Od skončenia vysokej školy pracuje v diplomacii. Rodák z Popradu začínal na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, keď ešte existoval spoločný štát Čechov a Slovákov.
Kariérne rýchlo postupoval, pričom po vzniku samostatného štátu nezostal len v službách Slovenska. Blysol sa v roku 2006, keď sa stal kľúčovým spolutvorcom podmienok referenda o nezávislosti v Čiernej Hore.
Transatlanticky zmýšľajúci Lajčák má medzinárodný rešpekt, preto je samozrejmé, že zvlášť to platí z pohľadu spojencov – dlhodobo ho napríklad uznávajú v USA.
Kreslo šéfa diplomacie nemal vôbec isté
Keď v januári 2009 Ján Kubiš dobrovoľne skončil na poste ministra zahraničných vecí, pretože prijal zaujímavú ponuku pracovať v Ženeve ako výkonný tajomník Európskej hospodárskej komisie OSN, vedenie Smeru sa muselo rozhliadať po jeho nástupcovi. Šéfovi najsilnejšej koaličnej strany sa sami ponúkali viacerí kolegovia, napríklad vrátane jednej známej europoslankyne. Bolo medzi nimi pritom pár takých nezdravo sebavedomých, ktorí nemali predpoklady, aby čo len sčasti primerane mohli nahradiť Kubiša.
Lajčák mal byť pod tlakom v súkromí, aby nenabral kurz do Prezidentského paláca. Rodina sa mala stavať proti tomu, pretože šípila, že predvolebná kampaň by bola plná špinavostí, ktoré by ťažko prežívala.
Robert Fico ani vtedy, ani neskôr nepodľahol tlaku žiadneho zo smeráckych karieristov. Veľmi dobre si totiž uvedomoval, že rezort diplomacie nie je stranícka trafika, ale miesto, ktoré musí obsadiť jedine skúsený profesionál. V hľadáčiku sa ocitli traja ostrieľaní diplomati. Okruh sa zúžil na dve mená. Na dvoch špičkových predstaviteľov slovenskej diplomacie. Jedným bol Lajčák, druhým o pol roka od neho starší podobne uznávaný diplomat. Tento nemenovaný (kvôli diskrétnosti nezverejňujeme jeho identitu) ponuku odmietol. Nevedel totiž zabudnúť, že ho predčasne odvolali z dôležitého postu veľvyslanca len preto, aby ho vymenil jeden človek blízky vtedajšiemu predsedovi vlády. Uvoľnené kreslo po Kubišovi ho síce lákalo, ale po nedávnom sklamaní sa zaťal.
Jediným adeptom podľa logicky náročných predstáv Fica zostal Lajčák, ktorý bol v tom čase osobitným predstaviteľom EÚ v Bosne a Hercegovine. Spočiatku naznačoval, že plánuje zostať v Sarajeve, ale v skutočnosti tak ako každý diplomat videl vyvrcholenie kariéry vo funkcii ministra zahraničných vecí. Potreboval však, aby Fico splnil jeho podmienky. Prikývol. V podstate sa zopakovalo to, čo si predtým Kubiš povedal medzi štyrmi očami s Ficom. Išlo hlavne o to, aby hlavné slovo v zahraničnej politike mal rezort diplomacie a nemenej o to, aby sa zachoval princíp profesionality pri obsadzovaní veľvyslaneckých postov.
Rozčarovaný z Dzurindu
Lajčák vydržal na čele diplomacie od januára 2009 do júla 2010. Musel si zbaliť veci, keď po parlamentných voľbách Smer nedokázal znovu zostaviť vládu. K moci sa dostala pravicová koalícia s premiérkou Ivetou Radičovou.
Premiér Pellegrini k aktuálnym udalostiam po demisii Miroslava Lajčáka.Do prázdneho kresla po Lajčákovi sa posadil šéf SDKÚ a niekdajší dvojnásobný predseda vlády v rokoch 1998 – 2006 Mikuláš Dzurinda. Politik, ktorému patrí veľká zásluha za porazenie mečiarizmu pred dvomi desaťročiami, sa však neukázal v dobrom svetle. Zrazu v budove na Hlbokej ulici v Bratislave, kde je sídlo ministerstvo, nastala iná atmosféra.
Lajčák sa mal v súkromných rozhovoroch netajiť tým, že Dzurinda takpovediac premieňa rezort diplomacie na stranícku bunku SDKÚ, kde zohrávajú hlavnú úlohu sympatie k tejto strane, alebo dokonca až prepojenie na ňu. Keďže Lajčák bol dlhé roky zžitý s ministerstvom v Bratislave, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky od rozbehu svojej kariéry po rozdelení československej federácie, ťažko znášal, to, čo sa deje v „baraku“ – ako diplomati prezývajú sídlo na Hlbokej ulici.
Dôvodom mali byť nielen stranícke hry na ministerstve. Dzurinda totiž trávil priveľa času v centrále SDKÚ, čo išlo na úkor povinností šéfa diplomacie. Lajčákovi mala prekážať aj neúcta k nastupujúcim veľvyslancom, ktorí prišli odovzdať kópiu poverovacích listín. Dzurinda presúval dôležitú protokolárnu úlohu na kanceláriu štátneho tajomníka.
Nestratil sa, ľahko si našiel miesto v službe EÚ
So svojimi bohatými skúsenosťami sa Lajčák nemusel obávať, že si po skončení Ficovho vládnutia v lete 2010 nenájde dôstojnú pozíciu. V decembri 2010 sa stal šéfom vonkajšej služby EÚ pre Rusko, Východné susedstvo a Západný Balkán.
Keď prišiel na pohovor do Bruselu, muselo byť jasné, že nie je nikto lepší, kto by mohol obsadiť túto funkciu. Lajčák preukázal toľko podrobných vedomostí o všetkých regiónoch, že ani členovia komisie nemali toľko znalostí ako on.
Už v apríli 2012 však opustil službu pre EÚ. Smeru sa podarilo zvíťaziť tak výrazne v predčasných parlamentných voľbách, že mohol zostaviť jednofarebnú vládu. Fico videl ako najlepšieho kandidáta za šéfa diplomacie jedine Lajčáka. Ten už počas predvolebnej kampane tušil, že smeráci budú najsilnejšou súčasťou novej vlády (aj keď nikto nepredpokladal, že nakoniec jedinou), a tak chodieval na zasadnutia predsedníctva Smeru, keď mu to umožnil čas, aby si poisťoval svoj záujem, respektíve aby potvrdzoval, že s ním môžu zase rátať.
Aj v roku 2012 sa zopakovala situácia, keď sa Ficovi líškalo zopár smerákov, ktorí túžili riadiť zahraničnú politiku. Líder Smeru bol však stále pragmatický: Lajčáka si opäť vybral za šéfa rezortu diplomacie.
Uznanie Kosova?
Lajčák – druhýkrát vo funkcii ministra – sa mohol výrazne podieľať na tom, že Slovensko by prijalo rozhodnutie, ktorému sa dovtedy dlhší čas bránilo. Na prelome rokov 2013 a 2014 totiž relatívne optimisticky videl, že by mohlo dôjsť k uznaniu Kosova ako samostatného štátu. Slovenská republika by sa pripojila k drvivej väčšine členských štátov EÚ, ktoré Prištine povedali, že uznávajú nezávislosť (napriek odmietavému postoju Srbska).
Nasledoval však nečakaný vývoj. Rusko v marci 2014 vzalo Ukrajine Krym. Z geopolitických dôvodov nastala situácia, že Slovensko muselo nechať ležať ladom možnú predstavu o uznaní nezávislosti Kosova.
Šéf zemegule? Alebo prezident republiky?
Po ďalších parlamentných voľbách na Slovensku, ktoré sa uskutočnili v marci 2016, nevznikli nijaké pochybnosti, že by Fico, ktorý zostavoval novú vládu, hľadal iného šéfa diplomacie. Znovu sa objavili v zákulisí nezdravo sebavedomí adepti z radov Smeru; verejne sa ponúkal bývalý predseda parlamentu, už zosnulý Pavol Paška. Staronový premiér však nemal nijaký dôvod stratiť svojho diplomatického žolíka. Na druhej strane sa Lajčák mohol spoliehať na to, že takpovediac zostane na očiach v nádeji, že sa môže dostať vyššie.
V hre boli dve funkcie. V blízkom čase „šéf zemegule“ alebo neskôr doma hlava štátu. Ktorýkoľvek z týchto postov by znamenal vrchol Lajčákovej kariéry.
Najprv sa zameral na vidinu, že by sa mohol stať novým generálnym tajomníkom OSN. O nástupcovi Juhokórejčana Pan Ki-muna, ktorý dokončoval druhý mandát a už sa nemohol uchádzať o znovuzvolenie, sa rozhodovalo na jeseň 2016.
Mal Lajčák šancu uspieť? Mal. Medzinárodne uznávaný špičkový slovenský diplomat išiel kandidovať, keď si urobil sondáž, či sa môže presadiť. Tí, čo ho dôverne poznajú, vedia, že by nešiel do zápasu, o ktorom by tušil, že sa skončí istou prehrou či nebodaj blamážou. Lajčák mal vidieť svoju šancu 50:50.
Aktivitu na služobných cestách v zahraničí zacielil na to, aby si získaval podporu. Za nového šéfa OSN mali zvoliť niekoho z Európy, pričom doteraz tento post neobsadil žiadny Východoeurópan. Lajčák sa mohol oprávnene cítiť ako favorit z východnej Európy.
Špinavosti v zákulisí
Do kandidatúry vložil maximum úsilia. Až tak, že zlé jazyky z rezortu diplomacie tvrdili, že to išlo na úkor bežnej činnosti v záujmoch samotného štátu. V hre však bola šanca na historický úspech – Slovák na čele OSN.
Vo finále však Lajčák neuspel. Na jeseň 2016 zvolili za nástupcu Pan Ki-muna portugalského kandidáta Antónia Guterresa. Lajčák potom verejne naznačil, že sa diali špinavosti v zákulisí, ale prezradeniu podrobností sa diplomaticky vyhol.
Fico dôrazne podporoval kandidatúru svojho šéfa diplomacie. Oboch nakoniec sklamalo, že niektoré štáty najprv prisľúbili svoj hlas, ale potom sa zachovali opačne. Zvlášť ich zaskočil postoj jedného stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN). Prezident tejto mocnosti pritakával, že jeho krajina podporí Lajčáka, ale v rozhodujúcich momentoch sa k nemu otočila chrbtom.
Keď Fico pred finále videl, že slovenský kandidát naozaj nezvíťazí v hlasovaní (a ako sa najnovšie rozložili sily), v posledných možných chvíľach loboval u iného vplyvného stáleho člena BR OSN, aby neprehral takpovediac rozdielom dvoch tried. Mal sa vyjadriť tak, že „keď už má Miro prehrať, nech je to so ženou, lebo žiadna ešte nestála na čele OSN, alebo dôstojne s Guterresom“.
Ficovi sa naozaj podarilo dosiahnuť to, že hoci Lajčák nenahradil Pan Ki-muna, tak po rozhodujúcom hlasovaní nemusel mať zvesenú hlavu. Zvolenie Guterresa totiž nevyznelo ako jeho jednoznačná výhra. Náplasťou pre Lajčáka sa neskôr stalo, že ho zvolili aspoň za predsedu Valného zhromaždenia OSN. Túto funkciu vykonával v New Yorku 12 mesiacov, pričom na Slovensku zostal šéfom diplomacie.
Prezident? Iba v prípade, že Kiska nechce zostať
Lajčák mal narábať so záložným variantom. Už zhruba pred dvomi rokmi ľudia z jeho najbližšie okolia vytušili, že ak sa mu zatarasí cesta na čelo OSN, rozhodne sa kandidovať v prezidentských voľbách na Slovensku. V politickom zákulisí sa netajil tým, že by seba videl rád vo funkcii hlavy štátu.
Bol v tom však háčik. Podľa tých, ktorým sa zdôveril, prízvukoval, že do najbližších volieb pôjde iba v prípade, ak by Andrej Kiska znovu nekandidoval. Keby plánoval usilovať sa o zotrvanie v Prezidentskom paláci, Lajčák by to skúsil až po vypršaní jeho druhého mandátu.
Kiska v tomto roku vyhlásil, že už nemieni zostať hlavou štátu (dal najavo, že by chcel ovplyvňovať fungovanie vlády; zatiaľ sú jeho politické plány nejasné). Lajčákovi sa tak otvorili dvere k pomyselnému kreslu v Prezidentskom paláci. V Smere veľmi dobre vedeli a utvrdili ich v tom aj objednané prieskumy verejnej mienky, ktoré sa nedostávajú na verejnosť, že do volieb môžu vyslať jedine Lajčáka, ak ich kandidát má mať šancu zvíťaziť.
Samozrejme, že toto vedel aj nádejný favorit smerákov. Mohlo sa začať licitovať. Lajčák si určil niekoľko podmienok. Medzi nimi mala byť aj taká, že keby ho nezvolili za prezidenta, vláda ho v budúcom roku navrhne za kandidáta zo Slovenska na eurokomisára. Zrejme by to viedlo k výmene miesta s Marošom Šefčovičom, ktorý je podpredsedom Európskej komisie, lebo kvalitnejšiu náhradu za nového šéfa diplomacie by nenašiel ani šéf Smeru Fico, ani jeho stranícky kolega premiér Peter Pellegrini.
Lajčák však pritom mal byť pod tlakom v súkromí, aby nenabral kurz do Prezidentského paláca. Rodina sa mala stavať proti tomu, pretože šípila, že predvolebná kampaň by bola plná špinavostí, ktoré by ťažko prežívala.