Aký je to pocit? „Niekedy si myslím, že snívam, ale som tu,“ vyjadrila ho za mnohé ženy z moslimského sveta Afganka Tahmína Kohistaniová. Ženy z jej krajiny sa na olympiádu dostali prvý raz až v roku 2004. „Bolo to pre mňa veľmi ťažké a náročné. Veľa ľudí ma podporuje, ale mnohí nie a nemajú ma ani radi. Jednoducho ma nenávidia,“ povedala Kohistaniová pre americkú televíziu MSNBC. Afganka je šprintérka a je jedinou ženou vo výprave svojej krajiny.
Dejiny moderných olympiád sa v roku 1896 začali písať bez žien. Odvtedy sa nezmenilo len to. Olympijské hry patria medzi najsledovanejšie podujatia na svete. Ľudia po celej svete držia palce zástupcom svojich krajín. Fakt, že medzi ne patria aj ženy, môže mať vplyv i na ich postavenie doma.
„Historicky bol šport v mnohých štátoch sveta záležitosť mužov. Viera v to, že ženy sú slabšie, podporovala ich zaradenie k druhotriednym občanom. A to nielen pri športovaní, ale aj v spoločnosti,“ povedala pre Pravdu Cheryl Cookyová z Purdueovej univerzity v americkej Indiane.
Expertka na sociológiu športu hovorí, že výkony žien ukazujú, čoho sú schopné. „Športovkyne môžu byť silné, súťaživé, odhodlané a húževnaté. To je dôležité pri snahe o dosiahnutie globálnej rovnoprávnosti. Mení to pohľad na ženy, na to, čo sú schopné dosiahnuť,“ vysvetľuje Cookyová.
Odborníčka to ukazuje aj na prípade amerického olympijského tímu. „Fakt, že USA vyslali do Londýna viac športovkýň ako športovcov, je dôkazom toho, čo ženy môžu zvládnuť, keď dostanú príležitosť,“ povedala Cookyová.
Stále to však nie je samozrejmosť. Saudská Arábia je krajinou, kde majú ženy najmenej práv na svete. Nemôžu ani len šoférovať auto. Saudskoarabské športovkyne sú prvý raz na olympiáde, čo je veľký krok, ale zároveň má stále trpkú príchuť. Krajinu zastupujú dve športovkyne. Sarah Attarová v behu na 800 metrov a Vuddžan Šaharkáníová v džude. Ženy z ropného kráľovstva však počas otváracieho ceremoniálu hier kráčali ďaleko za mužmi.
„Pre športovkyne z krajín Perzského zálivu to musí byť zmiešaný pocit,“ hovorí Andrea Teti, expert na Blízky východ z univerzity v Aberdeene. „Ženy sa možno aj obávajú, aby ich účasť neprekryla tvrdé zákroky proti protestujúcim,“ pripomína odborník.
Vývoj je však predsa viditeľný. V Londýne tvoria ženy približne 45 percent účastníkov súťaží. Pred dvadsiatimi rokmi v Barcelone to bolo len 25 percent.
„To, že sú na olympiáde športovkyne prakticky zo všetkých krajín, je krok k väčšej rovnoprávnosti pre ženy nielen v športe, ale aj v domovských krajinách,“ myslí si Cookyová. „Situácia sa jednoznačne zlepšila, ale stále je pred nami dlhá cesta. Veď len 17 percent rozhodujúcich pozícií v olympijskom hnutí obsadzujú ženy. A keď sa pozrieme na národné výbory, tam sú zastúpené len tromi percentami,“ upozorňuje expertka na to, že hlas žien v olympijských štruktúrach je stále slabý.
Rýchlejšie, vyššie, silnejšie. Rovnoprávnejšie?
Keď Lizzie Armitsteadová preťala cieľovú pásku, okamžite sa stala britskou národnou hrdinkou. Mladá cyklistka síce v strhujúcom finiši nestačila na Holanďanku Mariane Vosovú, no i tak Britom priniesla prvý kov. V krajine, v ktorej po úspechu Bradleyho Wigginsa na Tour de France pribudlo množstvo fanúšikov cyklistiky, Armitsteadovú začali vynášať do nebies. Dvadsaťtriročná športovkyňa však svoju striebornú medailu nekomentovala nič nehovoriacimi klišé. Prehovorila o omnoho vážnejšej téme.
„Prišiel za mnou šéf medzinárodného cyklistického zväzu, aby mi podal ruku,“ povedala o ceremoniáli odovzdávania trofejí na tlačovej konferencii. „V tej chvíli som mu chcela povedať, sadnime si a vážne sa porozprávajme. Sexizmus, ktorý zažívam počas celej svojej kariéry, je frustrujúci a už je toho na mňa veľa. Je to veľký problém ženského športu. Všetky tie očividné veci – plat, mediálne pokrytie, a všetky tie malé veci, s ktorými sa treba vyrovnať. Ak sa na to človek priveľmi sústredí, zoberie mu to všetku energiu,“ posťažovala sa.
Armitsteadová priznáva, že ako vrcholová športovkyňa nemá dostatok času ani energie na to, aby sa snažila veci zmeniť. „Nechcem len vzdychať a byť negatívna. No zmeniť niečo len pozitívnym prístupom je veľmi ťažké,“ citoval ju britský Daily Telegraph.
Mladá cyklistka, ktorá plánuje za zrovnoprávnenie športovkýň bojovať po skončení kariéry, má však nápad, ako by sa veci dali zmeniť. „Mohla by pomôcť cyklistická asociácia, ak by donútila profesionálne tímy, aby vždy mali aj ženské družstvo,“ povedala Armitsteadová. Ťažké srdce má Britka najmä na britskú stajňu Team Sky. Jej sponzori do cyklistiky investovali veľké prostriedky a tím na čele s Wigginsom dominoval tohtoročnému Tour de France. Nezáujem sponzorov o ženskú cyklistiku Armitsteadová nechápe. „Len v našom tíme máme tri olympijské medailistky,“ hovorí s tým, že Team Sky sa tak sám ochudobňuje.
Medzinárodný cyklistický zväz však len krčí plecami. Sponzorov, ktorými sú súkromné firmy, nemožno donútiť, aby niekoho dotovali, ak nechcú.
Armitsteadová si nevymýšľa – sponzorov naozaj ženský šport väčšinou nezaujíma. Podľa britského denníka Independent tvoria sponzorské výdavky na ženský vrcholový šport necelé percento, pričom muži dostávajú viac ako šesťdesiat percent. Zvyšok ide na zmiešané športy.
A ak už aj sponzorov nejaký ženský šport zaujme, nie je to zadarmo. Britská bedmintonistka Gail Emmsová, ktorú za jej výkony povýšili do rytierskeho stavu, má na obchodnú stránku svojej športovej kariéry len negatívne spomienky.
„Bolo to strašné,“ povedala pre britskú mutáciu internetového magazínu Huffington Post strieborná olympijská medailistka, majsterka sveta a dvojnásobná majsterka Európy. „Mala som sponzorov, ktorí hovorili, aby som sa natrela samoopaľovacím krémom a nosila obtiahnutý dres. A nemôžete im len tak povedať, že na niečo také neveríte, keď musíte splácať hypotéku. Viem, že som sponzorov získala, pretože som blondínka. Ale musela som hrať ich hru, ak som chcela zo športu vyžiť,“ hovorí 35-ročná olympionička, ktorá už súťažný šport zavesila na klinec.
Teraz je jednou z tvárí kampane Go Girl, ktoré sa snažia o zrovnoprávnenie športovkýň. Emmsová tvrdí, že sexizmus je do športu taký vrastený, že ovplyvňuje budúce generácie. „Chodím po školách a povzbudzujem dievčatá, aby športovali,“ povedala pre Huffington Post. „Ale ani len nevedia povedať meno žiadnej športovkyne. Všetky chcú byť manželkami futbalistov.“
Podľa Emmsovej svoj diel viny nesú aj médiá. „Každý deň je v správach futbal a futbal. Občas dajú aj tenistku, ale len keď ukazuje výstrih,“ dodala. Podľa magazínu dostáva ženský šport v britských médiách len päťpercentné pokrytie, hoci všetky vysielané podujatia majú skvelú sledovanosť.
Olympijské hry v Londýne sa hrdia tým, že sú najrovnoprávnejšie v doterajšej histórii. Každá zo zúčastnených krajín, s výnimkou minivýprav malých štátov, zaradila do svojej výpravy najmenej jednu ženu a v mnohých prípadoch je pomer športovcov a športovkýň vyrovnaný.
Mnohé olympioničky však namietajú – to nie je znak rovnoprávnosti. Ako jeden z najvypuklejších prípadov sa udáva príklad futbalovej reprezentácie Japonska a basketbalovej reprezentácie Austrálie. Ženské tímy v oboch športoch patria medzi svetovú špičku, z domova však do Londýna museli letieť ekonomickou triedou. Ich mužskí náprotivkovia, naopak, patria medzi svetový priemer. Ich olympijské výbory im však zaplatili letenky do biznis triedy.
Nie všetky športovkyne zostávajú len pri kritike. Britská kanoistka Samantha Rippingtonová sa organizátorov hier rovno rozhodla zažalovať. Londýn 2012 sa má zodpovedať z toho, že nezvolil rovnomerné zastúpenie športov. Kým kanoisti súťažia v piatich disciplínach, kanoistky na nich pozerajú z domu. Olympiáda s nimi nepočítala.
Organizátori sa bránia, že o zastúpených športových disciplínach rozhoduje Medzinárodný olympijský výbor a aj Rippingtonová uznáva, že súdny proces, ktorý mal prvé pojednávanie vo štvrtok, už na týchto hrách nič nezmení. Chce však pomôcť kanoistkám do budúcnosti.
„Je to neuveriteľné, táto nerovnoprávnosť,“ povedala Rippingtonová pre kanadský Globe and Mail. „Bojujeme nielen za kanoistky, ale za celý olympijský program. Až kým si všetci neuvedomia, že to je nespravodlivé,“ dodala.
Každý krok k rovnakým právam je dôležitý
Raghidu Derghamovú v roku 2011 zaradil najpredávanejší týždenník na Blízkom východe Arabian Business medzi sto najvplyvnejších žien regiónu. „Kroky, ktoré zatiaľ Saudská Arábia na poli rovnoprávnosti urobila, v žiadnom prípade nie sú dostatočné. Účasť športovkýň z tejto krajiny na olympiáde je však dôležitá,“ povedala Derghamová pre Pravdu. Novinárka libanonsko-amerického pôvodu z panarabských novín al-Haját je aj zakladateľkou Bejrútskeho inštitútu.
Športovkyne zo Saudskej Arábie sa v Londýne prvý raz v dejinách zúčastňujú na olympiáde. Na Západe si mnohí myslia, že je to dôležitý posun vo vnímaní ich práv. Je to naozaj tak?Každý krok vpred pre ženy v arabskom regióne, či už je malý alebo veľký, je dôležitý na dlhej ceste k tomu, aby mali rovnaké práva. Niektoré spoločnosti sa menia pomaly. To špeciálne platí pre Saudskú Arábiu. Náboženstvo tam používajú ako ospravedlnenie a niekedy aj ako zámienku na brzdenie reforiem, najmä ak ide o ženy. Takže to, že sú športovkyne zo Saudskej Arábie na olympiáde, je dôležité.
Prečo s tým režim súhlasil?Kráľ Abdalláh už urobil niekoľko významných krokov na zlepšenie postavenia žien v Saudskej Arábii. Dal pre ne napríklad vybudovať univerzitu. To je veľmi dôležité, keďže v islamskom svete sa mnohí snažia ženám odoprieť právo na vzdelanie. Kroky, ktoré zatiaľ Saudská Arábia na poli rovnoprávnosti urobila, v žiadnom prípade nie sú dostatočné. Je však dobré, že sa krajina postupne posúva vpred. V niektorých štátoch oblasti totiž po arabskej jari môžeme pozorovať aj opačný trend.
Je to po prvý raz, čo na olympiádu prakticky všetky štáty vyslali športovkyne. Je to na tom niečo symbolické?Už dávno to tak malo byť. Hovorí sa, že vypúšťame džina z fľaše. Dúfam, že sa teraz nebudú snažiť zatlačiť ženy späť.
Zaradili vás medzi najvplyvnejšie ženy arabského sveta. Koho by ste vy rada videli v tomto rebríčku?Poznám ženy, o ktorých svet nič nevie a nič by mu nehovorili ich mená. Staré mamy v Líbyi, ktoré hrajú dôležitú úlohu, pretože ony ovplyvňujú názory mladých ľudí pri výchove. Arabské ženy môžu byť nositeľkami zmeny.