Prečo je spájanie obcí žiaduce?
Je to nevyhnutnosť, ak majú daňovníci dostávať za svoje peniaze porovnateľnú kvalitu správy vecí verejných. Vhodné príklady treba hľadať v krajinách, ktoré, na rozdiel od Slovenska, urobili ozajstnú komunálnu reformu. Také Dánsko, rozlohou i počtom obyvateľov nám veľmi blízke, pritom patrí medzi štáty s najvyššou životnou úrovňou a najnižšou korupciou vo verejnej správe.
Reformu realizovalo od začiatku 70. rokov minulého storočia. Z pôvodných 1 300 obcí a miest tam vzniklo súčasných 98 municipalít, do ktorých si Dáni vlani na jeseň zvolili okolo 2 500 komunálnych poslancov. V našich 2 900 samosprávach funguje vyše 21-tisíc poslancov.
Nestačí, aby sa obce nespájali ako také, ale si len vzájomne pomohli zefektívniť výkon niektorých kompetencií? Aby mali spoločnú školu, stavebný úrad, matriku?
Veď práve spoločná správa kompetencií znamená spojenie obcí. Spravovať jedným úradom viacero obcí by malo byť efektívnejšie, odborne kvalitnejšie aj lacnejšie. Načo je občanom starosta, poslanci a úrad v každej obci, ak kompetencie spravuje iný úrad, spoločný pre viacero obcí? Načo je občanovi samospráva, ktorá hospodári ročne s takým malým rozpočtom, že ťažko z neho niečo nové postaví či opraví?
Spájaniu sa však dnes predovšetkým bránia malé obce.
Identitu obce tvoria jej obyvatelia, nie funkcionári samosprávy. Áno, v dedinkách so stáročnou históriou panuje obava, že zlúčením ich „vymažú“ z mapy. Príklad mesta Vysoké Tatry však potvrdzuje jej neopodstatnenosť.
Toto mesto tvorí 15 mestských častí, pôvodne samostatných osád (Smokovce, Tatranská Lomnica, Vyšné Hágy a iné), ktoré sa postupne integrovali do jedného územného celku. Naďalej si však uchovávajú názvy, erby, históriu, tradície. A prežijú aj do budúcnosti, na rozdiel od malých obcí, ktoré sa spájaniu bránia, no osve sa rozvíjať nedokážu.
Nepripomína tlak na zlučovanie obcí tvrdé direktívne procesy známe zo socializmu?
Je pravda, že najintenzívnejšie sa u nás obce spájali v 70. rokoch, v známom období socialistického budovania tzv. strediskových obcí. Vtedy sa počet obcí znížil o 366, teda asi o 10 percent. Komunisti cielene bránili tomu, aby sa „nestrediskové“ obce rozvíjali a populačne rástli.
Paradoxne, aj keď dnes malé obce takým obmedzeniam nečelia, tiež im hrozí postupné vymieranie a zánik. S ročnými rozpočtami zopár desiatok tisíc eur nie sú schopné rozvoja a vyháňajú mladých ľudí preč.
Na čo by vláda mala v komunálnej reforme klásť najväčší dôraz?
Vítam, že komunálna reforma sa dostala do programového vyhlásenia. Kabinet si však cieľ zadefinoval málo ambiciózne. Ak mieni zlučovať obce len na báze súčasnej legislatívy a cestou dobrovoľnosti, reforma sa nepodarí.
Dnes je zlučovanie možné len za predpokladu, že sa v každej zo spájaných obcí vykoná platné a úspešné miestne referendum s účasťou aspoň polovice všetkých voličov, ktorí sa vyslovia za. Takto to nejde, dôkazom je, že v ostatných rokoch sa na Slovensku nijaké obce nezlúčili. Vláda musí nabrať odvahu a rozhodnúť o zlučovaní obcí „zhora“.