V novembri sa za socializmu napĺňal zmysel činnosti jednej z najmasovejších organizácií – Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.
Patrila medzi politicky najpoprednejšie, nie náhodou jej čestným predsedom býval spravidla šéf Slovenskej národnej rady. Naposledy – Viliam Šalgovič, ktorý si siahol na život krátko po páde režimu.
Znie to až neuveriteľne, ale v roku 1989 bol v radoch ZČSSP takmer každý piaty obyvateľ Slovenska.
„Každý vtedy musel byť niekde evidovaný a prejaviť aktivitu v nejakej spoločenskej organizácii, najmä ak bol nestraník“ vysvetľuje Ján Bunčák, sociológ z Univerzity Komenského „Bezzubý zväz priateľstva si vyberali mnohí nestraníci nie preto, že tak milovali Sovietsky zväz, ale aby vyhoveli kritériám pracovného hodnotenia.“
A tak už neprekvapuje, že organizácia mala na Slovensku pred pádom režimu 957-tisíc členov a 11 727 pobočiek, čiže štyrikrát viac ako bolo všetkých obcí. Pobočky ZČSSP totiž fungovali nielen v obciach, ale aj v každom väčšom podniku, výskumnom ústave, družstve či škole.
Keď Bunčák pracoval v bratislavskom Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva, predsedom výboru tamojšej pobočky ZČSSP bol nestraník Ladislav Pittner. Ten istý Pittner, ktorý sa po revolúcii stal ministrom vnútra a neskôr dokonca šéfom SIS.
„Výbor pobočky raz v roku, zvyčajne začiatkom novembra, usporiadal posedenie pri čaji alebo zorganizoval návštevu divadelného či filmového predstavenia, čím vykázal požadovanú činnosť a opäť sa na celý rok odmlčal,“ približuje Bunčák.
A tak fungovala či skôr nefungovala, väčšina pobočiek. Možno sa potom čudovať, že keď koncom novembra 1989 Zväz priateľstva potichu zanikal, takmer nikto si to ani nevšimol? A okrem niekoľkých vyšších funkcionárov to ani nikto neľutoval?
ZSSR prestal byť vzorom
Poslaním zväzu bolo, podľa staršej Encyklopédie Slovenska, „zoznamovať verejnosť so sovietskou skutočnosťou“. Dlho o nič nešlo, napríklad v široko propagovanej súťaži Čo viem o ZSSR sa opakovali predpísané, triviálne a zdanlivo nemenné veci.
Začalo to byť zaujímavejšie až s nástupom Michaila Gorbačova, jeho politiky perestrojky a glasnosti.
"Konečne tu bola príležitosť urobiť príťažlivejším aj Zväz priateľstva, ale vtedajšie politické vedenie štátu sa bálo perestrojky ako čert kríža a blokovalo informácie o reformnom úsilí obnovujúcej sa Moskvy,“ pripomína Bunčák.
Jakešovci prestavbu len predstierali, o to horlivejšie prejavovali vernosť Veľkému bratovi. Oslavy 72. výročia boľševickej revolúcie – posledné v réžii štátostrany – organizovali preto už 6. novembra 1989 v pražskom Paláci kultúry.
Všetko prebiehalo v priamom televíznom prenose, podľa osvedčeného scenára a hesla Sovietsky zväz – náš vzor, kým slovo nedostal veľvyslanec z Moskvy Viktor Lomakin.
V duchu perestrojkovej zásady, že oslavy sú vhodnou príležitosťou na bilancovanie nevyriešených problémov, hovoril o tom, ako si v ZSSR nevedia poradiť s ekonomickými ťažkosťami a národnostnými trenicami.
Lomakin nakoniec upozornil aj na novu kvalitu vzťahov medzi štátmi vnútri východného bloku. Každý má právo na nezávislosť a slobodu voľby, povedal. A ešte: "Preto je neprípustné, aby si štáty nášho spoločenstva navzájom zasahovali do vnútorných záležitostí.“
Ríša bola v rozklade
To odznelo v Prahe 6. novembra a o tri dni na to padol Berlínsky múr. Ešte predtým však vydala Moskva tajné pokyny pre veliteľov sovietskych vojenských základní v týchto krajinách. Podľa niektorých zdrojov ich doručili osobitní splnomocnenci generálneho štábu.
Svedčí generál Svetozár Naďovič, ktorý mal v rokoch 1990 až 1991 na starosti odsun sovietskych vojsk z Československa:
„Veliteľ strednej skupiny generál Eduard Vorobjov mi opätovne potvrdil, že vrchné velenie im dalo v dostatočnom predstihu a jasne najavo: čokoľvek sa bude diať na vnútropolitickej scéne, musíte zachovať pokoj a maximálnu zdržanlivosť.“
Kasárne sovietskych jednotiek na Slovensku – v Komárne, vo Zvolene či v Rožňave – prestali prijímať „exkurzie družby“, ich dôstojníci tentoraz chýbali aj na podujatiach venovaných Mesiacu priateľstva vonku v mestách.
Podľa spomienok veteránov Strednej skupiny vojsk, ktoré priebežne zverejňujú na internete (stránky www.cgv. ru), mnohí z nich už vtedy pochopili, že ZSSR prestáva byť superveľmocou, impérium sa rozpadá a čoskoro príde o svoje vojenské základne v strednej Európe.
Pred očakávaným „veľkým treskom“ sa preto snažili na čiernom trhu získať výmenou za benzín a ďalší materiál čo najviac korún na nákup spotrebného tovaru, ktorý bol u nich doma taký nedostatkový.
Prečo meškal Jakeš
Veľkolepé oslavy VOSR alebo Veľkého októbra – ako boľševickú revolúciu vtedy volali – sa u nás začali po roku 1948, keď vznikol aj Zväz priateľstva. Slovákom však dosť dlho trvalo, kým pochopili, prečo sa októbrová udalosť oslavuje až v novembri. Bolo si treba osvojiť zvláštnosti juliánskeho kalendára.
Neskôr si však ľudia zvykli aj na lampiónové sprievody v predvečer sviatku a na ustavične zhasínajúce sviečky vo vetre. Slávnostné tribúny 7. novembra a prázdne reči politikov sa naučili brať ako nevyhnutné zlo. Človek si v tých časoch jedno myslel, druhé hovoril a tretie robil.
Pred dvadsiatimi rokmi sa však niečo v náladách spoločnosti zlomilo. "Aj sociologické výskumy ukázali, že rastie nespokojnosť s ekonomickou situáciou, s prehlbujúcou sa priepasťou medzi deklarovanou politikou a politickou praxou a že čoraz viac ľudí to začalo spájať s režimom,“ vysvetľuje Bunčák.
Politická vrchnosť sa však naďalej utešovala predstavou, že ide o prechodný jav a že všetko sa vráti do starých koľají, len čo v Moskve prebehne výmena stráží a nevypočítateľného Gorbyho nahradí niekto „normálnejší“.
V pondelok 20. novembra 1989 sa však generálny tajomník Jakeš nemohol dostať včas do budovy ÚV KSČ na zasadanie politbyra, lebo ulice Prahy už zapĺňali demonštranti.
Ale Jakeš mal aj iný dôvod meškania – hodinu predtým sa zúčastnil v ústredí ZČSSP na besede venovanej Mesiacu priateľstva! Vraj nemohol odmietnuť pozvanie predsedu zväzu. Na svojho šéfa to neskôr prezradil ďalší člen politbyra – Miroslav Štěpán.
Mesiac oslavovania Veľkého brata sa každoročne končil 12. decembra, na výročie podpísania s ním Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a spolupráci. V ten deň v roku 1989 však už Jakeš nebol generálnym tajomníkom a Husák – prezidentom. K moci prichádzali disidenti.
Ľudia na námestiach spontánne oslavovali inú revolúciu – nežnú.