Československá republika, ktorá sa v roku 1918 zrodila z rozbitia Rakúsko-Uhorska, prežila smrť svojho hlavného budovateľa zhruba o rok.
Od uctievania k uctievaniu
Hneď druhá republika (nazývaná už Česko-Slovensko), onen paškvil, existujúci medzi 1. októbrom 1938 a 14. marcom 1939, ho postupne začala vyhlasovať za „lžifilozofa“. Nie divu, pretože k moci sa začali dostávať dovtedy v českých krajoch i na Slovensku skôr potláčané sily. Predovšetkým veľmi intolerantne uvažujúci politickí katolíci.
Masarykovský kult, alebo aspoň povedomie o TGM, však nezničila ani ich nenávisť, ani následná éra nacizmu v strednej Európe. Pamiatku prvého prezidenta nakrátko naplno oživila povojnová tretia republika (1945–1948), ktorá však mala vlastnosti zásadne odlišné od svojej plnohodnotnej predchodkyne. Líšila sa hranicami, počtom a skladbou obyvateľov, politickými hodnotami i kultúrne.
Ďalší zlom nastal po Víťaznom februári, pretože väčšina štátostraníckej vlády Komunistickej strany Československa (s prinajmenšom jednou dôležitou výnimkou takzvanej Pražskej jari v roku 1968) sa niesla v duchu snahy zneuctiť alebo prinajmenšom (po)zabudnúť na túto „buržoáznu hlavu štátu, ktorá dávala strieľať do robotníkov“. Tak sa to aspoň vravievalo.
Gýčovité „fangličkárčenie“ na tému Tomáš G. Masaryk, slúžiace často v podstate ako zásterka pre politické či hospodárske machinácie, dostalo po desaťročiach „pôstu“ zelenú po takzvanej zamatovej revolúcii, zlými jazykmi prezývanej „textilný prevrat“. V jej priamom dôsledku bol za právne pochybných okolností rozbitý spoločný štát Čechov a Slovákov (za Masaryka Národa československého). Preto nezostalo nič iné, len znovu začať budovanie štátov.
Starý svetadiel na rázcestí
To však teraz nechajme tak. Zrodenie československej štátnosti, ktorej možno napríklad priznať zachovanie samotnej existencie slovenského národa a jeho všestranný rozvoj, bolo výsledkom radu zložitých procesov. Vyvrcholiacich prvou globálnou vojnou.
Z hľadiska napoly Moravana a napoly Slováka Tomáša G. Masaryka (1850–1937) išlo o konflikt demokracií (Dohoda) s teokraciami (Ústredné mocnosti). Vypuknutie tohto konfliktu býva z historického hľadiska označované za koniec „dlhého“ 19. storočia a na jeho konci sa niekdajší svet ocitol v rozvalinách. Doslova i prenesene. Došlo k obrovským a nebývalým stratám na životoch, majetku, kultúrnych pamiatkach. Najmä „starý“ svetadiel sa dostal na akési existenciálne rázcestie.
Dôsledkom toho boli pochopiteľne aj zásadné zmeny duchovné, ku ktorým okrem iného patrí prudká politická radikalizácia. Najmä vznik a rozvoj takzvaných politických náboženstiev. Ich najviditeľnejším a pre budúcnosť najvýznamnejším prejavom bola boľševická revolúcia so svojím sociálnym inžinierstvom a totalitným chápaním spoločnosti. Obdobne môžeme hovoriť o nástupe najprv fašizmu a potom nacionálneho socializmu.
Napriek tomu, že medzi spomenuté radikálne zložky politického spektra nie je možné klásť znamienko rovnosti (tento jav sa stále pomerne často vyskytuje), nemožno ani poprieť, že ultraľavicové i ultrapravicové idey prvej polovice 20. storočia majú veľa spoločné. A že hlboko ovplyvnili stredoeurópsky priestor, kde sa s nimi tiež nemálo výsostných intelektuálov identifikovalo.
Celkom iné pojatie spoločnosti vyznával širokými stykmi a poznaním spoločenských procesov v najdemokratickejších štátoch ovplyvnený „rozumár“ Tomáš G. Masaryk. Na Viedenskej univerzite vzdelaný filozof a klasický filológ. Človek, ktorý sa najprv habilitoval novátorským sociologickým spisom Samovražda, aby začal následne vyučovať na novozriadenej českej odnoži pražskej univerzity (bola ustanovená v roku 1882).
Obratom sa tiež začal významne verejne angažovať. Bojoval proti pravosti Rukopisov, čo mali byť ranostredoveké české pamiatky vysokej literárnej úrovne (v skutočnosti národovcami vytvorené falzifikáty). Angažoval sa v prospech z rituálnej vraždy nespravodlivo obvineného Žida Leopolda Hilsnera („Zaslúžil by si si, Masaryčku, ísť s Hilsnerom na hojdačku!“), ktorý bol akýmsi stredoeurópskym spolupútnikom Alfreda Dreyfusa. Významne sa tiež sporil s katechétmi a bojoval proti politickým procesom s Juhoslovanmi a tak ďalej.
Vstúpil síce do všeobecného povedomia, ale v podstate bol až do prvej svetovej vojny, keď odišiel do exilu, na okraji politického života Predlitavska. Je preto celkom príznačné pre naše kraje, že mnohí ľudia, ktorí mu za dualistickej c. k. monarchie nadávali do zradcov či odpadlíkov od viery, ho potom za republiky vynášali do nebies ako „tatíčka Masaryka“.
Masarykova česká otázka
TGM, niekedy až programovo kritický, vždy odmietal nacionalizmus. Tak ako aj extrémizmus všeobecne. Paradoxným faktom sa však v danom svetle javí, že práve táto doktrína stála pri zrode 1. republiky, a v tom prípade u Masarykovho v podstate „nadústavne“ ponímaného postavenia prezidentstva.
Bolo teda konzekvenciou rastu naposledy spomenutého druhu uvažovania, ktoré malo svoje korene prinajmenšom na začiatku predchádzajúcej epochy. Jeho katalyzátorom bola napríklad Veľká francúzska revolúcia či napoleonské ťaženia, ktoré okrem iného vyvolali rozmach nemeckého národovectva. Aj túžbu po zjednotení Nemecka. Teda tendencie, na ktoré pochopiteľne reagovalo, vlastne nemohlo nereagovať, tiež hospodársky a kultúrne vtedy slabšie české prostredie.
Postupný vzostup uvedomovania si češstva (hlboko do 19. storočia nesamozrejmého) viedol okrem iného ku komplikovanému hľadaniu duchovno-politických hodnôt, na ktorých by mohol obrodený český národ stavať svoju plnohodnotnú existenciu. Tomáš G. Masaryk, pre svoje „obrazoborectvo“ domácich národných tradícií a stereotypov dlho len mimoriadny profesor Karlovej univerzity, sa do tohto procesu takisto zapojil. Nadviazal najmä na „otca národa“, historika a politického mysliteľa Františka Palackého (1798–1876). Vzdelanca európskeho významu, rovnako väčšinou vzdelávaného mimo českého prostredia (!). Predovšetkým v Hornom Uhorsku, teda na dnešnom Slovensku.
V spisoch z konca 19. storočia Tomáš Garrigue Masaryk (časť priezviska prevzal od svojej americkej manželky) pozvoľne načrtáva svoju koncepciu „českej otázky“. Kritizuje dobovú malosť svojich krajanov a veľmi pozitívne hodnotí velikánov Jana Husa alebo Karla Havlíčka Borovského. Hovorí o zmysle českých dejín, čo následne zapaľuje rozsiahly, dodnes nie celkom skončený historiozofický spor. Zdôrazňuje prúd českej „humanity“ v dejinách, ktorá sa mu do značnej miery prepojila s umierneným socializmom. Pochopiteľné je preto jeho zbližovanie sa so straníckou ľavicou. Najmä s reformnými, od ortodoxného marxizmu ustupujúcimi prúdmi ľavice.
Zhruba do tohto času spadá tiež už spomenutá kritika antisemitizmu, o mnoho rokov neskôr významne zužitkovaná pri Masarykovom „vlastizradnom“ ťažení proti panstvu Viedne. Ale takisto aj jeho často opomínaná viera v zmysluplné prehlbovanie českej autonómie v postupne sa liberalizujúcej dualistickej monarchii.
Platónov prezidentský žiak
Spolu s ustanovením Československej republiky, na ktorom má TGM (ruku v ruke so svojím významným pokračovateľom Edvardom Benešom alebo tragicky zosnulým Slovákom M. R. Štefánikom) v podstate geniálnou politickou propagandou či organizovaním légií leví podiel, sa celkom mení celá centrálna Európa. Na základe nie vždy dobre domyslených plánov a myšlienkových konštrukcií dochádza k jej „balkanizácii“. Medzivojnové Československo však rovnako privítala drvivá väčšina „národa československého“ (uvedomme si, že samo osebe akoby „prinášalo“ mier), ako aj víťazné mocnosti.
Uvažované bolo o „Švajčiarsku strednej Európy“, mravnom vzore pre ostatné spoločenstvá. Malo ísť o napĺňanie duchovne založenej humanity, o takzvanú socializáciu nášho samostatného priestoru a kultúrnu otvorenosť svetu. Teda vlastne o želanie urobiť z „českej otázky otázku svetovú“.
Masaryk sa vtedy do istej miery vrátil k svojim akademickým začiatkom, keď sa počas štúdia filozofie v metropole cisárstva zaoberal antickým mudrcom Platónom. Autorom význačného spisu o ideálnom štáte (obci). Stojí potom za to dodať, že samotný univerzitný text – na rozdiel od nepríliš pochvalných posudkov – sa nezachoval…
Kým však Sokratov najlepší žiak pri nastoľovaní dokonalého zriadenia trpko neuspel, prvý prezident ČSR sa ocitol v oveľa lepšej pozícii. Získal si takú autoritu mimo aj vnútri novo ustanoveného štátu, že mal až do svojej dobrovoľnej abdikácie zaručenú fakticky doživotnú rolu prvého občana. Pre značný segment obyvateľstva sa dokonca stal idolom, mravným vzorom. Akousi náhradou predchádzajúcej korunovanej hlavy štátu, takpovediac uctievaným „republikánskym cisárom“.
Masaryk sa však v celom rade aspektov vymedzoval voči predchádzajúcej vládnej forme. Napríklad presadil svoju už skoršiu kritiku zrastania náboženstva s politikou, čím jasne odmietol predchádzajúci austrokatolicizmus, dôležitú oporu Rakúsko-Uhorska.
Napriek tomu však možno tvrdiť, že jeho predstava demokracie do určitej miery religiózny rozmer má a jej dôležitým pilierom je tiež výchovno-vzdelávací proces. Raziaci odmietnutie tzv. titanstva a bojujúci tiež proti duchovnej kríze alebo vyprázdňovaniu moderného človeka.
Ide preto do značnej miery o zámer nadväzujúci na Komenského predstavu vševýchovy a všenápravy. Koncepciu, čeliacu dynamickému medzivojnovému prostrediu, v ktorom sa okrem iného presadzujú často nebezpečné politické náboženstvá. Predovšetkým fašizmus, nacizmus a boľševizmus. Politické náuky, ktoré majú ambície všetko bezozvyšku objasniť a osobujú si stanovovať zákonitosti vývoja, na ktorého vrcholnom konci sú, samozrejme, ony samy. Doktríny, ktoré následne získavajú kľúčový vplyv na vývoj Masarykovho najväčšieho diela – samostatného československého štátu.
Prekračoval ústavné právomoci
Podivuhodný majestát prvého občana, v ktorom sa spájala protestantizmom ovplyvnená náboženská viera, nemarxistický socializmus a pozitivizmus, sa následne preniesol na jeho nasledovníkov v úrade. Pričom význam má očividne dodnes, sedemdesiatpäť rokov po úmrtí TGM. Štátnika, ktorý okrem iného získal možnosti, ako s tichým súhlasom verejnosti prekračovať svoje ústavné právomoci. Čo je jav dodnes v ČR, žiaľ, takisto „napodobňovaný“.
Predovšetkým Masarykov neformálny vplyv na život nášho medzivojnového štátu mal aj svoju symbolickú bodku: ani nie do roka od jeho skonu navždy zmizlo aj Československo v tej podobe, akú pomáhal budovať. Jeho povojnová podoba sa potom líšila kadečím: hranicami, populáciou, straníckym systémom – a hodnotami. Odkazom však pre českú a slovenskú pospolitosť zostáva dodnes kľúčové.