Medzi 26 obeťami bol aj 16-ročný chlapec a budúca mamička v siedmom mesiaci tehotenstva. V Dubnici nad Váhom bol počas vojny zaisťovací tábor pre Rómov.
Spomienku na obete pripravilo združenie In Minorita v rámci projektu Ma Bisteren! Jeho cieľom je pripomínať rómsky holokaust. Združenie každoročne spomína na rôznych miestach Slovenska na zavraždených Rómov, zveľaďuje pietne miesta, ale aj pracuje s mladými ľuďmi, aby sa nezabudlo na hrôzy vojny.
Pracovný útvar v Dubnici zriadili v roku 1942 pre práceschopných mužov. „Spočiatku Rómovia tvorili asi 45 percent zaradencov, no v roku 1944 ich bolo až 78 percent. Zamestnaní boli na dokončovacích prácach na stavbe prítokového odpadového kanála Váhu, na vykladaní materiálu na železničnej stanici a na stavbe hydrocentrály,“ hovorí etnológ Arne Mann zo združenia In Minorita.
Rómov nasadzovali na najťažšie manuálne práce, pracovali často až jedenásť hodín denne. „O situácii v tomto tábore hovorí sťažnosť z januára 1943, podľa ktorej si zaradenci nemajú čo obliecť a chodia do práce bosí,“ pokračuje Mann.
Pracovný tábor zatvorili v roku 1944, no hneď na jeho mieste zriadili zaisťovací tábor pre Rómov. Internovali Rómov bez ohľadu na vek a pohlavie, v decembri 1944 ich v Dubnici bolo viac ako sedemsto z celého Slovenska. „Podmienky boli ťažké. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery sa podpísali najmä pod zlý zdravotný stav detí a starých ľudí. Najvážnejšou bola epidémia škvrnitého týfusu,“ Mann opisuje začiatok tragických udalostí.
V januári 1945 sa týfusom nakazil strážnik. „Vyvolalo to nepokoje v tábore aj v meste,“ upozorňuje etnológ. Tábor sa dostal do karantény a nemeckí vojaci sa rozhodli epidémiu vyriešiť radikálne. „Dňa 23. februára 1945 pod zámienkou prepravy do nemocnice naložili chorých na nákladné auto a doviezli ich na toto miesto, kde ich brutálne povraždili,“ dodal Mann.
Väzňov, ktorí zliezli z nákladiaka, postavili do radu a postrieľali. Tých, ktorí prežili, dobili alebo pochovali zaživa – udusili sa pod zeminou, ktorú na telá nasypali. Bola medzi nimi aj tehotná žena a 16-ročný chlapec.
Na mieste tragédie je dnes kríž. Zuzana Kumanová zo združenia In Minorita hovorí, že ľudia, ktorí tu odpočívajú pod krížom z delových nábojníc, boli surovo zavraždení. „Pripomíname si udalosti, keď nevinní ľudia boli zavraždení pre farbu pleti. Pretože režim ich pokladal za nehodných života. Pretože boli chorí, potrebovali jesť, piť, niekto rozhodol, že sú na príťaž, že sú parazitmi, ktorých treba zabiť. Ich životy nemali žiadnu cenu a tak sa ten režim k nim aj správal a nechal zavraždiť 26 svojich chorých občanov len preto, že ochoreli na škvrnitý týfus,“ zdôraznila.
Na spomienke sa zúčastnila aj Oľga Hodálová z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ktorá mala tiež predniesť svoj príhovor. Napokon však cez slzy dokázala povedať iba jedinú vetu, ktorá sa najviac dotkla všetkých zúčastnených. „Obe moje staré mamy zahynuli v koncentračných táboroch,“ viac nedokázala povedať pred pamätníkom obetiam fašistického besnenia.