Keď sa muž od Prešova nedávno zahnal kuchynským nožom na svoju manželku, sotva myslel na sprísnenie trestov. Viackrát ju bodol do srdca, pretože ho vraj dožrala – odmietla dať peniaze na dedkov pohreb. V tej chvíli bolo jedno, či je ministrom Kaliňák alebo Palko. Viacerí šéfovia rezortu vnútra už oznamovali úpravy pravidiel, ktoré mali znížiť kriminalitu. Do podhubia zločinu však nezasiahli.
Kolíska zlých vecí je tam, kde je núdza o peniaze a city. Aj v metropolách sa síce grupujú bezdomovci, narkomani, v Bratislave sa tak stal napríklad legendárnym drogový panelák pod názvom Pentagon. No riziko sa podľa súdnych znalcov skrýva najmä v rozrastajúcich sa chatrčiach za sídliskami, v osadách, na vidieku.
Psychológ a súdny znalec Jozef Kandala sa rozprával s desiatkami vrahov. Podľa jeho názoru čísla kriminality k lepšiemu tak skoro nepôjdu.
Bude dobré, ak sa nanajvýš udržia. „Objavuje sa viac ľudí, ktorí sú prikovaní ku katastrofálnemu prostrediu. Ako deti nemali šancu spoznať vyššie city. Ako dospelí nemajú šancu nájsť si prácu a nič ich k tomu ani nemotivuje.“ Dostanú podporu, prepijú ju v krčme.
V odstrčených komunitách sa toleruje alkohol, bitky či dokonca vražda. V rómskych osadách na východe Slovenska platí zásada – krv za krv.
Hnacím motorom, ktorý väčšinu ľudí vedie k tragickému činu, je bieda. Spolujazdcom alkohol. Najmä vo vidieckom prostredí sa k nemu dá dostať ľahko. Človek nemusí chodiť ani do krčmy, vinič či slivky rastú v takmer každej záhrade a domáca pálenka má pomaly význam rodinného erbu. Vrah – manžel z úvodu – bol opitý rovnako ako jeho žena. Jej vraždu neplánoval, ale neprišla ani náhle. Podľa psychiatrov sa napätie umocňuje roky a potom stačí banálna maličkosť, povestná posledná kvapka.
Súdna znalkyňa Gabriela Husovská sa pamätá na vraždu, kde muž zabil suseda, pretože sa nevedeli dohodnúť, kto pokosí úzky pás trávy medzi hrobmi. „Susedské konflikty sa vyostrujú, maličkosti nabaľujú a človek potom zoberie čokoľvek, čo má poruke: sekeru, nôž, motyku…“ Dedina je uzavretá bunka. „Každý o každom vie, no otázka znie, či to aj povie,“ hovorí na margo policajnej práce na vidieku Igor Záň, riaditeľ odboru skráteného vyšetrovania v Nitre. Dedinčania veľa trestných činov podľa neho nenahlasujú. Neraz to riešia medzi sebou. K násilnostiam dochádza často v rodinách. Aspoň tam však v poslednom čase vidí zlepšenie. „Čoraz viac týraných žien sa – možno aj vďaka ustavičnému informovaniu – už nebojí prísť na políciu.“ Zaujímavosťou posledných rokov je však podľa neho aj to, že vlámačky do príbytkov sa presúvajú z miest na dedinu. Ľudia si totiž mestské bytovky čoraz lepšie zabezpečujú. A v mestách už takmer nevidieť lúpeže v potravinách či na poštách. Tam sa lúpi rovno v bankách.
Najzraniteľnejšou skupinou sú dôchodcovia. Tí na dedinách sú dôverčivejší, nebočia, keď sa im prihovorí niekto cudzí. „Sú obeťami častých podvodov. Páchatelia trebárs nafingujú dopravnú nehodu a chcú si požičať peniaze na prevoz do nemocnice. Kým babka ide vziať hotovosť, prelustrujú byt,“ dodal Záň.
Keď tí najchudobnejší nemajú na obživu, kradnú úrodu. Keď nemajú na drogy, alebo sa jednoducho chcú rýchlo dostať k peniazom, neváhajú siahnuť po kameni alebo železnej tyči a pre pár eur dobijú starca na chodníku. Neraz majú len trinásť rokov a utekajú s lupom späť do chalupy.
Podľa Kandalu kompetentní vidia len výsledok – vraždu. „A prijímajú možno rôzne opatrenia bez toho, aby sa opýtali, prečo sa to stalo.“ Odpovede sa skrývajú za rozpadávajúcimi sa dverami, na ktoré sa nejeden človek štíti zaklopať.