Napriek tomu, že ho taxikárčenie nebaví, nič lepšie si už ani nehľadá. Odradili ho predchádzajúce skúsenosti.
Bez práce bol rok. A to si pôvodne myslel, že v Bratislave si robotu nenájde len ten, kto naozaj nechce. Zvlášť v jeho odbore. „Pracoval som dlhé roky v počítačovej firme. Keď ju kúpil nový majiteľ, dotiahol si vlastných ľudí a viacerí z nás prišli o prácu,“ opisuje trpké obdobie. Výpovede im prišli tesne pred Štedrým dňom. „Manželka robila v tej istej firme a dostala výpoveď rovnako. Boli to naše najsmutnejšie Vianoce,“ spomína.
Prácu si hľadal márne. „Poslal som vyše 120 žiadostí, odpovedí mi prišlo asi osemnásť. Aj to len v zmysle, že dostali môj životopis, a že ak sa mi už neozvú, vybrali niekoho iného. Profesia.sk vôbec neplní svoj účel. Ak niekde nemáte známych, nikde vás nezoberú.“ Skúšal aj burzy práce. „Tam mi jedna slečna otvorene povedala, že hľadajú mladých ľudí. Čo sa už na to dalo povedať…“
Robiť taxikára bol nápad jeho syna. „Povedal mi: Niečo robiť musíš. Tu máš auto – a začni! Tak to teda robím. Ráno na šiestu zaveziem manželku do práce, tak ako som ju vozieval celý život, a potom idem na stanovište.“ Niekedy má len zopár zákazníkov denne, no ak sú kolóny, tak je to úplná bieda.
Keďže nerobí nočné, nezarobí veľa. Nemôže si kúpiť ani auto, stále jazdí na synovom. „Ak nemáte v tomto povolaní ostré lakte, neuháňate si zákazníkov, slušné peniaze nečakajte. Niektorí kolegovia strkajú zákazníkom vizitky, aby volali už len ich, prípadne sa predbiehajú na stanovišti. Ale ja na to nie som. No opakujem si, že do penzie to ešte nejako musím vydržať,“ hovorí muž, presvedčený, že nič lepšie ho už v práci nečaká.