Mikloš napríklad v stanovisku píše, že prvý z bytov na Kozej 28 v centre mesta „nedostal, ale vymenil za nový trojizbový byt na Dlhých dieloch, ktorý kúpil – teda nie získal alebo dostal – ako družstevný byt v roku 1990“.
Pravdou však je, že zákony v tom čase ešte „kúpu“ družstevného bytu neumožňovali. Byty tohto typu sa prideľovali podľa socialistického zákona 52/1966, jeho tzv. Colotkovej novely 30/1978, ako aj uznesenia rady vtedajšieho mestského národného výboru 216/1978 o narábaní s družstevnými bytmi špeciálne v podmienkach Bratislavy.
Z týchto dokumentov je zrejmé, že družstevné byty sa pred 20 rokmi nepredávali, ale iba prideľovali do užívania tým občanom, ktorí sa zapísali do poradovníkov a zaplatili vinkulačný poplatok asi 3– až 4-tisíc bývalých československých korún. Pri pridelení bytu zaplatil jeho budúci užívateľ, teda nie majiteľ, sumu niekoľko desiatok tisíc Kčs.
Ako Pravda zistila na Stavebnom bytovom družstve Bratislava IV, trojizbové byty v panelových domoch na Ulici Jána Stanislava, kde býval aj Mikloš, sa začiatkom 90. rokov prideľovali asi za 30-tisíc vtedajších korún. „Áno, ak si dobre pamätám, do môjho trojizbového bytu som sa nasťahovala po zaplatení takejto sumy,“ povedala jedna z bývalých Miklošových susediek.
Naozaj odkúpiť mohol minister financií svoj družstevný byt až po 1. septembri 1993, teda po nadobudnutí účinnosti zákona 182/1993 o prevode bytov do osobného vlastníctva. Sotva tak však urobil, keďže v tom istom roku prejavil záujem presťahovať sa do Starého Mesta.
Foto: Ľuboš Pilc
„O možnosť prenájmu tehlového bytu alebo nebytového priestoru v centre požiadal pán Mikloš v roku 1993 s odôvodnením, že jeho syn je astmatik a bývanie v paneláku mu škodí. V žiadosti sľúbil, že ak mu samospráva vyhovie, postúpi byt na Dlhých dieloch niektorému Staromešťanovi,“ vyčítala z archívov staromestská hovorkyňa Alena Kopřivová. Podľa nich Miklošovi mestská časť o rok neskôr aj vyhovela a pridelila mu v objekte na Kozej štyri bývalé kancelárie. Ako hovorkyňa dodala, v zmysle zákona 182/1993 potom Mikloš podpísal s mestskou časťou zmluvu o budúcej zmluve, že ak nebytové priestory prerobí na bytové, dostane možnosť odkúpiť ich do vlastníctva.
Mikloš tak aj neskôr urobil. Cenu, za ktorú byt kúpil, sa Pravde zistiť nepodarilo. Nemusela však presiahnuť niekoľko stoviek eur. Obývané byty sa totiž odkupovali za zostatkovú cenu, ktorá bola tým menšia, čím bol objekt starší. Prirodzene, najstarší bytofond malo Staré Mesto.
Zvláštne sú aj Miklošove vyjadrenia, ako prišiel k druhému bytu. „Vedľa môjho bytu bol malý byt, ktorý bol pôvodne súčasťou môjho, väčšieho bytu, ktorý bol za komunizmu administratívne rozdelený na dva,“ tvrdí Mikloš. Ako pokračuje, po úmrtí nájomníka „dal žiadosť o túto menšiu časť pôvodne jednotného bytu“. Otázkou je, čo teda vlastne minister s mestom vyobchodoval – nebytový či bytový priestor? Cena za nebytový mohla totiž byť ešte nižšia ako beztak nízka zostatková cena bytu.
Podľa informácií Pravdy nemohol navyše Miklošov (ne)bytový priestor byť až natoľko zdevastovaný, ako sám tvrdí. V minulom režime v ňom pôsobili diplomati, po zmene režimu sa ako „nepotrebný majetok“ dostal do vlastníctva mesta. Ak minister tvrdí, že tehlový byt nevyhnutne potreboval pre synovu chorobu, je čudné, že mu neprekážali plesne, ktoré sa v zastaraných vlhkých domoch nemôžu neusadiť.
Mikloš tiež v stanovisku zavádza, že v čase výmeny „nového bytu za zdevastovaný nebytový priestor“ bol „iba“ podpredseda mimoparlamentnej Demokratickej strany a pri prideľovaní druhej, menšej časti bytu len radovým straníkom. Nespomenul však, že už predtým sa stal prominentom. V rokoch 1991 až 1992 zastával funkciu ministra privatizácie, dovtedy bol šéfom odboru na Úrade vlády či poradcom premiéra. Jeho susedom na Dlhých dieloch bola ďalšia vychádzajúca hviezda politiky Pavol Rusko.
Pravda sa tiež pokúša zistiť, či bytovému družstvu Bratislava IV neprekážalo, že do bytu na Stanislavovej sa namiesto Miklošovej rodiny mal bez náhrady prisťahovať občan inej mestskej časti a nemohla tak uspokojiť ďalšieho záujemcu z poradovníka. Družstvo sa odvolalo na informačný zákon, ktorý však počíta s dlhšou lehotou na odpoveď.
„To je všetko. Také sú fakty a ďalej sa budem vyjadrovať len k faktom,“ uzatvára Mikloš svoje vyjadrenie. Pravda mu na vysvetlenie faktov ponúkla priestor už v utorok. „Pán minister má momentálne veľa povinností v parlamente,“ odkázal v stredu jeho hovorca Martin Jaroš.