„Zbrane máte?“ Nie. „Drogy máte?“ Nie. „A prečo?“ smeje sa žoviálny ukrajinský pohraničník v maskáčoch a so samopalom v ruke. Prechod obávanou hranicou, niektorými prezývanou aj nová železná opona, je nadmieru hladký. Na pešom priechode vo Veľkých Slemenciach sa zdržíme možno tri minúty. Pred nami sa zjaví klasická dedinská ulica. Akurát namiesto domov sú všade obchody.
Ukrajinka Ľudmila Tirpáková je osvietená žena. A nielen preto, že nad ňou visí zo päťdesiat lustrov. Ako prvá v obci Mali Selmenci pochopila, že otvorenie pešieho hraničného priechodu so slovenskými Veľkými Slemencami je podnikateľskou príležitosťou. „Dom som si prerobila na obchod, len čo spustili colnicu. Joj, vtedy to išlo. Litre vodky, kartóny cigariet… Zobrali sme si aj úver, aby sme obchod zväčšili,“ spomína na dobré časy.
Darilo sa však len štyri roky. Slováci sa začali na Ukrajinu hrnúť za lacným tovarom v apríli 2005, keď im náš východný sused zrušil vízovú povinnosť. Veľké Slemence, od ktorých po vojne nešetrne odtrhli časť a pripojili ju k Sovietskemu zväzu, sa so svojou ukrajinskou polovičkou spojili peším hraničným priechodom ešte neskôr. Až v decembri 2005. Kým predtým mala obec jediný obchod, dnes ich tu fungujú desiatky.
„Problémy sa začali asi pred rokom. Ľudia prídu, poobzerajú, pochvália, no potom sa posťažujú, že ani u vás niet peňazí a kúpia nanajvýš nejaký prací prášok. A alkohol s cigaretami na kšeft,“ vysvetľuje 44-ročná Ukrajinka. Potom nám žena, ktorá sa oblečením ani výrazom ničím nelíši od iných dedinčaniek z oboch strán hranice, ukazuje svoj obchod. Tmavú chalúpku. Väčšina predajní v Slemenciach sídli v starých domoch.
Najskôr ukazuje kútik so zmiešaným tovarom. Pripomína ponuku malých butikov, ktoré sa na Slovensku vyrojili v prvej polovici 90. rokov. Potom sa už hrdo postaví do prostriedku svojho kráľovstva – medzi koberce a pod lustre. Ponuku zmenila len nedávno. Keď namiesto kartónu cigariet Slovákom dovolili vyvážať len dve škatuľky, musela vymyslieť iný podnikateľský plán ako osvedčenú trojkombináciu vodka-víno-cigarety.
„Obchod napriek zmene nejde ako kedysi. No čo iné mám robiť? Úver, ktorý som si vzala, budem splácať ešte desať rokov. Mám ísť pracovať do Užhorodu? Každý deň dvadsať kilometrov tam a späť za plat okolo 80 eur?“ Takáto ukrajinská robotnícka výplata by sa dala v obchodoch v Malom Slemenci minúť raz-dva. Za štyri športové súpravy ukrajinského adidasu. Za dvadsať kíl čokoládových cukríkov. Za tri kartóny Marlboriek.
A čo stojí chlieb, pýtame sa pri odchode z Tirpákovej obchodu okoloidúcich babiek. „Na vaše asi 50 centov,“ odpovedá 60-ročná Ľudmila Nikolajevna Kemskaja. Prepočet na euro tu každý ovláda dokonale. Jedno euro za jedenásť ukrajinských hrivien. Tými tu však platí málokto, každý berie euro. Teda len do chvíle, kým príde úradná kontrola. Vtedy obchodníci svorne tvrdia, že cenovky, ktoré sú všade iba v eurách, sú len „orientačné“.
Kemskaja poberá dôchodok vo výške asi 80 eur. Vraj by z neho nevyžila. Preto pracuje načierno v jednom z obchodov. Tam si privyrobí ďalších 80. „Keď príde kontrola, jednoducho si sadnem na lavičku vedľa obchodu a tvárim sa, že som len taká zvedavá dedinská babka,“ hovorí so smiechom, no potom vážnejšie dodáva, že keby nemala šesťdesiat, zrejme by odišla. „Mladým, tým je hej,“ povzdychne si.
Oslovujeme teda aj mladšiu generáciu. Marta Králiková má dvadsať rokov a hoci sa živí predajom v jednom zo slemeneckých obchodov, v budúcnosti sa vidí na Slovensku. Už teraz študuje sociálnu prácu a psychológiu v Michalovciach. „Vo všetkom sú u vás lepšie podmienky,“ hovorí a ukazuje, že v Slemenciach to upadá. A naozaj. Kedysi rušná obchodná ulica je poloprázdna. Niektoré prístavby majú na sebe nápis – na prenájom.
Kedysi osem autobusov. Dnes sú vďační za jeden
Viac života čakáme od Užhorodu. Metropoly Zakarpatskej oblasti. Keby mesto patrilo k Slovensku, bolo by so 116-tisíc obyvateľmi po Bratislave a Košiciach tretím najväčším. Užhorod je vzdialený čoby pohraničník dostrelil od colnice Vyšné Nemecké. Odbavovanie smerom na Ukrajinu je rýchle. Slovenský colník si zapíše kilometre a stav v nádrži a púšťa nás za hranice. Zdrží nás len zábudlivosť. V dokladoch chýba zelená karta.
Foto: Andrej Barát
„Musíte sa otočiť, nič sa nedá robiť,“ hovorí najskôr staršia Ukrajinka za okienkom. Potom však naznačí, že je smädná, že by si dala kávu. Ale, že jej na horúci nápoj chýbajú nejaké drobné. Konkrétne päť eur… „Na hranici sú asi vyššie taxy. Tu v meste stačí na drobný úplatok za čokoľvek päť hrivien,“ hovorí nám už na trhovisku v Užhorode Michalovčan, ktorý sem chodí nakupovať vždy v stredu už asi štyri roky.
Predaj na trhoch je v Užhorode obľúbený. Blízko centra však nájdete skôr trhoviská pre domácich. Nie že by sa aj tu nedalo lacnejšie nakúpiť, ale kúpite tu zväčša len potraviny. Obchody pre Slovákov sa nachádzajú na veľkom „bazari“ v okrajovej časti mesta. Hneď pri parkovisku, kde sa to len tak hemží slovenskými značkami, stojí veľký obchod s alkoholom a cigaretami.
„Čo ľuďom najviac chutí?“ zopakuje našu otázku jeho predavačka, asi štyridsaťročná energická dáma, udržiavaná meštianka. Potom sa začne schuti smiať. „No keď mám usudzovať z toho, čo kupujú, tak všetkým Slovákom chutia najviac dve pollitrovky vodky, tri sedmičky vína a dve škatuľky cigariet. Mohla by som si vopred pripraviť presne takéto balíčky. Takmer každý berie toľko, koľko môže,“ dodáva.
Ľudia si môžu poskladať spomínaný mix značkami od výmyslu sveta. Stoličnaja, Smirnoff, Finlandia. Marlboro, Camel, Lucky Strike. Gruzínske, moldavské, krymské víno. Hoci… Po koštovke môžeme povedať, že aspoň čo sa vína týka, moldavské za tridsať hrivien a gruzínske za päťdesiat chutili až podozrivo podobne. Konkrétne ako domáce vínko, ktoré nám ponúkol jeden dedko v Sobranciach…
Inak trh na prvý pohľad pripomína bratislavský na Miletičovej. Len niekoľkokrát väčší a s podstatne širšou paletou tovaru. Obchody so zmiešaným tovarom vytvárajú priam bizarné kombinácie. Ikony svätých a motorové píly. Hračky s urnami. Iba zeleninári sa držia a núkajú len plody zeme. „Slováci sem chodia najčastejšie po cesnak a zemiaky,“ hovorí predavačka a núka 26-kilové vrece za 20 eur. Keď vyvalíme oči, razantne zníži na 15…
V eurách sa tu však oproti Slemenciam platí podstatne menej. Cenovky sú len v hrivnách. „Veľa zákazníkov máme aj domácich. Vlastne v posledných mesiacoch čoraz viac,“ opisuje skormútene predavačka v zmiešanom tovare „autokozmetiky“ a nejakých konzerv. „Kedysi sem cez víkend prišlo aj osem autobusov so Slovákmi, dnes sme vďační aj za jeden,“ dodáva.
Jednou zo slovenských stálic je aj Michalovčan, ktorý nás poúčal o priemernej cene úplatkov. „To sa ani nedá opísať, čo sem ľudia chodia kupovať. Lacnejšia je tu totiž každá jedna položka. A dostať tu všetko, kosačky, stavebný materiál, potraviny, šaty, botasky, akurát tanky, myslím, nemajú momentálne na sklade,“ vysvetľoval starší pán, ktorý sa priateľsky zdravil s mnohými predavačmi.
On sám má so slovensko-ukrajinskou hranicou všetky možné skúsenosti. Kupuje legálne pre seba, ale aj povolené množstvo na kšeft. „Preto chodím každú stredu. Vždy po týždni totiž môžem vziať ďalší balíček z alkoobchodu,“ vysvetľuje. Potom sa odmlčí, skloní sa bližšie a pošepká, že má skúsenosti aj s pašovaním. Tvrdí, že rozpovie všetko. Ale len bez mena.
Cigarety pašujú aj v podprsenke
O pašovaní kolujú na oboch stranách hranice priam rytierske legendy. Pašeráci síce nemajú hrdinský status ako somálski piráti medzi domácim obyvateľstvom, predsa však o nich miestni hovoria s jemným rešpektom. Najmä na Ukrajine. O tom, že nejde len o ľudové báchorky, svedčí aj fotoalbum, ktorý má vo svojom počítači Klára Baloghová, hovorkyňa colnej správy v Michalovciach.
Foto: Andrej Barát
Cigarety v rezerve, streche auta, bočnej stene vlaku, skrýši plávajúcej po rieke Uh, prednej časti autobusu… Colnícka fotografická sieň slávy nemá konca. Opatrenia z posledných rokov pašerákom naozaj riadne sťažujú kšefty. Schengen priniesol na zelenú hranicu kamerový systém, na hraničných priechodoch zase fungujú skenery, ktoré s röntgenovou nekompromisnosťou prelustrujú každé podozrivé vozidlo.
Drobní pašeráci, ako Michalovčan z trhu v Užhorode, však tvrdia, že sa stále dá veľa dosiahnuť aj šikovnosťou. Hoci, človek nikdy nevie. „Mňa, paradoxne, prichytili práve vtedy, keď som ani pašovať nechcel. Skrátka som zabudol, že som si zastrčil dve ďalšie škatuľky do vreciek košele. Narazil som na dôkladného colníka a platil som pokutu. Za dve škatuľky,“ posťažoval si urečnený východniar. Tých krabičiek odhalili colníci neúrekom. Len vlani a iba na priechode Vyšné Nemecké zadržali viac ako milión kusov cigariet.
Ľudia z pohraničia majú svoje osvedčené metódy a radi sa o ne podelia. Keď človek nájde vhodný úkryt, dobre sa vraj pašuje po rieke. Skúšajú to aj cez priechody. Cigarety skryjú napríklad do veľkej škatule od pracích práškov, prípadne do plienok. Pašovacia sezóna drobných pašerákov je zima, do hrubého oblečenia sa dá postrkať kadečo. A keď to inak nejde, zopár škatuliek sa stratí aj v podprsenke.
Prísnejšie opatrenia však vrhajú podozrenie aj na druhú stranu. „Tak si domyslite, prečo auto, ktoré prejde cez skener, potom smeruje rovno do rodinného domu v pohraničí, kam chodia ľudia z okolia s radosťou nakupovať,“ prezradila žena zo Sobraniec, ktorá má vraj jedného takého čierneho „obchodníka“ v rodine. „Nehaním ho. Je tu chudoba, každý sa živí, ako sa dá,“ dodáva päťdesiatnička.
Baloghová o štatistikách prehreškov colníkov nechce hovoriť, podľa nej sa totiž musí riešiť prípad od prípadu. Viacstupňové kontroly občas nájdu hriešnikov aj medzi colníkmi. Známy je prípad spred troch rokov. Vtedy si jedna partia chcela prilepšiť pašovaním alkoholu, cigariet a textilu v hodnote za viac ako 3 300 eur. Inšpekcia ministerstva vnútra vtedy zadržala niekoľko colníkov.
Na obranu kolegov však Baloghová dodáva, že si ľudia len málokedy uvedomujú, čo všetko táto práca obsahuje. „Jeden náš lektor hovorí, že colník musí byť všestranný ako kozmonaut. Musí vedieť presne zaradiť každý tovar, byť školený na demontáž častí vozidla, byť tiež dobrým psychológom, ktorý vie čítať z tvárí a odhaliť nervóznych pašerákov,“ opisovala.
Foto: Andrej Barát
Ich práca je naozaj dôsledná, o čom sa presvedčila aj partia mládencov, ktorá bola na výlete po Ukrajine vlakom. „Najskôr nám rozobrali sedačky v kupé, nazreli do každej škáry, prezreli batohy. Tašky nám znova kontrolovali ešte raz v Čiernej nad Tisou. Keď sme vystúpili v Košiciach, prekvapili nás tretíkrát. Dvaja páni ukázali preukazy a opäť prehrabali tašky,“ opisuje 22-ročný Michal Jonáš.
Pašujú Slováci i Ukrajinci. Pri odchode z trhu v Užhorode stretávame dôchodcu Nikolaja Klučevského. Pri zmienke o pašerákoch chvíľu sleduje cestu a potom ukáže na nový mercedes s tmavými sklami s ukrajinskou značkou. Nič konkrétne nepovie, len sucho skonštatuje, že priemerný plat je tu okolo osemsto hrivien. A potom zmení tému a trpko vzdychne. „A pritom sme to boli my, kto vyhral vojnu…“
Osem hodín v zemi nikoho
Napriek tomu, že ľudia z oboch strán hranice si rozumejú a v podstate sa na seba aj ponášajú, už obyčajné prekročenie hranice vás zavedie do iného sveta. Hneď za Užhorodom sa v strede obrovského kruhového objazdu pasie stádo kráv. Základným dopravným predpisom je, že rýchlejší má prednosť. A bankomat vám aj po zadaní anglického menu najskôr ponúka v azbuke kreditnú kartu.
Keď nás Slováci na trhu v Užhorode varovali, aby sme späť na Slovensko nešli cez hraničný priechod Vyšné Nemecké, ale radšej cez Ubľu, mávli sme rukou. Keď vám niekto povie, že budete čakať jedenásť hodín, vysmejete ho. Päť-šesť to sa dá uveriť. Ale jedenásť, to znie vyslovene ako rozprávka. Napokon sme na hranici strávili iba osem hodín.
Ak sa nám dovtedy zdalo spolužitie Ukrajincov a Slovákov harmonické, jedna pracovná zmena strávená v medzipriestore medzi ukrajinskou a slovenskou colnicou tento názor minimálne poopravila. Kým istá časť vozidiel poslušne stojí v rade, druhá, so skúsenejšími a drzejšími šoférmi, sa bočnou cestičkou určenou pre dodávky dostane až takmer k slovenskej závore.
V obkľúčení mračiacich sa Ukrajincov v maskáčoch so samopalmi v ruke a tabuľami so zákazmi sa človek, ktorý ide hranicou prvýkrát, bojí aj škaredo zatváriť. Iní sú natoľko drzí, že keď skratku predbiehačom zatarasia závorou, v pohode ju odhodia nabok a tlačia sa vpred ďalej. Že nik nerobí poriadky? Nuž, medzipriestor je akoby zemou nikoho.
A tak sa k nervóznemu trúbeniu, ktoré sa davovou psychózou spúšťa približne každú hodinu, pridávajú aj lekcie vulgarizmov v slovenčine, maďarčine, ruštine i ukrajinčine. „Ja tu čakám už šesť hodín, čo si to dovoľujete, predbiehať sa?“ kričí pani v stredných rokoch na mladého Ukrajinca. „Sadni do auta a buď ticho! Sťažuj sa u vašich ko…v v Bratislave, prečo to ide tak pomaly,“ odpovedá jej suverénne.
Vynárajú sa však aj iné strasti. Napriek tomu, že čakanie sa ráta na hodiny, ľudia väčšinou sedia v autách. Inde sa dá totiž ísť len dvoma smermi. Z jedného sa ľudia vracajú podozrivo veselí, z druhého šokujúco znechutení. Za veselosťou sa skrýva ponuka asi tridsiatich rôznych vodiek, ktorú predáva jediný obchod na hranici otvorený 24 hodín denne.
Foto: Andrej Barát
Okrem vodky tu je dostať aj koňak. A víno, destiláty, likéry, pivo a cigarety. A ešte zopár orieškov a cukríkov. O bagete, rožku či povedzme ruskom vajci ani náznaku. Obchodný duch a teória o dopyte a ponuke zrejme na hranici neplatí. A tak ľudia viac pijú, ako jedia. Niektorí sú po ôsmich hodinách v takom stave, že aj keby pašovali tovar za milióny, rozhodne by pred colníkmi neboli bledí, ale krásne „zdravo“ červení.
Druhý cieľ pútnikov uväznených v medzipriestore je toaleta. Aj o nej nám Slováci v Užhorode rozprávali legendy, ktorým sme rovnako nechceli uveriť. Chyba. „Viem ja? Colníkov sa pýtajte, nie mňa,“ odvetí bábuška v Duty Free Shope každému, kto v sebe našiel tú drzosť, spýtať sa jej na to miesto, kam aj králi chodia pešo.
Niektoré monumenty, ktoré boli svedkami veľkých udalostí, nechávajú ľudia z úcty nedotknuté počas mnohých generácií. Jediný hraničný záchod bez poklopu stihol zrejme presne takýto osud. Vyzerá totiž, akoby ho upratovačky nechali nedotknutý od čias veľkej vlasteneckej vojny. Hoci naše osemhodinové čakanie spôsobil najmä technický problém s kamerami, aj pre ľudí, ktorí si tu odsedia len bežných päť hodín, by naozaj mohli pripraviť dôstojnejšie služby.
Samotná prehliadka už netrvá viac ako päť minút. Zrejme nepôsobíme podozrivo, lebo colníci nám prezrú len kufor auta, jeho druhé dno, motor, tašku na fotoaparát a bundy. Malé príručné tašky zostávajú nedotknuté. Podobne ako u pána, ktorého stretávame v Michalovciach. Hrdo z nej vyťahuje štyri pokrčené škatuľky. Jednu otvára a núka nás jemne pokrčenou cigaretou. Jej tvar ozaj pripomína slovensko-ukrajinskú hranicu.
