Mladým ľuďom tieto vety sotva niečo povedia. Tí najstarší Prestavlčania im však rozumejú a vedia, že sličuhe sú sane, vršok alebo chvojka zase vianočný stromček, ktorý si voľakedy vešali nad štedrovečerný stôl. Natáčky poznajú ako bigudy, ozdobné sponky do vlasov ako čaťíke a utierňou volajú polnočnú omšu.
Tieto a podobné slová by v dedine časom úplne upadli do zabudnutia, nebyť Magdalény Poloňovej, ktorá sa ich rozhodla zozbierať a zachovať pre budúce generácie. Jej nárečový slovník má viac ako 2 700 výrazov a pracuje na ňom vyše tri a pol roka.
Do Prestavĺk, odkiaľ pochádza, sa so svojou rodinkou do rodičovského domu prisťahovala pred desiatimi rokmi. „Keď som sa vrátila domov po dvadsiatich piatich rokoch, chcela som sa viac zblížiť s ľuďmi, ukázať im, že patríme k sebe, tak som pri rozhovoroch s nimi používala aj nárečové slová, ktoré som si pamätala z detstva. Občas som ich použila aj doma, deti mi však nerozumeli a pýtali sa, ako to vlastne hovorím. Vtedy som si uvedomila, že so staršou generáciou môže nadobro odísť aj naše nárečie,“ hovorí o svojich pohnútkach rezká 60-ročná dôchodkyňa. Rozhodnutie pustiť sa do nárečového slovníka svojej rodnej dediny dozrievalo postupne. Priznáva, že sa jej to spočiatku videlo ako ťažký oriešok. Prvé slová do počítača začala ukladať v marci 2011. Len tak pre seba. Najprv tie, na ktoré si spomenula od svojich rodičov a starých rodičov, ktorí sa s ňou v detstve doma rozprávali iba v nárečí. „Aj na nočnom stolíku som mala papier a pero. Keď som nemohla spať, prišlo mi na rozum aj päť, desať slov. Rýchlo som si ich zapísala, aby som ich do rána nezabudla,“ spomína s pobavením.
O nevšednej záľube, ktorej časom naplno prepadla, vedela len najbližšia rodina. Po prvej tisícke jej však slová akoby začali dochádzať. Prezradila kamarátkam Terézii Kúšovej a Olívii Škopcovej, čo robí vo voľných chvíľach a tým sa to tiež zapáčilo. Začali jej nosiť papieriky s napísanými ďalšími výrazmi, ktoré si pamätali od svojich predkov alebo ich počuli od iných starousadlíkov, pridali sa aj ďalší miestni. V slovníku má už 2 721 slov. Je medzi nimi napríklad aj žuhraňa (lakomá žena), čuháňať sa (zbytočne veľa chodiť), beťárbútor (šibal), čvoda (vidíš, čo som hovoril/a) či pucung (pokarhanie, bitka).
Do slovníka jeho tvorkyňa zakomponovala aj názvoslovie dedinských chotárov či vtipné výroky domácich, ktoré sa tradujú. Miestni ho berú ako vzácnosť, pretože v ich dedine ani na okolí nič podobné zatiaľ nevzniklo. Aj preto sa Magdaléna Poloňová usiluje nájsť prajných sponzorov, aby mu mohla dať knižnú podobu. Jej tajným snom je, aby raz poslúžil aj školám v žiarskom regióne v rámci regionálnej výchovy, pretože v slovníku sú rovnaké alebo podobné nárečové a hovorové slová, ktoré sa spájajú i s ďalšími obcami v okolí Žiaru nad Hronom.
„Beriem to ako svoju záľubu, ale predovšetkým ako odkaz našich predkov a návrat ku koreňom, aby súčasní mladí ľudia a ich potomkovia vedeli, odkiaľ pochádzajú. K tomu vediem aj svoje deti a vnúčatá. V živote to chodí tak, že ak sa raz na niečo zabudne, ako by to nikdy vôbec nebolo. Bolo by veľmi smutné, keby sme prišli o svoje tradície,“ dodáva matka šiestich detí a stará mama siedmich vnúčat.