Jeho ciele sú však ešte omnoho vyššie. Z ekonomicky sa potácajúceho Japonska chce spraviť znova veľmoc. Na rozdiel od mnohých povojnových šéfov vlády nemá na mysli len hospodárstvo. „Nádherné Japonsko“ má znova byť aj vojenskou silou, s ktorou treba v Ázii rátať.
„Ako politik som zažil zlyhanie,“ vyhlásil Abe pred niekoľkými dňami. „Práve z tohto dôvodu som pripravený dať Japonsku všetko.“
Drvivé víťazstvo
Šancu dostane už čoskoro. Liberálni demokrati, ktorí až do porážky pred troma rokmi vládli Japonsku takmer nepretržite pol storočia, sa vracajú na výslnie. Vo voľbách drvivo porazili škandálmi a slabými premiérmi zničenú vládnucu Demokratickú stranu. Demokratom a ich súčasnému šéfovi vlády Jošihiko Nodovi zlomilo väz zdvojnásobenie dane z pridanej hodnoty z piatich na desať percent. Hoci Noda tvrdí, že jeho nástupca bude musieť pridať ďalšie násobky, kožu mu to už nezachránilo.
Trojročnú vládu demokratov si navyše Japonci budú pamätať ako obdobie útrap po veľkom zemetrasení a následnej cunami i ako čas veľkej jadrovej katastrofy vo Fukušime.
Liberálnym demokratom sa bude vládnuť ľahko – v 480-člennej dolnej komore parlamentu získali približne 300 kresiel a spoločne s koaličným partnerom, pravicovou stranou Komeito, dosiahli na dvojtretinovú väčšinu v parlamente.
Zbabraný rok
Abe sa vracia s novým sebavedomím. Japonsku chce dať zabudnúť na svoj katastrofálny ústup, ktorý odštartoval obdobie veľkej politickej nestability – veď za päť rokov medzi Abem 1 a Abem 2 sa vystriedalo na čele vlády až päť podenkových premiérov.
Pred šiestimi rokmi zasadol Abe do premiérskeho kresla ako najmladší povojnový predseda vlády a zároveň prvý, ktorý v čase kapitulácie cisára Hirohita ešte nebol na svete.
V úrade však napriek veľkým plánom vydržal necelý rok. Hoci si vybudoval povesť politika, ktorý namiesto prázdnych rečí koná, okolnosti mu nepriali. Jeho agenda sa v tom čase medzi Japoncami neujala a za váhavé pristupovanie k ekonomickým otázkam ho kritizovali aj politickí spolupútnici. K nízkej popularite, ktorá ku koncu dosahovala len 30 percent, prispeli aj ministri, ktorých si do vlády pozval, aj obvinenia, že namiesto odborníkov si vyberal najmä svojich dobrých známych.
Jeho minister zdravotníctva Hakuo Janagisawa proti sebe poštval polovicu japonského obyvateľstva označením žien za „stroje na rodenie“. Mnoho priaznivcov vláde nepriniesol ani minister obrany Fumio Kyuma, ktorý si zašpekuloval, že atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki si vtedajšie Japonsko vlastne zaslúžilo.
Abe po porážke liberálnych demokratov vo voľbách do hornej komory síce trval na tom, že dovládne so vztýčenou hlavou, ale už pár dní nato bez varovania zložil funkciu. Hoci tvrdil, že ho k tomu dohnali zdravotné dôvody – skutočne ho deň po demisii so zápalom tráviaceho traktu hospitalizovali – pre mnohých priaznivcov i odporcov bol jeho odchod znakom slabosti či zbabelosti čeliť problémom.
Päťdesiatosemročný Abe však dokázal začať odznova. Pravidelne šliapal na 600 metrov vysokú horu Takaosan pri Tokiu, aby získal fyzickú kondíciu. Aj ako politik začal odspodu – na zhromaždeniach, kde ho často počúvala len desiatka ľudí či na prekvapujúcich návštevách voličov vo svojom okrsku, kde ich znova presviedčal o svojej vízii.
Tú mal po kom zdediť – jeho otec bol minister zahraničných vecí, jeho dedo z otcovej strany bol vysokopostavený politik, jeho prastrýko premiér a na čelo vlády to dotiahol aj jeho druhý dedo. Sám Abe často rozpráva príhodu, ako vo veku päť rokov sedel Nobusuke Kišimu na kolenách, keď pred úradom predsedu vlády zúrili veľké demonštrácie.
Silné Japonsko
Abe ako premiér plánuje donútiť Národnú banku Japonska ku krokom, ktoré by oživili ekonomiku. S väčším napätím však svet bude sledovať jeho zahraničnú politiku.
Liberálny demokrat je dlhé roky advokátom prepísania povojnovej ústavy Japonska. Ostrovný štát by sa podľa neho mal vzdať samonanúteného pacifizmu a znova vybudovať silnú armádu, schopnú zasahovať aj mimo Japonska.
Kým v čase jeho prvého premiérovania boli tieto myšlienky pre mnohých Japoncov príliš radikálne, teraz, keď Severná Kórea skúša rakety a Čína si čoraz sebavedomejšie nárokuje sporné územia v priľahlých moriach, prestáva byť myšlienka silnej armády a asertívnejšej zahraničnej politiky tabu. „Svoj názor spred piatich rokov som nezmenil,“ povedal Abe. „Najväčším problémom Japonska je to, že ešte neopustilo povojnový režim,“ hovorí budúci premiér.
Analytici však často pripomínajú, že po podobných rečiach pred šiestimi rokmi bol počas svojho prvého pokusu pragmatickým premiérom, ktorý spravil pre zlepšenie vzťahov s ázijskými susedmi Japonska najviac.