Keď George Bush na sklonku roku 2000 preberal úrad, mal k dispozícii rastúcu ekonomiku, lacnejšiu ropu, rozpočtový prebytok, ako aj armádu, ktorá nebola zapojená do bojových operácií. Nový prezident bude veliť preťaženej armáde, pracovať s obrovským rozpočtovým deficitom, so značne vyšším štátnym dlhom, s podstatne vyššou cenou ropy a s celkovo oslabenou ekonomikou.
Vojenské problémy
V niektorých ohľadoch sa črtajú pozitívne zmeny. Napríklad očakávaný zmenený prístup ku globálnemu otepľovaniu. Dotknime sa však tých problematickejších bodov.
Kritickým dedičstvom sú dve súčasne prebiehajúce vojny, v Iraku a Afganistane. Obama by chcel čím skôr americké angažovanie v Iraku skončiť a ponechať zodpovednosť za ďalší vývoj väčšmi na pleciach Iračanov. Okrem zásadnej kritiky samotného zásahu ho k tomu vedú aj ekonomické dôvody. Účasť v Iraku stojí USA 10 miliárd dolárov mesačne. Namiesto Iraku sa Obama chce sústrediť na Afganistan, kde sa situácia v niektorých oblastiach zhoršuje: Taliban, drogy, korupcia a násilie sú znovu na scéne. Nebude stačiť iba zvýšiť počty vojakov a posilniť výcvik afganskej armády a polície. Súbežne s bezpečnosťou treba riešiť aj problémy ekonomiky a spravovania krajiny, asi aj vyjednávať s Talibanom a konzultovať so susedmi Afganistanu.
A väčšmi do toho všetkého zapojiť Európanov. Veľkým problémom je Pakistan, vlastník nukleárnych zbraní, kde vláda nedokáže úplne kontrolovať územie štátu, čím poskytuje útočište Talibanu a teroristom. Poskytovanie ekonomickej a vojenskej pomoci nie je dostatočne efektívne a priame zásahy USA vláda odmieta.
Dosiaľ neriešiteľným hlavolamom je Irán, kde Západ čelí dileme prerušiť nukleárny program vojenským zásahom, alebo zmieriť sa s jadrovým Iránom. Obama už avizoval priame diplomatické rozhovory s Iránom bez predbežných podmienok. Pravdepodobne sa pokúsi spolupracovať s EÚ, Ruskom a Čínou na príprave dohody, ktorá by umožnila kontrolovať nebezpečné aspekty iránskeho nukleárneho arzenálu – a až v prípade, ak by sa to nepodarilo, bude uvažovať o tvrdšom postupe, pre ktorý by získaval spojencov.
Nesmierne náročné bude dosiahnuť mier na Blízkom východe. Zdá byť jasné, čo by malo byť cieľom: uchovať bezpečnosť pre demokratický Izrael, umožniť Palestínčanom rozvoj vo vlastnom štáte, udržať mier so Sýriou. Umiernení Palestínčania, ktorí by chceli a vedeli sa dohodnúť sa s Izraelom, sú v menšine. A tak ako v minulosti, ani teraz nemožno vylúčiť, že proces zmierovania narušia sily, ktoré si ho neželajú.
Spolupráca je nutná
Vyrovnávanie sa s uvedenými problémami si bude vyžadovať intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Aj keď to nebude jednoduché – a experti aj médiá neraz zdôrazňujú najmä to, prečo sa to nemôže podariť – spolupráca s Európskou úniou sa môže rozšíriť aj prehĺbiť. Prezident Obama môže mať lepšie predpoklady ako jeho predchodca získavať aj iných partnerov, úspech však nie je vopred zaručený. Tobôž, keď existujúce medzinárodné inštitúcie nie sú na zvládnutie ani starších, ani novších problémov náležite pripravené. Obama by síce rád videl reformovanú OSN. Ako však napríklad dospieť k dohode o nových stálych členoch Bezpečnostnej rady?
Obamov tím si ešte vo volebnom programe stanovil určité priority. Ako kľúčové hrozby vymedzil nukleárne zbrane a nukleárne materiály, možnosť biologického útoku a kybernetický terorizmus. Podrobne rozviedol, čo všetko musia Spojené štáty urobiť, aby boli bezpečné. No znovu: dosiahnutie niektorých z týchto cieľov si vyžaduje medzinárodnú spoluprácu napríklad s Ruskom. Bude taká spolupráca možná bez toho, aby USA ustúpili expandujúcemu Rusku, a, naopak, vedeli spolu s inými ochrániť Gruzínsko či Ukrajinu?
Nečakaná zmena
Pri týchto úvahách neslobodno zabúdať na dve okolnosti. Po prvé, všetko môže napokon dopadnúť inak. Pred voľbami v roku 2000 kandidát Bush sľuboval zahraničnú politiku, ktorá bude skromnejšia, realistickejšia, zníži zahraničnú angažovanosť Spojených štátov, nebude sa venovať transformácii problémových štátov a „nation building.“ A potom prišiel 11. september 2001 a všetko sa zmenilo. Za éry prezidenta Johna Kennedyho nečakane došlo ku kubánskej kríze a svet sa ocitol na pokraji vojny. Vládnutie prezidenta Jimmyho Cartera sa skomplikovalo islamskou revolúciou, obsadením americkej ambasády v Teheráne i neúspešným pokusom vyslobodiť rukojemníkov.
Po druhé, na uskutočňovanie eventuálnych ambicióznych zahraničnopolitických plánov bude zrejme k dispozícii menej prostriedkov.
S Barackom Obamom sa spájajú nemalé nádeje. Meniť Ameriku ani svet však nemôže sám.