Slová premiéra a prezidenta však neboli žiadne vízie, ale len prázdne, bezmocné reči. Mimoriadne, krízové, zasadanie vlády, na ktorom sa obaja stretli, nepotvrdilo nič z toho, čo ohlasovali. V balíku krízových opatrení nie je o posilňovaní regulácie, finančnej kontroly a právomocí štátu ani čiarka.
Krízový balík nie je ani tvrdý, ani akčný, ani socialistický… Nemá takmer nič spoločné so silnými rečami premiéra. A kritikou kapitalizmu. Ficova politika ostáva aj v krízovom roku prevažne taká, akú zdedil po Dzurindovi – liberálna. Vláda nebude zvyšovať dane a odvody, udrží nízky schodok rozpočtu, oseká verejné výdavky, podporí podnikanie… Sú to pekné zásady. Akurát nie je celkom jasné, ako ich chce vláda udržať.
Navyše vláda v žiadnom z 26 opatrení neuvažuje o posilnení kontroly finančného trhu. Čo je v zjavnom rozpore s tým, čo Fico hovorí – napríklad na adresu dôchodkových spoločností či investičných fondov. Namiesto finančného sektora – ktorý je vlastne jadrom problému a krízy – sa vláda sústreďuje na energetiku a ceny energií… ktoré už, naopak, prestávajú byť problémom dňa. Ani tu pritom vláda nezavádza žiadne nové, tvrdšie pravidlá (aspoň nie v spomínaných 26 opatreniach). Len sa odvoláva na tie staré. Chce vplývať, skúmať, preverovať… Čo by v krízových rokoch robila aj pravicová vláda.
Krízové opatrenia potvrdili, že vláde „socialistov“ chýbajú nápady (nepredstavila nič vlastné), rozhodnosť (stále nevie, ako prepracuje rozpočet), prezieravosť (netrafila jadro problému). A ešte potvrdili, že vláde „socialistov“ nechýba prezident. Zhovievavý, nenáročný, tichý… Neviditeľný.