Je syndróm vyhorenia naozaj taký závažný problém alebo len módna téma, pod ktorou si každý predstavuje niečo iné?
Je to skutočne veľký problém najmä v povolaniach, kde sa pracuje s ľuďmi. Trpia ním učitelia, zdravotníci, úradníci v prvej línii, sociálni pracovníci a podobne. Do stavu psychického vyhorenia najčastejšie upadajú ľudia, ktorí cítia, že ich práca prestáva byť zmysluplná. Nezriedka to vyúsťuje až do depersonalizácie, čiže stavu, keď sa človek prestáva cítiť sám sebou. Ako keby bol doslova niekto iný.
Podľa jedného výskumu trpí u nás týmto syndrómom vyše 80 percent učiteľov stredných škôl a gymnázií.
Nech to nikoho neprekvapuje. Výskumy v Nemecku napríklad ukázali, že tamojší učitelia neodchádzajú do dôchodku ako učitelia, lebo sú už väčšinou „vyhorení“. A preto nedokážu ďalej vo svojom povolaní pracovať. Ak sa im to stane ešte pred dôchodkovým vekom, môžu si hľadať nejakú inú prácu.
Vyhorení sotva dokážu zapáliť svojich zverencov pre systematické či hlbšie vzdelávanie sa alebo pre sebazdokonoľovanie. Je jediným východiskom zmena povolania?
V mnohých prípadoch áno, ale predstavte si takého vyhoreného učiteľa v nejakom menšom meste na našom vidieku, v regióne s vysokou nezamestnanosťou. Kde má hľadať novú prácu?
Je hlavnou príčinou psychického vyhorenia stav dlhodobo extrémnej alebo veľkej pracovnej záťaže a ustavične vyžadovaný vysoký výkon?
Len do istej miery, hoci veľká pracovná záťaž tu bezpochyby zohráva svoju úlohu. V prípade vyhoreného učiteľa však ide skôr o dlhodobý stav frustrácie, keď vysoké pracovné nasadenie ostáva bez účinku alebo primeraného ohlasu zo strany študentov, podriadených pracovníkov, klientov a podobne. Maximálny pracovný výkon – a výsledky nijaké alebo chabé. Taký človek postupne stráca zmysel práce i života.
Ako sa dá tomu predchádzať?
Najlepšie je predísť úplnému vyhoreniu a podchytiť problém skôr, čiže vo fáze frustrácie alebo apatie. V takom prípade ešte nemusí byť jediným východiskom zmena práce a regulačné mechanizmy nášho organizmu vrátia všetko do rovnovážneho stavu. Iste, môžeme a musíme im pomôcť účinným relaxom, napríklad pohybom a odpútaním sa od práce koníčkami. Veď svet existuje aj mimo sféry práce.
Celý život sa však venujete psychológii práce. Kedysi bol v každom väčšom podniku psychológ, ktorý poradil, ako preklenúť rôzne konfliktné situácie alebo riešiť osobné problémy. A dnes?
V Slovnafte aj niektorých ďalších podnikoch fungovali dokonca celé oddelenia, tamojší psychológovia robili vlastné výskumy a psychologické experimenty. Spolupracovali s rezortnými ústavmi aj s naším ústavom akadémie vied. Predpokladám, že filiálky veľkých nadnárodných spoločnosti, ktoré pôsobia dnes na Slovensku, využívajú aj poznatky psychológie práce a inžinierskej psychológie, len my o tom nevieme. Prichádzajú sem s hotovými rozvojovými a tréningovými programami, ktoré vypracoval ich firemný výskum v materských krajinách. S tuzemskými výskumnými pracoviskami psychológie tieto podniky spravidla nespolupracujú.
Niektoré osobitosti slovenského prostredia a slovenskej mentality však nemôžu poznať…
Niekedy je naozaj na škodu, že nespolupracujeme. Kedysi sme napríklad päť rokov sledovali psychologické zmeny pracovnej výkonnosti vo vybraných podnikoch. Osobitne nás zaujímali rozdiely v rámci pracovných zmien a medzi nimi navzájom.
V odmeňovaní práce sa Slovensko vlečie kdesi na chvoste spoločnej Európy. Dá sa nízka mzda vyvážiť pochvalou, dobrým slovom?
Vo veľkých firmách, ktoré sem prichádzajú, je to zabehaná prax. Potľapkanie po pleci alebo iná forma verejného uznania do motivačnej oblasti určite patria. Lenže primeranú finančnú odmenu nenahradia. Celý náš život je založený na ekonomických vzťahoch. Ak nemáte čím zaplatiť nájomné či iné služby a tovar, dostávate sa do veľkých problémov.
Spýtam sa inak: dokážu dobré vzťahy v pracovnom kolektíve ubrať z nespokojnosti pracovníka s nízkou mzdou? Človek si povie: nuž zarábam málo, ale aspoň nie som na hryzovisku.
V Spojených štátoch už dávnejšie zistili, že samotná mzda nie je na prvom mieste spokojnosti s prácou, ale až na treťom či štvrtom. Ľudia si všeobecne vysoko cenia dobré vzťahy. Ak by ste mali chodiť do práce znechutený, celý deň bojovať s niekým, mať za šéfa človeka, ktorý si na vás zasadol, odídete radšej preč, aj keď vám bude ľúto za slušným platom.
Darmo však máme príjemného šéfa a chápavých kolegov, keď výplatná páska pripomína trestné oznámenie.
Zaiste, preto pripomeniem, že aj americké rebríčky spokojnosti s prácou dostali spomínanú podobu až po tom, čo sa tam platy dostali na istú, primerane vysokú, úroveň. A veľa závisí aj od individuálnych preferencií, niekto dá viac na finančnú odmenu, kým iný uprednostní dobrých, spoľahlivých spolupracovníkov.
Tieto poučky možno predsa nájsť v každej príručke psychológie pre manažérov.
Mnohí však naďalej prekvapujú neznalosťou elementárnych poznatkov a nahrádzajú ich vlastnými čudesnými predstavami o psychike človeka. Pozrite, som aj vysokoškolský pedagóg a každý kurz začínam výzvou k študentom, aby sa zamysleli nad tým, čo s nami robí psychika. Či už niekoho milujeme, alebo nenávidíme – závisí to od našej psychiky. Ale čo sa učíme sami o sebe?
Táto otázka sa priam natíska – ako je zastúpená psychológia v učebných osnovách našich škôl?
Na základnej škole nijako, na strednej niektoré smery preberajú psychologické minimum, zväčša sa to však zvrhne na definície, hoci by to malo byť o živote. Niekedy až s počudovaním registrujem, že technické univerzity zaradia psychológiu na koniec štúdia. Mladý človek musí mať 24 rokov, aby sa v škole dozvedel niečo aj o sebe. Nechápem, prečo sa to nedostane do osnov skôr.
Aká je prestíž psychológa v našej spoločnosti?
Tým, že máme spoločný základ slova, ľudia si nás ešte často pletú s psychiatrami, ktorí skúmajú abnormality, kým my zisťujeme, ako psychika funguje. Pomerne rozšírená je tiež predstava, že sa zaoberáme niečím okrajovým. Pritom človek s narušenou psychikou je na tom z viacerých hľadísk horšie ako človek s fyzickým poškodením. Mnohí ľudia však svoje psychické poruchy a problémy radšej taja a nevyhľadajú psychológa v obave, že sa tým verejne „znemožnia“.
Kedy sa teda aj na Slovensku dočkáme toho, čo je také bežné v západných krajinách, že každá solídna rodina bude mať svojho psychoanalytika?
Myslím si, že k tomu smerujeme. V jednoduchej, prvotnopospolnej spoločnosti mali šamana, v čoraz diferencovanejšej a tým aj zložitejšej modernej spoločnosti plní do istej miery jeho úlohu psychológ. Čoraz viac najmä mladých ľudí má problémy so zaraďovaním sa do nej. U nás to neradi priznávame, niektoré údaje sa preto ani nezverejňujú, v Spojených štátoch je však známe, že 25 až 30 percent mladistvých trpí depresiami. A nielen jednorazovými či náhodnými. Takmer tretina mladých ľudí potrebuje psychológa. Podobná situácia je aj v západnej Európe.
S čím to súvisí? So zánikom tradičnej rodiny, s duchovnou a morálnou krízou spoločnosti?
Jedno s druhým. Mení sa spoločnosť, nastávajú aj zmeny vzťahov v rodine. A zrazu tento prístav, kde sa obyčajne cítime tak bezpečne, prestáva byť domovom.
Každé tretie manželstvo sa rozpadáva
A koľko detí sa rodí mimo manželstva? Alebo: koľko manželstiev je neplodných? Až dvadsať percent. Čiže každé piate ostáva svojím spôsobom nenaplnené.
Na Slovensku pôsobí takmer 450 registrovaných psychológov. Je vás dosť?
Ale áno. Navyše štúdium psychológie ako špecializácie prebieha na siedmich vysokých školách. Teoreticky by nás malo byť dosť, horšie je to s uplatnením. Bol som však svojho času na stáži v talianskej Padove, kde som s údivom zistil, že na tamojšej univerzite študovalo psychológiu až desaťtisíc poslucháčov. V každom ročníku po dvetisíc! Čo tí ľudia budú robiť po skončení štúdia, pýtal som sa. To je predsa ich vec, znela odpoveď. Mal som v Padove prednášky a získal som dojem, že mnohí ani nepočítajú s tým, že raz budú pracovať niekde v psychologickej poradni alebo vo výskume. Prišli sem popočúvať, poučiť sa, získať isté penzum psychologických poznatkov. Aby spoznali sami seba, iných ľudí, aby mohli lepšie odhadnúť ich reakcie, predvídať ich správanie, vysvetliť si ho.
V posledných rokoch sa venujete problémom rozhodovania z pohľadu psychológie. Prečo?
Lebo je to jedna z najzložitejších oblasti v psychológii aj v celom živote človeka. Od toho, ako sa rozhodneme, sa bude odvíjať všetko, čo sa s nami deje. Osobitne ma zaujíma, ako emócie ovplyvňujú naše rozhodovanie, čo pritom berieme do úvahy a čo vynechávame. Aké máme možnosti skutočne sa racionálne a optimálne rozhodnúť. Zoberte si sféru práce. Takmer všetky riadiace rozhodnutia sa tam bezprostredne dotýkajú človeka s jeho zložitou psychikou, ale manažéri ho nezriedka vnímajú len ako koliesko v mechanizme či výrobnú jednotku.
Ivan Sarmány-Schuller
Doc. PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc. (60) – psychológ. Po skončení štúdia psychológie na Univerzite Komenského pracuje od roku 1973 podnes v Ústave experimentálnej psychológie SAV. Dlho sa zameriaval na problémy psychológie práce, v posledných rokoch sa zaoberá najmä výskumom procesov rozhodovania a zvládania náročných záťažových situácií. Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre prednáša kapitoly z psychológie osobnosti a pedagogickej psychológie. Je predsedom Slovenskej psychologickej spoločnosti, národným reprezentantom za Slovensko v medzinárodnej spoločnosti Stress and Anxiety Research Society a čerstvý nositeľ Čestnej plakety SAV Ľudovíta Štúra.