„Vedúcu silu strany, teda svoju vládu, si KSČ zakotvila rovno do ústavy, preto otvorene uvažovať o deľbe moci bolo z podstaty protizákonné a pre funkcionára likvidačné,“ uviedla Zavacká. V Československu podľa nej oficiálne fungovali pred rokom 1989 v rámci Národného frontu štyri politické strany: KSČ, Československá strana lidová, Strana slobody a Strana slovenskej obrody. „Tie by mohli formálne zabezpečiť pluralitu riadenú komunistami, ale takáto možnosť sa nevyužila. Svoje sny, ba aj dohody o návrate k moci mali aj skupinky komunistov vylúčených v roku 1968, tie však po dvadsiatich rokoch neboli realistické. V Prahe existovala iniciatíva MOST, ktorá sa v réžii Michala Horáčka a Michaela Kocába usilovala o nadviazanie kontaktu s vládou Ladislava Adamca, no fakticky sa im to podarilo až v týždni po 17. novembri. Protestujúcich v roku 1989 pevne nespájal žiaden konkrétnejší program, okrem zrušenia železnej opony,“ opísala vtedajšiu situáciu historička.
Podľa Zavackej sa komunistický režim nevyrovnával s ideou možnej straty moci ľahko a medzi zvažovanými možnosťami bolo aj násilné potlačenie občianskych demonštrácií. „Dňa 21. novembra teda predsedníctvo Ústredného výboru KSČ povolalo do Prahy jednotky Ľudových milícií. O pár hodín generálny tajomník Miloš Jakeš toto rozhodnutie zrušil, no i tak 22. novembra ráno bolo v Prahe pripravených na zásah asi štyritisíc milicionárov,“ uviedla. To, že k zásahu nakoniec nedošlo, pripisuje historička obavám režimu, že každý ďalší brutálny zásah by sa stal v očiach verejnosti zásahom moci proti „ľudu“, o ktorom jeho predstavitelia tvrdili, že ho reprezentujú. Vedenie štátu tiež dostalo jasné signály z Moskvy, že tentoraz, na rozdiel od roku 1968, pomoc očakávať nemôžu,“ dodala Zavacká.