V septembri na niekoľko týždňov zmizol z očí verejnosti viceprezident Si Ťin-pching, ktorého by mal novembrový kongres Komunistickej strany Číny potvrdiť v úlohe novej hlavy štátu. Jeho neprítomnosť rozpútala v krajine divoké špekulácie, či sa mu niečo nestalo, alebo či náhle neupadol do nemilosti. Hovorí nám to niečo o tom, ako čínsky režim funguje?
Komunistická strana Číny nie je veľmi transparentná. V systéme, ktorý vytvorila, znamenajú informácie moc. Najvýraznejšie sa to týka najužšieho vedenie a jeho zmeny, ktorá prichádza. Je to o tom, kto čo dostane. Obmena lídrov nie je pre Čínu nová, ale v minulosti tu vždy bola osoba, ktorá rozhodla o tom, kto bude mať v budúcnosti hlavné slovo. Tak to bolo s Teng Siao-pchingom a Ťiang Ce-minom. Teraz takýto krstný otec novej, už piatej, generácie čínskych lídrov chýba. Nikto nemá moc vybrať lídra. Takže proces výmeny je pre komunistov nový. To je jeden problém.
Aký je ďalší?
Stranu tvoria skupiny, ktoré chcú dostať svojich členov do centra moci. Určite sa dohadujú o tom, kto čo získa. Vnútri strany je veľa sporov, o ktorých ani netušíme. Čínski komunisti totiž nemajú plán B. Ak by sa teraz súčasnému prezidentovi Chu Ťin-tchaovi niečo stalo, nahradil by ho už Si Ťin-pching. Keby však Chu ochorel pred rokom, nemal by ho kto vystriedať. Práve zmiznutie Si Ťin-pchinga nám pripomína, že neexistuje plán B. Čínsky systém funguje na konsenze. Sedem rokov trvalo, kým sa zúčastnení dohodli na Si Ťin-pchingovi. Ak by nebol vo forme, bol by to veľký problém. Viem si predstaviť, že jeho lekári sú pod obrovským tlakom.
V roku 2010 vyhlásil magazín Forbes Chu Ťin-tchaa za najmocnejšie človeka planéty. Vravíte však, že systém moci v Číne je postavený na dohode. Aký vplyvný je teda prezident?
Najvyšší čínsky líder má tri zdroje moci. Prvý spočíva v tom, že riadi armádu, je šéfom Ústrednej vojenskej komisie. Druhým zdrojom moci je to, že je generálnym tajomníkom strany. Chu Ťin-tchao je šéfom takzvaných malých líderských skupín. Jedna sa týka Taiwanu, druhá zahraničnej politiky a tretia Tibetu. To sú veľké témy. Zaujímavé však je, že malú ekonomickú líderskú skupinu, ktorá je, samozrejme, mimoriadne dôležitá, vedie premiér Wen Ťia-pao. Je tu aj tretí zdroj moci, a to je samotný prezidentský úrad. Lenže to v skutočnosti veľa neznamená. Taký Mao Ce-tung nikdy nebol prezidentom Číny.
Ako sa zlaďujú záujmy čínskych lídrov?
Moc je v každom režime založená na tom, kto má aký prístup k zdrojom. A to v Číne nie je úplne jasné. Existuje tu veľa záujmových oblastí. Štátne podniky môžu byť veľmi mocné, rovnako armáda so svojimi zdrojmi. A na sile získavajú neštátne firmy. V kľúčových veciach má však posledné slovo Chu Ťin-tchao. Keď v roku 2009 vypukli nepokoje v Sin-ťiangu, najprv nič sa nedialo. Chu bol vtedy v zahraničí a najprv sa fyzicky musel vrátiť do Číny, aby vydal rozkaz bezpečnostným zložkám, ktoré riadi. V tomto zmysle je veľmi mocný. Týka sa to však skôr jednotlivých vecí a sú oblasti, ktoré sú do istej miery mimo jeho vplyvu.
Prechod moci na novú generáciu nie je hladký. Zároveň vidíme rastúce napätie medzi Čínou a krajinami v oblasti. Sú to spory v Juhočínskom mori i slovné prestrelky vo vzťahoch medzi Pekingom a Tokiom. Odrážajú vonkajšie problémy tie vnútorné?
Čína sa stala dôležitou krajinou veľmi rýchlo. Ministerstvo zahraničných vecí na to nie je pripravené. Čínska diplomacia by chcela mať pokoj. Byť ako nejaká malá krajina. Samozrejme, sú tu oblasti, v ktorých chce byť veľká a vplyvná. Zdá sa tiež, že v čase prechodu moci narástla sila armády. Jej predstavitelia komentujú veci, ktoré ste spomenuli. Čína ani nehovorí jedným hlasom. Minister obrany Liang Kuang-lie sa nedávno stretol so svojím americkým náprotivkom Leonom Panettom. Čínsky predstaviteľ povedal, že vo vzťahoch k Japonsku bude jeho krajina postupovať uvážlivo. Verejná mienka v Číne je však veľmi hlasná a historicky je Japonsko vždy zdrojom vášní. Mimochodom, v Japonsku to nie je iné. Tam je verejnosť smerom k Číne ešte zúrivejšia. V Pekingu si v budúcom roku noví lídri zvyknú na moc a územné spory sa budú dať vyriešiť. Svet tiež musí tlačiť na Čínu, aby sa správala ako veľmoc, nie ako malé dieťa.
Nehrozí teda v Ázii vojna?
Bolo by to šialené. Čína by mohla veľa stratiť. Pravdou však je, že by sme sa tým nemali utešovať. Situácia sa totiž môže vyostriť, ak budeme leniví a problémy nebudeme riešiť.
Čína je pre Západ ekonomicky dôležitá, vo viacerých krajinách však vidíme diskusiu, či a nakoľko máme pripomínať Pekingu problém ľudských práv. Je to dôležité?
Aj Čína má svoj príbeh. Ekonomickým rozvojom pomohla obrovskému množstvu ľudí z biedy. Pre ňu to znamená, že sa podieľala na zlepšení ich kolektívnych práv. Mali by sme sa však starať o to, ako funguje v Číne právny štát, aby bola táto krajina predvídateľnejšia. Jej vnútorné problémy Západ ovplyvňujú, majú dosah na naše investície. Čínski lídri bývajú veľmi citliví na to, keď ich niekto poúča na verejnosti. Musíme pochopiť, že sú hrdí na to, čo dosiahli. Vedenie Číny nám veľa ráz nedôveruje, myslí si o nás, že chceme robiť problémy.
Čo čaká Čínu? Cesta k superveľmoci alebo pád?
V dejinách zažila Čína mnoho pádov, takže sa to vylúčiť určite nedá. Lídri krajiny by asi chceli postupné zmeny. Peking by mohol smerovať k demokratickejšiemu, stabilnejšiemu a udržateľnejšiemu systému. To by uprednostnil aj Západ. Čína sa však môže zmeniť aj pomerne náhle. V roku 1978 by žiadny západný ekonóm nepovedal, čo sa v tej krajine stane. Vždy ma zaujímalo, či skutočne chápeme to, čo sa deje. Západ, Európa, Amerika, Austrália by mali najmä podporovať neštátny sektor v Číne. Ten sa najviac podieľa na ekonomickom raste, a to je pre nás dôležité. Riadia ho ľudia, ktorí jednoznačne menia čínsku spoločnosť. Čínski komunisti ich nemajú veľmi radi, ale nemôžu sa ich zbaviť. Oni sú kľúčom k premene krajiny.