Pápež môže odstúpiť, no nemal by zutekať

Príprava pôdy?

„Áno. Ak si pápež jasne uvedomuje, že už fyzicky, psychicky a duchovne nedokáže zvládať povinnosti svojho úradu, potom má právo a v niektorých prípadoch aj povinnosť odstúpiť,“ napísal Benedikt XVI. vo svojej knihe Svetlo sveta pred troma rokmi. Pápež však dodal aj dôležitú podmienku: okolnosti musia byť naozaj nezvládateľné. „V čase, keď je nebezpečenstvo veľké, pápež nesmie zutekať. Teraz určite nie je čas na odstúpenie. V časoch, ako sú tieto, musí stáť pevne a zotrvať. Toto je môj pohľad na vec. Rezignovať možno v pokojnej chvíli alebo vo chvíli, keď sa už nedá ísť ďalej. Nemožno však zutekať pred nebezpečenstvom a prenechať jeho riešenie na niekoho iného,“ rozptýlil v roku 2010 špekulácie. Vtedy sa totiž pošuškávalo, že Ratzinger nemá dosť síl na to, aby pevne viedol cirkev sužovanú škandálmi so zneužívaním mladistvých.

Cirkevné právo tiež hovorí jasne, že pápežský stolec nie je automaticky prideľovaný Svätým Otcom na doživotie. „Pápež môže rezignovať,“ potvrdzuje aj Thomas Reese, jezuita a odborník na záležitosti katolíckej cirkvi, ktorý prednáša na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. „História dokonca pozná približne desať prípadov, keď pápež buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne odstúpil,“ vysvetlil Reese.

Neochotný pápež

Najznámejší prípad odstúpenia pápeža pochádza ešte z 13. storočia. Taliana Pietra de Morrone zvolili v lete roku 1296 za pápeža Celestína V. Morrone bol kompromisnou voľbou, kardináli sa nevedeli dohodnúť na žiadnom priechodnom kandidátovi a pápežský stolec zostával už viac ako dva roky neobsadený. Benediktínsky pustovník, ktorý žil svätým životom, sa už na hádky cirkevných hodnostárov nevedel pozerať. Napísal im preto rozhorčený list, že ak okamžite nezvolia hlavu svätej cirkvi, postihne ich Boží trest.

Zúfalí kardináli preto škodoradostne zvolili za pápeža jeho. Prekvapený Morrone voľbu najskôr odmietol a dokonca sa pred vyslancami cirkvi snažil ujsť. Kardináli, posilnení diplomatmi z kráľovských dvorov, ktorým bezvládie v Ríme tiež nehralo do karát, však pustovníka presvedčili, aby si obliekol biele rúcho a cirkev zachránil.

Už pod menom Celestín V. však jednoduchý pustovník zistil, že svet vysokej politiky je mu cudzí. Osemdesiatpäťročný starec neovládal latinčinu a ako dobrosrdečný mních len veľmi ťažko hovoril nie. Navyše práve preto musel stále čeliť intrigám ctibažných podriadených. Väčšinu svojich povinností delegoval na kardinálov a svoju energiu venoval snahám vrátiť sa naspäť do pustovne. Podľa historických legiend sa jeden z kardinálov, Benedetto Caetani, sám túžiaci po pápežskom stolci, rozhodol Celestínovi pomôcť. Podľa jednej z verzií dal pod pápežovými oknami šepkať „odstúp, Celestín, odstúp“, čo pápež považoval za Boží hlas.

Celestín V. napokon volanie vyslyšal a rezignoval. Údajne sa hodil kardinálom k nohám a ospravedlňoval sa, že nedokáže ďalej cirkev viesť.

Pápežom Bonifácom VIII. sa potom stal práve Caetani. Sen sa však Celestínovi nesplnil. Vidina horlivého vyslúženého pápeža pustovníka, ku ktorému by sa mohli utiekať veriaci, nespokojní s mocenskými bojmi v cirkvi, sa kardinálom nepozdávala. Celestínovi zabránili vrátiť sa do hôr. Po pokuse o útek ho dokonca jeho nástupca nechal uväzniť a Celestín vo väzení zomrel. Za „zbabelosť“ ho Dante vo svojom Pekle nechal trpieť, cirkev ho však neskôr vyhlásila za svätého.

Rezignácia pre jednotu

Aj odstúpenie ďalšieho pápeža má do činenia s mocenskými bojmi vnútri cirkvi. Gregor XII., zatiaľ posledný zdokumentovaný pápež, ktorý sa vzdal pápežského stolca, tak chránil cirkev pred rozštiepením. Cirkvou na prelome 14. a 15. storočia zmietala pápežská schizma. Pápež Gregor XI. po období, keď cirkev viedli pontifikovia z francúzskeho Avignonu, vrátil dvor do Vatikánu. To sa však nepozdávalo viacerým európskym mocnostiam na čele s Francúzskom. Paríž a jeho spojenci sa obávali, že na rímskeho pápeža nebudú mať vplyv, preto ďalej podporovali voľbu avignonských pápežov. Vo Vatikáne pritom cirkev volila pápežov rímskych.

Dvojvládie, riadené viac politickými záujmami ako náboženskými rozpormi, cirkev oslabovalo. Znepriatelené strany sa napokon dohodli na zvolaní koncilu do Kostnice. Okrem toho, že na stretnutí stihli upáliť českého reformátora Jana Husa, dospeli cirkevné špičky po dlhých rokovaniach k dohode.

Rímsky pápež Gregor XII., ktorého s rôznymi podmienkami a za pochybných okolností zvolilo konkláve len pätnástich kardinálov, sa na radu koncilu dobrovoľne vzdal nároku na pápežský stolec. Cirkev preňho vytvorila nový úrad, takže de facto napriek uvoľnenému miestu rímskeho biskupa zostával najvyšším hodnostárom cirkvi.

Zvyšných dvoch „antipápežov,“ Benedikta XIII. a Jána XXIII. cirkev úradov zbavila. Gregor XII. do dvoch rokov po odstúpení zomrel. Voľbou pápeža Martina V., ktorý mal podporu všetkých súperiacich frakcií, sa skončil rozkol v cirkvi a Vatikán sa stal znova hlavným sídlom pápežskej moci.

Kšefty s Vatikánom

Ešte hlbšej do minulosti siaha koniec Benedikta IX. O udalostiach z 11. storočia sú rozporné informácie, na podstate sa však zhodujú. Benedikt IX., zvrhlý mladík povestný organizovaním neviazaných orgií, dostal pápežský stolec od svojho otca. Benedikta sa pre jeho nedôstojné správanie niekoľkokrát snažili zbaviť, no on sa na čelo cirkvi dokázal vrátiť.

Odstrániť sa ho podarilo až jeho krstnému otcovi, ktorý sa neskôr stal pápežom Gregorom VI. Od Benedikta pápežský stolec jednoducho kúpil. Neskôr o funkciu prišiel aj Gregor, keď cirkev vyhlásila jeho obchodovanie so stolcom svätého Petra za neplatné.

Ján Pavol II. zvolil vytrvanie

„Väčšina moderných pápežov považovala rezignáciu za niečo neprijateľné,“ upozorňuje Reese. „Ako povedal Pavol VI., ani z otcovstva nemožno podať demisiu. Pavol, ktorý bol pápežom 15 rokov až do smrti v roku 1978, sa navyše obával, že rezignácia by mohla vytvoriť nebezpečný precedens. Rôzne frakcie v cirkvi by to mohlo povzbudzovať, aby na budúcich pápežov tlačili a nútili ich na odstúpenie aj z iných ako zdravotných dôvodov,“ vysvetľuje americký jezuita. „Kánonické právo však odstúpenie pápežov upravuje už od roku 1917. Pavol VI. a neskôr aj Ján Pavol II. prijali ďalšie regulácie, ktoré sa odstúpením zaoberajú. Okrem iného sa v nich píše, že odstúpenie pod nátlakom či po zastrašovaní je neplatné. Osoba vzdávajúca sa úradu musí byť navyše plne pri zmysloch,“ dodáva Reese.

Americký jezuita pripomína, že rezignácia sa často spomínala najmä v súvislosti s predchádzajúcim pápežom. Jána Pavla II. ku koncu už zrádzalo zdravie. Svätý Otec, ktorý sa vlastným menom volal Karol Wojtyla, trpel Parkinsonovou chorobou a na jeho vystúpeniach bolo vidno, aké sú preňho vysiľujúce a ako pri nich trpí.

Podľa dôverníka blahoslaveného pápeža mal Ján Pavol II. dokonca dvakrát pripravené rezignačné listy. Tie mali odovzdať kardinálom v prípade, že by sám nemal na tento krok sily, tvrdí otec Slawomir Oder vo svojej knihe o Jánovi Pavlovi II.

„List z roku 1989 bol stručný a k veci,“ cituje z knihy agentúra Catholic News Service. Pápež v ňom len jednoducho tvrdil, že ak už nebude schopný vykonávať úrad alebo v prípade vážneho a dlhodobého postihnutia, vzdáva sa úradu rímskeho biskupa i postu hlavy katolíckej cirkvi. V liste z roku 1994 Ján Pavol II. obšírnejšie uvažuje o obmedzeniach úradu – napríklad o tom, či by ako ostatní biskupi nemal v 75 rokoch odísť do dôchodku. Píše, že po zistení nádoru na črevách si dokonca už myslel, že Boh rozhodol za neho.

Ján Pavol II. sa napokon rozhodol vytrvať vo svojom úrade až do konca. „Cítim vážnu povinnosť svedomia pokračovať v plnení úloh, ktorými ma poveril Kristus Pán, až dovtedy, kým si to bude želať,“ citovala z knihy údajné pápežove slová agentúra.