Aké lekcie nás naučil rok vlády Igora Matoviča?
Myslím si, že kľúčovou lekciou roka s Matovičom je, že sme mohli na vlastnej koži zažiť, aké nebezpečné sú pre spoločnosť, pre fungovanie štátu a výhľadovo aj pre demokratický systém populizmus, antipolitika a sebastrední politici. A to najmä v prípade, ak sa spoja v jedno, resp. zosobnia sa v osobe predsedu vlády. Do istej miery sme to zažili už pred tromi desaťročiami, tak by to nemuselo byť pre nás až takým prekvapením. Lenže málokto si myslel, že história sa môže opakovať, že sa raz „vráti“ Mečiar s facebookom. Toto je druhá lekcia, že história sa môže opakovať a mali by sme si ju pamätať. Ďalšou lekciou je, že by sme nemali slepo veriť, že zmena vedie automaticky k lepšiemu a nemali by sme mať pri tých, ktorí nemajú politické skúsenosti, prehnané očakávania. A v neposlednom rade by mohlo byť tou lekciou pre budúcnosť to, že by sme mali zavše počúvať varovania tých, ktorí už dopredu hovorili, že „cisár je nahý.
Pred rokom sa hovorilo o tom, že budeme mať vládu nováčikov. Podarilo sa členom vlády „dorásť“ do svojej funkcie? Komu áno a komu nie?
Niektorým sa to podarilo, iným nie. Niektorí už mali skúsenosti s rezortmi, ktoré teraz vedú, iní sa v nich ocitli akoby náhodou. Niektorí dokonca pozitívne prekvapili. Z tých, ktorí pozitívne prekvapili, by som spomenul Jána Budaja a Eduarda Hegera. Tými, ktorí ma neprekvapili, a veril som, že sa vo svojom rezorte nestratia, sú minister Korčok, ministerka Kolíková a minister Naď. Naopak, medzi tých, ktorí „nedorástli“ na svoju funkciu, by som rozhodne zaradil Igora Matoviča, Marka Krajčího, Romana Mikulca, Štefana Holého a Veroniku Remišovú.
Agentúra Focus pre TV Markíza (17. 2. - 24. 2. 2021), 1 018 respondentov, percentá do 100 % tvoria respondenti, ktorí sa nevedeli rozhodnúť.
„Ak chceš poznať charakter človeka, daj mu moc.“ Ako možno hodnotiť rok pôsobenia novej vlády vo svetle tohto výroku Abrahama Lincolna? V čom vidieť najväčšiu disonanciu medzi postojmi v opozícii a činmi vo vláde?
Tento výrok sa ukázal ako veľmi trefný najmä v prípade nominantov strany Sme rodina a v tom, ako sa vo svojej funkcii správa Igor Matovič alebo Roman Mikulec. Nehovoriac o komunikácii ministra Jaroslava Naďa smerom k verejnosti a kritikom na sociálnych sieťach. Tá disonancia je viditeľná najmä vo vzťahu k tzv. našim ľuďom. Pred voľbami strany dnešnej koalície vehementne kritizovali stranícke nominácie bývalých vlád, ale po voľbách urobili presne to isté. Sľubovaná transparentnosť ustúpila straníckym záujmom a osobným ambíciám. Videli sme to na tom, ako obsadili okresné úrady straníckymi nominantmi bez relevantných výberových konaní, pri voľbe generálneho a špeciálneho prokurátora alebo pri obsadzovaní štátnych podnikov (napr. Ľubomír Galko v Leteckých opravovaniach Trenčín) a niektorých ústredných orgánoch štátnej správy (napr. Ján Mrva v Úrade geodézie, kartografie a katastra SR). Laxný prístup k transparentnosti môžeme vidieť v návrhoch zákonov, ktoré pripravuje podpredseda vlády Štefan Holý, v prístupe k informáciám o hnutí OĽaNO (dodnes nemajú zverejnené stanovy ani politické orgány hnutia) alebo pri nákupoch antigénových testov. Nehovoriac o politickej kultúre a slušnej politike, ktoré v súvislosti s plagiátorstvom ústavných činiteľov súčasnej koalície dostali ďalšiu „ranu pod pás“.
Vláda sa svojou aktivitou zaslúžila o značný pokles dôvery. Kým v máji mala podľa agentúry Focus dôveru 44 percent občanov, v januári jej agentúra Median namerala len 27 percent. V čom podľa vás spočíva hlavný kameň úrazu?
V prvom rade treba povedať, že v čase pandémie nie je prekvapením, keď klesá dôvera vo vládu. Avšak ten prepad by nebol taký veľký, ak by rozhodnutia vlády boli koncepčné, predvídateľné a racionálne. To sa však nedeje. Vláda a ani parlament nedokázali verejnosť presvedčiť o tom, že vedia, čo robia, že majú predstavu o tom, čo chcú robiť a aké dosahy to bude mať na spoločnosť. Hlavným kameňom úrazu je amaterizmus a s ním spojený chaos. Ten ešte zvýrazňuje nepretržitá vládna kríza, ktorá sa začala už v apríli 2020 a vrcholí v týchto dňoch. Kardinálnym problémom je osobnosť Igora Matoviča a to, že strany vládnej koalície mentálne ostali v opozícii. Vládna koalícia nefunguje ako tím, ale ako „smetisko“, na ktorom medzi sebou bojujú kohúty o pozornosť médií a verejnosti.
Pri hodnotení prvých sto dní vlády sa polemizovalo o tom, že strany SaS a Za ľudí by mohli dosiahnuť vo vláde viac, ak by spolu užšie kooperovali. To sa im podarilo iba v posledných týždňoch, keď spojili sily v snahe primäť Igora Matoviča k demisii. No i tu sú pochybnosti, či postupujú koordinovane. Prečo to tak je? Sú relevantné špekulácie, že Richard Sulík sa spočiatku usiloval o rozbitie poslaneckého klubu Za ľudí a o absorbovanie ich poslancov?
Nemyslím si, že by mal Richard Sulík ambíciu rozbiť klub Za ľudí. Je síce pravda, že niektorí poslanci tohto klubu mali a majú bližšie k poslancom SaS (napr. Ján Benčík), no nemyslím si, že by vzťah a spolupráca poslancov naprieč stranami mala za cieľ rozbiť klub Za ľudí. Problém toho, že tieto dve strany bližšie nespolupracujú, by som videl v tom, že SaS je strana, ktorá má ideologické vyhranenie, a Za ľudí je zmeska ideovo a záujmovo rozdielnych ľudí. Najväčší problém je v tom, že Veronika Remišová je stále mentálne „akoby členkou OĽaNO“. To sa prejavuje v jej nekritickej dôvere v Igora Matoviča a v politickom vajataní, čo vlastne ona a strana Za ľudí chcú.
Richard Sulík ako jeden z dôvodov, pre ktorý žiada demisiu Igora Matoviča, uviedol, že premiér riadi krajinu mikromanažmentom. Prečo je to problém?
Domnievam sa, že problém mikromanažmentu je najmä v zasahovaní predsedu vlády do kompetencií jednotlivých ministrov. Z toho pramení chaos a nekoncepčnosť. Osobne by som najväčší problém videl v tom, že Igor Matovič sa snaží všetko využiť v prospech zviditeľnenia vlastnej osobnosti. Nie je tímovým hráčom. Vlastné „úspechy“ preceňuje a vinu za neúspech hádže na koaličných partnerov a v tom horšom prípade na občanov.
Prejavila sa kríza slovenského straníckeho systému na fungovaní tejto vlády? Je výsledok tejto vlády exemplárnym príkladom toho, prečo by sme nemali voliť strany jedných mužov?
Zloženie súčasnej vlády je prednostne výsledkom dlhoročnej krízy straníckeho systému. Absencia straníckej a politickej kultúry v našom politickom systéme sa pretavila do subjektov, ktoré ani nenapĺňajú funkcie politických strán v zastupiteľskej demokracii. Pred týmto trendom a pred politikmi, akými sú Igor Matovič a Boris Kollár, už pred rokmi varoval politológ Michal Horský. Žiaľ, nik ho vtedy nepočúval. Vo vláde nemáme funkčné a demokratické (transparentné) politické strany. Sú tam len stranícke eseročky. Tie sú nielenže riadené ako súkromné (rodinné) podniky, ale menia sa na „sekty“ nasledujúce svojich predsedov – majiteľov.
Potvrdzuje sa téza, že politické strany majú problém s regrutáciou kvalifikovaných osôb na dôležité štátne funkcie? Je aj toto dôvod, pre ktorý sa vláda momentálne zmieta v kríze?
Je to jeden z dôležitých faktorov, prečo vláda a ministri majú takú chabú dôveru v očiach verejnosti. Ako je možná reálna a transparentná politická súťaž v stranách, ktoré majú len niekoľko desiatok členov? Odkiaľ majú regrutovať stranícke a štátne politické elity, keď si ich nevychovali? Strany, ktoré nemajú členov, nemajú ideovo-programové vymedzenia, organizačnú štruktúru a existujú len niekoľko rokov či mesiacov, sú odsúdené na to, že keď sa dostanú k moci, tak zlyhajú.
Počas roku novej vlády sa však zlepšil boj s korupciou, kauzy sa začali vyšetrovať a nie zametať pod koberec. Možno tieto javy kauzálne spájať? Priniesla nová vláda aspoň v tomto ohľade želanú zmenu?
Áno, aspoň v tomto vidieť želaný posun. Aspoň v tomto sa naplnili očakávania verejnosti z volieb 2020. Lenže objavili sa nové kauzy. Aj táto vláda už musela riešiť problém s obstarávaním antigénových testov, podozrenia z klientelizmu a aktuálne tiež obvinenie šéfa SIS Vladimíra Pčolinského z korupcie.
Prácu ktorého rezortu by ste hodnotili pozitívne?
Pochvalu si jednoznačne zaslúži ministerstvo zahraničných vecí. Minister Korčok a tiež štátni tajomníci Ingrid Brocková a Martin Klus sú vskutku profesionáli. Pozitíva vidím aj v práci ministra životného prostredia, ministerky spravodlivosti a ministra financií. A napriek naozaj katastrofálnej komunikácii s verejnosťou aj v práci ministra obrany.
Keď sme pred rokom spolu preberali zloženie novej vlády, priradenie rezortu životného prostredia Jánovi Budajovi ste prirovnali k trafike – odmene za jeho lojalitu. Ako možno zhodnotiť jeho ročné pôsobenie v tomto rezorte? Posunulo sa Slovensko v boji s klimatickou krízou, či pred ňou stále zatvárame oči?
Áno, máte pravdu. Ján Budaj ako minister vo mne nevzbudzoval dôveru. Ukázalo sa však, že vedenie rezortu správne uchopil a počína si v ňom naozaj dobre. Dokonca sa so cťou vyrovnal s kauzou dotácie pre poradcu premiéra, ktorá zaváňala klientelizmom. Som naozaj rád, že som sa v tomto smere mýlil. Životné prostredie konečne nie je odsúvaným (nechceným) dieťaťom.
Jedným z najväčších problémov, ktorým čelí Slovensko, je zlá úroveň školstva na všetkých úrovniach. Zaznamenali sme v tomto ohľade nejaký posun vpred? Resp. črtajú sa vôbec nejaké náznaky reforiem v školstve, ktoré by boli prospešné pre našu spoločnosť?
Kým Ján Budaj pozitívne prekvapil, iné je to v prípade ministra Branislava Gröhlinga. Skutočnosť, že minister školstva patrí k „vládnym plagiátorom“, je naozaj zlou vizitkou pre rezort školstva. Nehovoriac o tom, že najmä v reforme vysokého školstva sa úzko podriaďuje osobným záujmom s túžbou „reformovať“, no skôr deformovať vysoké školstvo cez zoštátnenie vysokých škôl. Napriek tomu, že SaS sľubovala menej štátu, minister Gröhling chce prostredníctvom ministerstva (štátu) ovládať univerzity. Nehovoriac o tom, že im aktuálne výrazne okresal financie, čo môže spôsobiť ekonomický kolaps vysokých škôl. Namiesto riešenia tých, ktorí sú naozaj nekvalitní, a ktorí umožnili politikom a rôznym celebritám podvodne získať vysokoškolské tituly, rozhodol sa oklieštiť akademickú samosprávu univerzít. Je od čias ministra Slobodníka (HZDS) azda prvý ministrom, ktorý podnietil univerzity k tomu, aby aktívne bránili svoje slobody.
Po roku vládnutia za pôvodná zostava okresala o ministra zdravotníctva Marka Krajčího a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Milana Krajniaka. Prekvapil vás takýto vývoj?
V prípade Marka Krajčího nie. On bol „zrelý“ na odvolanie už niekoľko mesiacov. Demisia ministra Krajniaka je však iný prípad. Okolo nej je mnoho špekulácií a sama osebe prekvapila mnohých. Nasledujúce týždne azda odhalia, ktorá z hypotéz o jeho odchode bola pravdivá a či jeho rezignácia súvisela s kauzou Vladimíra Pčolinského alebo riešením aktuálnej vládnej krízy.
Aký je váš osobný tip? Budeme takto o rok analyzovať vládu pod taktovkou nového premiéra?
To, že o rok bude premiérom niekto iný než Igor Matovič, je reálnejšie než to, že by ním mal byť práve on.