Problém nie je len v tom, že mal v roku 1994 udržiavať dôverné styky s rodinou albánskeho mafiána. Ani v tom, že čelí vážnym podozreniam, podľa ktorých mal za obchodníka s heroínom intervenovať u ministra Hudeka (aby nebol vyhostený). Najvážnejším problémom Harabina je fakt, že podozrenia a pochybnosti nedokáže vysvetliť. Minister spravodlivosti celý čas nepovedal nič, čím by verejné obvinenia odrazil. Zakaždým len zbledol (čo sa mu nestáva často, zvyčajne je červený) a znervóznel. Aj v parlamente, keď čelil otázkam Lipšica, aj na vláde…
Zatiaľ existuje len neoficiálna verzia Harabinovej obhajoby, šírená z ministerstva spravodlivosti. Harabin (vraj) tvrdí, že nepozná kosovského Albánca, ktorý mal byť podľa poľskej prokuratúry jedným zo šéfov medzinárodného drogového kartelu, ale len jeho slovenskú manželku, s ktorou mal blízky vzťah ešte za slobodna… Preto sa vraj v roku 1994 navrhol vylúčiť z rozhodovania Najvyššieho súdu. Túto rozšírenú verziu však ministerstvo nakoniec nezverejnilo. Minister sa obmedzil len na dve strohé vety. Presne tak, ako to svojim klientom zvyknú radiť advokáti mafiánov. „Najmä nič nehovor…“
V súlade s mafiánskou poučkou postupovalo aj HZDS. Vydalo vyhlásenie zložené z dvoch viet. S tým, že na odchod Harabina nevidí dôvod. Vyhlásenie prišlo v čase, keď odchod Harabina nikto nežiadal. Zrejme išlo o preventívnu akciu, namierenú na predsedu vlády.
Mimochodom, Harabin pri svojej obrane kopíruje taktiku svojho kolegu Počiatka. Skúsil „fintu s babami“. Rozdiel je však v tom, že tentoraz je téma príliš vážna na to, aby sa o nej žartovalo. Fintou s babami… Alebo komédiou so žltou kartou…