Nový zákonník uvoľní zamestnávateľom ruky, ak budú od zamestnancov žiadať nárazovú prácu a umožní aj presúvať sviatky zo stredy na sobotu či pondelok.
„Stanovenie pracovného času je výsledkom historického vývoja, desaťročí práce lekárov, sociológov a iných expertov. Preto malé revolúcie v zmysle pridať k nemu jednu, dve či viac hodín denne sú stupídne,“ tvrdí klinický psychológ Tibor Hrozáň. Podľa neho pracujúceho posúvajú do roly stredovekého otroka. „Na Slovensku sa tieto snahy navyše spájajú s chorým politickým systémom, ktorý spôsobuje stále väčší úpadok človeka práce. Postupne sa preto stále väčší počet ľudí dostáva na ulicu a ich rodiny do stavu chudoby a núdze,“ hovorí Hrozáň.
Požiadavka slovenských odborárov na 35-hodinový pracovný týždeň je pri terajších ekonomických problémoch krajiny nereálna. Zamestnávatelia skôr nevidia dôvod, aby sa aj v iných povolaniach nemohlo robiť aspoň po dovolenú hranicu 56 hodín. Zamestnanci upozorňujú, že v praxi sa to beztak deje už teraz. No desiatky odrobených hodín im nikto nevykazuje ani neplatí. Najmä ázijskí investori k tomu na Slovensku zavádzajú také pracovné metódy, ktoré sa v európskych pomeroch javia ako otrokárske. V porovnaní s pracujúcimi na Západe majú tí slovenskí neadekvátne nižšiu mzdu, čo v štúdii z roku 2005 konštatovala aj Európska komisia. Mizivá je teda aj perspektíva Slovákov, že po rokoch skutočne tvrdej práce budú zabezpečení a v zdraví si užijú slušný dôchodok.
Podľa europoslanca Vladimíra Maňku zo Smeru „nie je dobré, ak sa zákonník prispôsobuje vážnym deformáciám pracovného trhu, ktoré prinieslo obdobie hospodárskej krízy“. Upozorňuje, že vyspelá Európa sa drží zásady, že jej občana by malo pohodlne uživiť jediné zamestnanie, nie dve až tri, ktoré sú často nútení prijímať obyvatelia Slovenska. „Patrí nám predsa aj právo na oddych a rodinný život,“ dodáva Maňka. Naopak, jeho kolega v europarlamente Miroslav Mikolášik z KDH pripomína, že dĺžku pracovného týždňa v súčasnosti prehodnocujú aj európske krajiny. „Vo Francúzsku, Nemecku či vo Veľkej Británii sa množia úvahy, že skracovanie pracovného času nie je cestou pre Európu,“ hovorí Mikolášik.
Vo Francúzsku v roku 2000 upravili pracovný týždeň zo 40 na 35 hodín. Vo Švédsku sa dnes takisto robí 35, v Nemecku 38, ba v Holandsku len 31 hodín týždenne. „V Nórsku sa o 16. hodine všetko okrem obchodov zatvára. Či je to automechanik, architekt, informatik, akýkoľvek úradník alebo zamestnanec u súkromníka, jednoducho vtedy prácu skončí. Nikto nikoho nevydiera a nenúti robiť kedykoľvek do noci, ako sa to často deje na Slovensku,“ pridáva aj skúsenosť z krajiny mimo únie slovenská študentka z Osla Alena Benčáková.
Viacerí experti považujú dnešné pracovné prostredie v európskych štátoch za natoľko mäkké, že vedie k nízkej efektivite a pružnosti pracovnej sily. Podľa nich Európa práve preto nie je schopná konkurovať Spojeným štátom či Ázii. Dôsledkom prílišnej „pracovnej rozmaznanosti“ starého kontinentu je tak stagnácia životnej úrovne. „V strednodobom horizonte to nepôjde bez dlhšieho pracovného času. Časy 38-hodinového týždňa sú preč,“ vyhlásil podľa TASR v rozhovore pre denník Bild prezident nemeckého inštitútu pre výskum ekonomiky DIW Klaus Zimmermann.
Odborníci neekonómovia však varujú, že stavať na piedestál výhradne ekonomickú výkonnosť je veľmi nebezpečné. Predlžovanie pracovného času je podľa nich aj vážny spoločenský a etický problém. Spôsobuje rozširovanie radov workoholikov, či už skutočných alebo z donútenia, ktorým sa práca stáva jediným zmyslom bytia. Pritom, ako vysvetľujú, ide väčšinou o ľudí absolútne neúspešných v iných sférach života. V otroctve práce totiž strácajú citové väzby k najbližším a schopnosť zakotviť vo fungujúcej rodine, prichádzajú o ozajstných priateľov, nevenujú sa nijakým koníčkom.
Európske normy napriek snahám o uvoľnenie naďalej obmedzujú maximálny pracovný týždeň na 48 hodín. Iba po dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom možno robiť až 56 hodín týždenne. Na Slovensku sa podľa súčasného zákonníka pracuje 40 a po dohode 48 hodín týždenne, výnimkou sú zamestnanci v zdravotníctve s 56 hodinami popri splnení ďalších podmienok. Nový návrh z dielne ministerstva práce zatiaľ k zdravotníkom pridáva vedúcich pracovníkov.
Pracovný čas
***** Dnes možno pracovať najviac 40 hodín týždenne, po dohode 48 hodín, zdravotníci až 56 hodín, no maximálne 150 h nadčasov za rok príkazom a 250 po dohode.
***** Zamestnávatelia by teraz chceli, aby zamestnanci vo všetkých profesiách pracovali až do 56 h týždenne. Štát síce navrhuje ponechať túto hranicu len pre zdravotníkov a priradiť k nim aj vedúcich pracovníkov, no obom skupinám chce uvoľniť nadčasy, a to prvej na 400 a druhej až na 550 hodín ročne. Naopak, odborári navrhujú 35-hodinový pracovný týždeň a odmietajú rozšíriť rozsah zamestnancov s uvoľnenými nadčasmi, keďže podľa nich aj do kategórie ,,vedúci pracovník" možno v prípade potreby zaradiť kohokoľvek.
*** V roku 1956 sa v bývalom Československu** uzákonila dĺžka pracovného času v trvaní 46 hodín týždenne, vtedy sa však ešte pracovalo aj v sobotu. Postupne sa pracovný týždeň skrátil na 42,5 hodiny a v roku 2002 na 40 hodín.
***** Podľa prieskumu OECD z roku 2008 najdlhšie počas týždňa pracujú obyvatelia Južnej Kórey a Japonska, ktorí sa nezriedka po celodennej šichte vracajú do roboty aj po večeri. V priemere najmenej pracujú Holanďania či Francúzi, ktorí majú už od roku 2000 zavedený 35-hodinový pracovný týždeň. Slovensko skončilo spomedzi 30 krajín OECD na priemernej 14. priečke, pričom vo všetkých zvyšných krajinách V4 sa pracovalo viac. Česko, Maďarsko a Poľsko obsadili 4., 5. a 6. priečku. Výskum zohľadňoval všetky typy pracovných úväzkov.