Názov podujatia, na ktorom ste vystúpili, je Svet, v ktorom chceme žiť. V akom svete by ste chceli žiť vy?
Myslím, že svet, v ktorom chceme žiť, sa veľmi podobá na svet, v ktorom žijeme. Niekedy si neuvedomujeme, aké máme šťastie. Žijeme vo svete, v ktorom v podstate vládne mier medzi všetkými dôležitými veľmocami. To je prvý raz za stovky rokov. Nie je medzi nimi nijaký geopolitický a vojenský zápas. Sem-tam sa niečo objaví, ale keď to porovnáte s predchádzajúcimi 150 rokmi striedania sa vojen a studených vojen, tak dnešok patrí pozoruhodnej stabilite.
Naozaj?
Žijeme vo svete, kde sa globálna ekonomika šíri do všetkých jeho kútov. Žijeme vo svete, v ktorom nás spájajú moderné technológie. Samozrejme, že máme aj problémy. Pre mňa je však kľúčové, aby sme našli spôsob, ako posilniť to najlepšie, čo v tomto svete máme a aby sme nedopustili návrat histórie. Návrat ku konfliktom medzi veľmocami. V dejinách sme to už totiž zažili. Skutočnou veľkou výzvou je pre mňa to, ako zachovať to dobré, čo máme. Nie budovanie nejakého raja.
Keď hovoríte o konflikte veľmocí, tak sa niekedy poukazuje na možnú paralelu Číny s rastom Nemecka v 19. storočí a následné svetové vojny. Čo nás čaká s Čínou, dá sa je vzostup k niečomu prirovnať, alebo je jedinečný?
Táto historická analýza nás skutočne môže znepokojovať. Môže byť našou nočnou morou. Vzostup Číny sa však nedá s ničím porovnať. Žiadna krajina v histórii nerástla tak rýchlo. Tento rast je však zameraný takmer výlučne na ekonomiku. Peking sa nezameriava na vybudovanie najväčšej armády na svete. Vojenský rozpočet USA ja asi 10-násobne väčší ako čínsky. Rozvoj ázijskej krajiny prichádza v čase, keď je svet tak ekonomicky prepojený ako nikdy predtým. Ak sa Číňania niečo rozhodnú urobiť Amerike, zničia vlastnú ekonomiku, pretože Američania sú tí, ktorí nakupujú čínsky tovar. Keď sa nebude dariť Amerike, nebude sa dariť ani Číne. To je jedinečná situácia.
Akou cestou teda pôjde Peking?
Najlepšie by bolo asi povedať, že Čína sa čoraz viac integruje do sveta, do svetovej ekonomiky. Je to však veľmi tradičná krajina, nie ako postmoderné štáty v Európe, ktoré sú ochotné vzdať sa časti svojej suverenity.
Čo to znamená?
Keby sme svet rozdelili na krajiny ako Afganistan, ktoré sú ešte pre obdobím moderného vývoja, a na postmoderné štáty ako Nemecko, tak Čína je veľmi moderná krajina s veľmi tradičným pojatím nacionalizmu. Vzostup Číny teda bude veľmi komplexný a vyrovnať sa s ním bude výzva pre svet v nasledujúcich 50 rokoch.
Ak hovoríte o výzve pre svet, bolo správne udeliť Nobelovu cenu za mier čínskemu disidentovi Liou Siao-poovi?
Áno. Dobré je, že túto cenu neudeľuje nejaká vláda, hoci Číňania to celkom nechápu. Je to dobré pre svet i pre Čínu. Veď i ona má oveľa otvorenejšiu spoločnosť ako pred 25 rokmi. Číňania môžu cestovať, vlastniť majetok, dokonca do istej miery vyznávať náboženstvo, aké chcú. Nobelova cena za mier je však upozornenie, že čo sa týka politických reforiem, až tak sa nepokročilo. Dúfam, že režim na ocenenie nebude reagovať prehnane a podporí to ľudí, ktorí chcú pokojné, evolučné a demokratické zmeny pomerov v krajine. Čína hovorí, že chce predovšetkým stabilitu. Ako dlho však môžete udržiavať systém, v ktorom viac ako miliarde obyvateľov vládne 25 ľudí. Širšie zastúpenie na moci bude aj stabilnejšie.
Aká je úloha Európy, alebo lepšie povedané Európskej únie vo svetovom systéme?
Európa má obrovský potenciál, využíva ho však mimoriadne rozpačito. Európa je ekonomickou, politickou a vojenskou mocnosťou. Lenže nedokáže hovoriť jedným hlasom, nemá jednotnú víziu a cieľ. Aký je rozdiel medzi Spojenými štátmi a Európou? Máme veľmi podobné predstavy o tom, ako by mal svet fungovať. Amerika predstavuje s Európou 50 percent globálneho hrubého domáceho produktu a 80 percent vojenskej moci. Ak by USA dokázali spolupracovať s Európou, ktorá by konala skutočne jednotne, tak by sme mohli vytvoriť štruktúru, do ktorej by sme ľahšie začlenili aj Indiu či Brazíliu. Na to však pravdepodobne potrebujeme inú Európu, ako je tá súčasná.
Potrebujeme viac integrácie?
Nechcem to navrhovať, lebo český prezident Václav Klaus sa zblázni. Čo sa týka ekonomickej integrácie, majte si ju, akú chcete. Hovorím však, že Európa potrebuje väčší zmysel pre jednotu v zahraničnej politike. Môžete mať zahraničnú politiku, ktorá dokáže rýchlo reagovať na dianie, je cieľavedomá a je podporená zdrojmi. Teraz máte v Európe dva milióny vojakov a je to zbytočné. Nedokážete niekde poslať ani 10-tisíc mužov. Európa pritom už vie hovoriť jedným hlasom.
V akej oblasti?
V obchodnej politike. A ste veľmi mocní. Zjednodušene povedané je svet obchodu bipolárny. Je to Amerika a Európa.
Zoberte si však Slovensko a povedzme Portugalsko. Faktom je, že okrem toho, že sú členmi NATO a EÚ, nemajú v zahraničnej politike nič spoločné. Aký spoločný hlas môžeme hľadať?
V prípade, že ho nenájdete, budete musieť akceptovať, že budete mať vo svete malý vplyv. Je pravda, že ciele zahraničnej politiky Slovenska a Portugalska sú veľmi rozdielne. Niečo však máte spoločné. Patríte k malým krajinám. Takže do sveta gigantov môžete vstúpiť len tak, že budete s niekým spolupracovať. Menšie európske krajiny majú teraz istý vplyv, ktorý je daný históriou. Ale prídete oň a budete sa čudovať, akí ste bezmocní.