Komanický žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. V sťažnosti namietal neprimeranú dĺžku a údajnú nespravodlivosť piatich občianskoprávnych konaní a tiež konania pred Ústavným súdom SR. Ďalej namietal porušenie slobody pohybu tým, že musel súdom poskytnúť informáciu o mieste svojho pobytu, a tiež porušenie zákazu diskriminácie. Komanický sa sťažoval aj na porušenie práva na účinný prostriedok nápravy.
ESĽP zamietol námietky týkajúce sa údajne neprimeranej dĺžky občianskoprávnych konaní pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti a pre zjavnú nepodloženosť. Zároveň zamietol aj námietky týkajúce sa nespravodlivosti súdnych konaní, ďalej údajného porušenia práva na slobodu pohybu a diskriminácie. ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú aj námietku týkajúcu sa neexistencie účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku.
Sťažnosť vyhlásil za prijateľnú iba v časti týkajúcej sa jedného z občianskoprávnych konaní, a to pracovnoprávneho sporu trvajúceho pred okresným súdom približne päť a pol roka. Ústavný súd vo vzťahu k tomuto konaniu už konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu odškodnenie vo výške 20 000 Sk. Európsky súd neakceptoval argumentáciu vlády, že Komanický tým stratil postavenie obete porušenia Dohovoru. Náprava uskutočnená ústavným súdom nebola podľa neho dostatočná, a to vzhľadom na nízku sumu priznaného odškodnenia. ESĽP rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote.
