Matovič po vlne kritiky uviedol, že Námestie SNP pri príležitosti osláv 30. výročia nežnej revolúcie prepustí komukoľvek okrem fašistov, extrémistov a komunistov. Má sa vôbec do osláv udalosti miešať politika?
Na jednej strane je pochopiteľné, že politické strany to chcú využiť vo svoj prospech. Matovič bol, nie prvýkrát, pomerne rýchly, kreatívny a inovatívny a predbehol ostatných. Tam skôr však ide o elementárnu citlivosť, že jedna politická strana, a nech je akokoľvek významná, by si nemala uzurpovať toto právo. Vrhá to na ňu nedobré svetlo. Vysvetlenia, že Matovič tým len zabezpečil, aby tam neprišli extrémisti, úplne neobstoja. Ak by teraz námestie bez podmienok prenechal občianskym iniciatívam, bolo by to sympatické. Zostala by síce z toho pachuť na jazyku, že je to snaha o zviditeľnenie sa, ale bolo by to ešte v rámci hraníc. Predstava, že on bude vyjednávať, kto príde, kto môže alebo nemôže prísť, je neakceptovateľná. Je to nešťastný postup.
Dalo by sa tomu predchádzať?
Možno by bolo vhodné pozrieť sa na postup povoľovania prenájmu verejného priestranstva. Mesto má možnosť oznámenie o prenajatí iba prijať a neposudzuje ho. Je to veľmi demokratické, otvorené a svedčí to o peknej demokratickej tradícii, ktorú na Slovensku máme. Je fakt, že to býva zneužívané. Úprimne, neviem, či meniť zákon a sprísňovať ho, nebol by som toho veľkým priateľom. Ale zároveň si uvedomujem, že občiansky tlak na ľudí ako Matovič nemusí stačiť. Je to také tancovanie medzi zlým a horším, pričom neviete, ktoré je ktoré.
Kto by sa mal ujať organizácie spomienky, aby sa neobjavilo podozrenie, že ide o naháňanie politických bodov?
Ktokoľvek to bude organizovať, bude obvinený z toho, že výročie politizuje. Ľudia, ktorí boli pred 30 rokmi aktívni, sú vo verejnosti nejakým spôsobom aktívni dodnes. Môžu to byť názoroví lídri, tzv. verejná inteligencia, alebo sú to ľudia, ktorí zastupujú mimovládne organizácie alebo iniciatívy. Slovensko je malé, takže kdekoľvek siahnete, vždy sa objaví politický kontext. Určite by som však trval na tom, aby to neboli ľudia z politických strán, ale skôr pamätníci, ktorí na námestiach stáli, a to bez ohľadu na to, či sú v politických stranách. Vôbec si preto nemyslím, že by to malo vylúčiť ľudí, ako je Ján Budaj, tí by tam rozhodne mali byť. Plus by to mala organizovať občianska spoločnosť v najširšom zmysle slova, čiže rôzne iniciatívy. Politike sa však nikdy nevyhneme.
Neuberajú politické prekáračky na vážnosti historickej udalosti?
Určite to znižuje jej vážnosť, ale jemne cynicky dodávam, že to už 30 rokov. Pri okrúhlom výročí si to všímame viac, ale stretli sme sa s týmto fenoménom aj v minulosti. Osobne som pamätník udalostí, bol som v tom čase 18-ročný študent. Už prvé výročie nežnej revolúcie bolo mimoriadne rozpačité, pretože ho prišli rozbiť nacionalisti, a už sa objavovali konšpiračné teórie. Jediný rozdiel bol v tom, že sa teórie vtedy šírili len v extrémne nacionalistických plátkoch. Začali špekulovať o tom, ako boli oslavy organizované, kto s kým a prečo. Nebol internet a sociálne siete, takže sa to nešírilo tak rýchlo a zničujúco. Je však pravda, že 30. výročie je silné a o to viac môžu uspieť obe strany – aj tí, čo budú spochybňovať výsledky a dopady zmeny režimu, aj tí, čo skonštatujú, že napriek tomu, že sa veľa nepodarilo, žijeme v slobodnej spoločnosti, a to nie je to úplne banálne. Teraz je otázka: Kto bude mať silnejší hlas a vyhrá.