Kým v minulom roku mu ľudia hádzali bez problémov päťkorunáčky, desaťkorunáčky a výnimkou neboli ani papierové bankovky, v tomto roku dostáva najčastejšie tie najmenšie centové mince.
„Poviem na rovinu, išlo to dolu o polovicu. Minulý rok som zarobil za deň päťstovku, teraz sa k tomu ani nepriblížim. Mám tu len tie krpaté, ja im hovorím jednohalierniky,“ povedal Štefan. A dodal, že na eurocentové mince si zatiaľ nezvykol a veľkých eurových a dvojeurových mincí je málo. Papierové bankovky novej meny vraj ešte ani nevidel. „Ešte som z tých nových peňazí blbý,“ priznáva.
Žobrák Štefan kľačí na svojom pľaci pri Dóme sv. Mikuláša deň čo deň, bez ohľadu na počasie. Na živobytie mu prispievajú najčastejšie stabilní dobrodinci, ktorí ho považujú za súčasť koloritu mesta. Štefan upozorňuje, že nie je nijaký bezdomovec. Žobranie považuje za normálnu prácu, preto otázke, či by sa nechcel živiť inak, nerozumie. V minulosti býval v Trnave, výška nájomného ho vyhnala do Veľkých Kostolian.
„Ani to dochádzanie nie je lacný špás, autobus ma stojí štyridsať korún. Aj jesť si musím kúpiť, cigarety musím mať, aj si vypijem,“ povedal úprimne.
Ľudia, ktorí Štefanovi hádzali niečo na prilepšenie, priznali, že im je sympatická jeho vytrvalosť. „Ja ho obdivujem, že tu kľačí aj v mrazoch, aj v horúčavách. Žobrákov nepodporujem, ale Štefan je iný prípad,“ povedal Martin Nádaský. „Ja by som toľko čo on asi nevydržal,“ dodal.
Bezdomovci, medzi ktorých sa Štefan v žiadnom prípade neráta, žobrávali v Trnave ešte v nedeľu počas bohoslužieb. V tomto roku ich je zatiaľ akosi pomenej. Štefan hovorí, že vie prečo. Za pár centov to podľa neho nikto robiť nebude.