Športom k zdraviu! – hlása už od nepamäti heslo, ktorého autor mal na mysli športovanie, ktoré telu neškodí. Kto už by nesúhlasil s tým, že čo len občasný amatérsky šport prospieva zdraviu, stará sa o kondíciu, pružnosť a ohybnosť tela, spomaľuje starnutie, chráni pred priberaním a koniec koncov prospieva aj zdraviu duševnému.
Problém vzniká vtedy, keď začneme byť presvedčení, že ťažko sa nám môže niekto rovnať v jazde na bicykli do kopca, že sotva niekto iný preskočí taký široký potok a že asi ani v schopnosti zdvihnúť taký ťažký balvan nemáme súpera. Tak veru, človeku je vlastná súťaživosť. Nebyť toho, nebolo by šampionátov a olympiád, ani registrovaných rekordov. No a neexistoval by šport vrcholový a dychtivé obecenstvo vábené do hľadiska športovísk tými najzvučnejšími menami.
Jediné, čo stojí v ceste večnej sláve tých najlepších, sú hranice ľudských možností. Podľa mňa sto metrov nikdy nezabehne nijaký pozemšťan za päť sekúnd (chcel som napísať sedem, ale som opatrný). Aj preskočiť tri metre vysokú latku bude sotvakedy možné. No a zdvihnúť nad hlavu tristokilovú činku? Veď už aj vzpierači so skromnejšími výkonmi odchádzajú do dôchodku so zničenými kĺbmi. A práve v kruhoch tých najväčších šampiónov už ono „Športom k zdraviu“ veľmi často nepočuť. Nebudem spomínať box; nedá sa totiž pochopiť, ako sa môže za regulárny šport považovať činnosť, ktorej optimálny priebeh musí zakončiť bezvedomie skrvaveného porazeného. Stačí si však uvedomiť, ako často počúvame o dopingových škandáloch, že pri futbalových či hokejových zápasoch umierajú hráči so zničeným srdcom. Železní muži (i ženy) sa čoraz dlhšie zotavujú po svojich triatlonových dobrodružstvách. To, že pri nedávnom britskom Originálnom horskom maratóne ani po dvoch dňoch nikto nepretrhol cieľovú pásku a 1 700 (!) pretekárov sa stratilo vo víchrici a prívaloch dažďa, považujem skôr za kuriozitu.
Pravidelne navštevujem telocvičňu a udržujem sa v pohybe a kondícii. Čoraz častejšie mi však chodia po pamäti Churchillove slová, ktorými odpovedal na otázku, čomu vďačí za svoju dlhovekosť. „Absolutely no sport!“ Zomrel po deväťdesiatke. Čudák. Mohol ešte žiť. Hoci možno dosť nebezpečne.