, čím zmarili celý plán. Tiso medzitým emigroval do Rakúska.“
Slovenských partizánov, ktorí prichádzali do styku s majorom Zoričom, možno spočítať na prstoch jednej ruky. Schopných či ochotných hovoriť pre médiá je ešte menej. Výnimku predstavuje Alexander Bachnár (90), ktorý v marci 1945 viedol novácku partizánsku jednotku a bol v pravidelnom kontakte so skupinou Zarubežnyj.
„Tušil som, že plní osobitné spravodajské úlohy, ale do tých nás major Zorič, samozrejme, nezaväzoval, preto aj pokus uniesť Tisa je pre mňa novinkou,“ tvrdí Bachnár.
Slovenská historiografia takisto nemôže poslúžiť. „V prípade takých spravodajských oddielov ako bol Zarubežnyj, sme zatiaľ odkázaní iba na svedectvá pamätníkov,“ konštatuje František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu, kde sa zaoberá dejinami partizánskeho hnutia na Slovensku: „Je nesporné, že mali zvláštne poslanie i postavenie. O inštrukciách, konkrétnych úlohách a ich plnení však veľa nevieme, pretože príslušné ruské archívy sú zatiaľ nedostupné.“
Zachraňovali mesto pred zničením
Major Zorič zanechal v pozostalosti spomienky. Ich knižné vydanie teraz pripravuje Sviatogorov mladší, ináč povolaním vedec kybernetik. Pripomína, že niektoré tajomstvá si otec, ako to už býva u rozviedčikov pravidlom, odniesol so sebou do hrobu. Čo tam teda bude o bratislavskej operácii?
„Ako získavali a odovzdávali informácie o rozmiestnení vojenských posádok, ich bojovej sile a výzbroji, o infraštruktúre a plánoch obrany mesta,“ odpovedá Zoričov syn. "Otcovým agentom sa podarilo preniknúť až do najbližšieho okolia prezidenta Tisa a do Ústredne štátnej bezpečnosti, kde sa zmocnili dôležitých dokumentov.
Je málo známe, že Zoričove slovenské spojky sa už 2. apríla 1945 zapojili aj do bojovej činnosti a poskytli výdatnú pomoc nastupujúcemu Malinovského vojsku. Okrem toho zachraňovali strategické objekty v Bratislave pred ich zničením ustupujúcimi nemeckými jednotkami.
Foto: archív
Takmer štyri mesiace budovali Nemci a pracovne nasadení Bratislavčania tri obranné línie pevnosti Festung Pressburg, pod náporom červenoarmejcov však padli už na druhý deň útoku.
Rozhodujúcu úlohu pritom zohrali podľa Cséfalvaya aj obavy nacistov, aby im neodrezali poslednú ústupovú cestu na Malacky. „Severné krídlo Malinovského vojsk urobilo obchvat, ktorý mohol mať pre Nemcov takéto zničujúce dôsledky,“ dodáva historik.
Napriek tomu prebiehali urputné boje ešte aj 4. apríla dopoludnia – už v uliciach mesta. Dovedna v nich zahynulo 120 civilistov, asi 470 vojakov wehrmachtu a 720 červenoarmejcov. Tí sú pochovaní na Slavíne. Pamätník, údajne najväčší svojho druhu v strednej Európe, sa už 50 rokov týči nad Bratislavou.
Fašisti pred útokom podmínovali všetky významné budovy, dokonca Hrad, a napojili ich na jednotný odpaľovací systém. Nestihli však zničiť ani vodné a energetické zdroje Bratislavy. Už o dva dni po útoku bola tu elektrina a tiekla voda. Nezničili ani vlastné muničné sklady, ktoré sa tak dostali do rúk protivníka. A zďaleka nie všetci stihli ustúpiť – takmer 5-tisíc ich padlo do zajatia.
Ešte dva týždne po oslobodení Bratislavy nachádzali nemeckých vojakov ukrytých na rôznych miestach, najčastejšie v pivniciach.