Prečo je podľa vás dôležité používať rodovo citlivý jazyk?
V roku 1996 som hovorila na jednej konferencii, že to je zaujímavá vec a že by sme sa mali venovať problému, ako zlepšiť svoj jazykový prejav tak, aby sa aj ženy cítili lepšie oslovené. Rozpútala sa obrovská debata, že keď niekto povie „študent“, tak je jasné, že tým mieni aj študentku, ak niekto povie „inžinier“, tak je jasné, že sa tým mieni aj inžinierku. Ozval sa jeden kolega z obchodno-podnikateľskej fakulty a povedal: „Keď tým lepšie oslovím cieľovú skupinu, prečo by som to nepoužíval?“ Prospech má najmä ten, kto sa na niekoho obracia. Môžeme povedať: „V našej firme máme schopných inžinierov.“ Ale je to škoda, ak napríklad polovicu z nich tvoria inžinierky. Prečo nepovedať: „V našej firme máme veľmi schopné inžinierky a inžinierov?“ Tým akoby lepšie opíšem situáciu, som adresnejšia, je to účelnejšie a tiež účinnejšie.
Uvedomujú si ľudia pri rozprávaní, že úplne bežne použijú mužský tvar? Napríklad spisovateľka povie v rozhovore: Moja mama je psychiater.
My sme tak zvyknutí, sme tak naučení. To sa začína napríklad tým, že kúpite svojej malej dcére interaktívnu počítačovú hru, ona tam plní nejaké úlohy a počítač jej povie: „Ty si šikovný, to si dobre zvládol.“ Dcérka sa rozčuľuje a potom jej niekto vysvetlí: „Vieš, oni tým myslia aj dievčatká.“ Človek si na to od malička zvyká a potom už sa tomu prispôsobí. A naraz, keď niekto začne hovoriť inak, adresnejšie, tak to o to viac pôsobí.
Je to tým, že sa diskriminácia žien v spoločnosti premietla do jazyka?
Predtým pracovali iba muži, ženy boli doma. Tak vznikli len mužské názvy profesií – okrem nejakých pôrodných báb, dojok a pestúnok. Tie tvary sa začali používať a používali sa, aj keď už ženy prenikli do ostatných profesií. A jedna daňová poradkyňa mi napríklad povedala, že sa zásadne predstavuje ako „daňový poradca“, lebo „poradkyňa“ vraj znie hlúpo a ona potom mužom nemôže konkurovať. Keď zostaneme pri tom, že daňový poradca bude niečo lepšie ako poradkyňa, alebo lekár bude niečo lepšie ako lekárka, tak sa z toho kruhu nikdy nedostaneme."
Niekedy aj žena sama o sebe povie: Ja som cynik.
To sú trochu iné veci. Strategicky dôležité je rozšíriť ženské názvy osôb – ako inžinierka, lekárka, právnička – na trhu práce. Že som cynička alebo sobkyňa alebo veľká jedáčka, to je nezvyčajné, a nie je to také dôležité ako to, aby trh profesií bol zaplavený ženskými názvami povolaní. Už to čiastočne tak je, v inzercii dnes už u nás nepíšu, „prijmeme inžiniera“, ale napíšu „prijmeme inžiniera/inžinierku“. A tak je to správne.
Čo ak sa žena prihlási na inzerát, že televízia hľadá redaktora, v domnení, že hľadá aj redaktorky a odpovedia jej, že hľadajú len mužov?
Ale to je protiústavné, to je diskriminácia podľa pohlavia.
Čo si v bežnom jazyku pod rodovo citlivým jazykom predstaviť? Dôsledné používanie zdvojených označení – poslankyne a poslanci, občianky a občania, tí a tie, ktorí a ktoré z nás? Novinári a novinárky na zjednodušenie a šetrenie miesta v tlači používajú len jeden, teda mužský tvar.
Určite je mužský tvar jednoduchší. Ale keď sa niekoho opýtate, ako vyzerá typický novinár, tak vám ho verejnosť vylíči ako muža, ktorý je v teréne, niekoho spovedá a na ženu nemyslí. Akoby v spoločnosti, ktorá používa iba mužské tvary, mali ženy nižší status. Čo sa s tým dá robiť? V každom jazyku sú na to nástroje, ja som našla v češtine až deväť spôsobov, ako sa dajú ženy zviditeľniť. Buď napísať Európania a Európanky, alebo inžinieri a inžinierky – samozrejme, nedá sa to používať všade. Keď si vypočujete ORF, rakúske televízie, oni úplne automaticky hovoria voličky a voliči, občianky a občania. Ani nad tým nerozmýšľajú. Počítačové programy to tam okamžite kladú – keď napíšete „študentka“, počítač okamžite napíše „a študent“. To je iba jedno z riešení – dvojité pomenovanie. A sú aj iné riešenia, na svojom webe mám úpravu novinových titulkov, upravila som napríklad Lode s turistami na Turistické lode alebo Trasy pre cyklistov na Cyklotrasy. Tiež možno použiť prídavné meno alebo prechodník – „študujúci“ namiesto „študent“. Tých spôsobov je viac.
Sú aj prípady, keď použijeme ženský názov profesie, ale predstavujeme si pod ním niečo úplne iné ako pod mužským názvom, napríklad sekretár – sekretárka, kuchár – kuchárka.
Určite áno. To je zas tým, čo sa medializuje a ako. Médiá neukazujú väčšinou kuchárky v jedálňach, ale ukazujú skôr kuchárov na súťažiach. Neukazujú učiteľky pri práci, ale ukážu vyznamenaného učiteľa. U nás dokonca existuje strašný vtip, že učiteľ je profesia a učiteľka diagnóza. Naozaj vyjadruje rozdiel medzi tým, čo sa pod tým myslí, a je veľmi veľký.
Má sa podľa vás zmeniť slovenská hymna, ak sa v nej spomínajú iba bratia, teda iba muži, a nie aj ženy? Ísť až do takých extrémov?
No, ak to má byť pieseň, ktorá je pre všetkých, tak stojí za to sa nad tým zamyslieť. Nehľadať riešenie za každú cenu a nejaké hlúpe riešenie, ale keď sa nájde pekné riešenie, tak určite to tak urobiť. Rozhodne, ak to je text, ktorý má zastupovať a reprezentovať celý národ, tak „bratia“ nie sú celý národ.
Myslíte si, že sa používanie rodovo citlivého jazyka môže zmeniť aj na Slovensku a v Čechách, kde nie sme zvyknutí ho používať?
To sa už mení. Prvým krokom k tomu bolo v Čechách práve uzákonenie vyváženej formulácie inzercie. Vyšiel zákon, že v inzercii týkajúcej sa pracovných príležitostí majú byť aj ženské tvary. Hľadáme ekonómku, ekonóma. To bol prvý krok. Vo svete sa to používa a svet je omnoho väčší ako Česko a Slovensko, asi sa to osvedčilo. A asi by sme nemali poučovať my svet, ale možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, či nie je niečo dobré na tom, čo sa inde vo svete už desiatky rokov dodržiava a používa. Česko ani Slovensko nie sú múdrejšie ako tie krajiny, v ktorých ľudia hovoria po anglicky a nemecky a používajú rodovo korektné tvary. A nie je to tým, že by povedzme ich jazyk bol nejaký iný. Nezáleží na tom, či má jazyk kategóriu rodu. Záleží na tom, ako sú ľudia ochotní vychádzať si v ústrety aj v jazyku a ako sú ochotní pestovať demokraciu.