Dnes mnohí dobrovoľníci takpovediac melú z posledného. Niekedy im namiesto vďaky prichádzajú hejty zo sociálnej siete. Keď žiadali podporu pri svojej činnosti od štátu, viacerí si iba klepali po čele a pýtali sa, prečo svoju energiu nesmerujú na iných.
Ľudia sa stávajú dobrovoľníkmi z rôznych dôvodov. Niektorí takto zlepšujú život okolo seba, nadobúdajú nové zručnosti, zdokonaľujú sa v mnohých schopnostiach. Iných vedie iba ľudskosť a snaha pomôcť, ako človek človeku v ťažkej chvíli. Dobrovoľníkov združujú rôzne charity či neziskové organizácie. Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa dobrovoľníkmi stali aj bežní ľudia, ktorí si nepotrebujú na hraniciach robiť rôzne selfíčka alebo sa svojimi skutkami prezentovať v médiách či na sociálnych sieťach. Pomoc iným je pre nich samozrejmosť. Ani do tohto rozhovoru sa im veľmi nechcelo. „Nie je to o nás, ale dobre, možno niekoho inšpirujeme,“ hovorí Alena.
Najprv pomohla kolegyni
V Košiciach pomáha veľké množstvo ľudí. Medzi nich patrí aj Alena. „Moja kolegyňa je Ukrajinka, ktorá býva v ubytovni a doma mala v čase vypuknutia vojny dcéru v 38. týždni tehotenstva. Jej muž aj zať narukovali a ona sadla na autobus a šla si po ňu. Do Košíc prišli autom. Na hraniciach stáli vyše 35 hodín,“ rozpráva príbeh priamo zo života Alena, ktorá neváhala, oslovila svoju nevestu a spolu sa snažili prostredníctvom v tom čase začínajúcich skupín na sociálnej sieti zohnať im bývanie. „Bola som veľmi rada, že sa nám podarilo zohnať dvojizbový byt, aby sa bábätko mohlo narodiť do normálnych podmienok. Majiteľ bytu nám ešte pomohol aj poskladať detskú postieľku, nevesta a jej kamarátky pripravili budúcej mamičke tašku do pôrodnice, kočiar a veci pre bábätko. A čo nás k tomu viedlo? Veď sme ľudia, pomôžme si,“ vysvetľuje.
Týmto ich skutkom sa však ich dobrovoľníctvo iba začalo. Zapojili aj zvyšok rodiny a kamarátov. „So synmi a s manželom sme v hypermarkete nakúpili plienky a potraviny do zbierok, s nevestou sme po večeroch natierali rožky syrom a syn s kamarátkou vozil ľudí z hranice. Svatovci na svojej ulici vyzbierali deky a vetrovky do zbierky za hranice. Boli sme pomáhať aj na kúpalisku Červená hviezda, kde mesto Košice zriadilo hotspot pre ľudí, ktorí utekajú pred hrôzami vojny na Ukrajine. Na železničnej stanici sme pomáhali s varením aj s kupovaním lístkov. Jednoducho – prispeli sme svojou troškou. Mnoho ľudí okolo nás robí omnoho viac, klobúk dolu. Jedna naša známa prišla až z Anglicka, aby pomohla na hraniciach. Veď keby to bežní ľudia nerobili, neviem si predstaviť, čo by to tu bolo – katastrofa,“ myslí si Alena.
Cez východnú hranicu prišlo na Slovensko už viac ako 200-tisíc ľudí z Ukrajiny. Ide väčšinou o matky s deťmi. Dedovia, otcovia a synovia ostávajú, aby bojovali vo vojne. Alena hovorí, že najhoršie, čo zažili vo svojej dobrovoľníckej práci, je pohľad na deti. „Keď vidíte to bezbranné zababušené dieťa stískajúce plyšáčika, ako stojí v tme a v zime pri svojej mamke a sú stratení, bezmocní v cudzej krajine, neubránite sa slzám. A musíte niečo robiť,“ hovorí zamyslene. „Aspoň že funguje spolupatričnosť, ako-tak fungujú samosprávy a ich možnosti pomoci, fungujú dobrovoľníci, funguje guláš a bagety, funguje distribučný sklad a fungujú sociálne siete a linky pomoci,“ vyrátava Alena pozitíva. Vidí však aj veľké problémy hlavne v tom, že nefunguje štát. „Nefunguje logistika prepravy z hraníc, nefungujú spoje do Poľska, nefunguje možnosť zmeniť si hrivny na eurá, nefunguje systém bezplatnej dopravy bez ukrajinského pasu, nefunguje cudzinecká polícia a nefungujú sociálne dávky pre mamky tých najmenších detí alebo pre ženy pred pôrodom,“ dodáva na záver.
Foto: archív DŠ
Učím sa za pochodu
Darka je Alenina nevesta. Je učiteľka a pomáhať začala viac-menej hneď po príchode z jarných prázdnin. „Bol to druhý deň od vypuknutia vojny. Prečo? Lebo som sa na to nemohla len nečinne pozerať – ako aj takmer celé moje okolie. Kamoši už boli na hraniciach, vedeli, čo kde najviac chýba, zháňali, dohadovali, odvážali, privážali, ubytovávali, tak som vbehla do tohto kolotoča a robím, čo sa dá a čím viem prispieť. Pomohla som svokre zabezpečiť byt pre jej kolegyňu s tehotnou dcérou, on-line som odučila niekoľko hodín slovenčiny pre cudzincov a vytvorila som pre nich na facebooku skupinu s materiálom na samoštúdium. Pridávam im tam informácie o aktuálnych kurzoch, nech sa vedia čím skôr zapojiť do spoločnosti či zamestnať. Krátkodobo vieme do našej rodiny niekoho vziať na gauč, naše deti sa pohrajú s tými ukrajinskými, darovali im aj nejaké svoje hračky,“ vyratúva.
Vďaka perfektným majiteľom bytov a štedrým sponzorom sa jej podarilo ubytovať niekoľko ďalších rodín. Mnohé z nich si už vytvorili svoju komunitu a pomáhajú si navzájom. Aktuálne má Darkina rodina aj jednu „svoju“ rodinku. „Je to babka, mamka a päťročný syn. Tí tu nemajú nikoho a v podstate ani nevedeli, čo ďalej. Po vojne by sa chceli vrátiť na Ukrajinu, ak budú mať kam. Spoznala som sa s nimi tak, že v noci hľadali na internete prenocovanie v Košiciach, lebo odhadli, že sem to ešte odšoférujú. Ponúkla som im nocľah u nás v obývačke a na druhý deň sme im našli byt. Potrebovali si po týždňovom skrývaní sa v pivnici a päťdňovej ceste sem trošku oddýchnuť. Ale už sme ďalej, chlapček nastupuje do škôlky a mamka s babkou si hľadajú prácu,“ teší sa zo svojho úspechu.
Pomôže Mikaela Shiffrinová?
Dobrovoľníctvo je podľa Darky celkom zaujímavá činnosť. „Sama najprv zisťujem, čo a ako funguje a kde čo treba vybaviť. Učím sa za pochodu. Hneď, keď sa dozviem niečo nové v niektorej situácii, dávam info ostatným kamošom, čo dobrovoľníčia, nech už majú návod. Rovnako tak mnohí pomohli s niečím mne. Vznikli skvelé stránky s pomocou, dokonca interaktívna mapa Košíc so zakreslenými bodmi, kde akú pomoc ľudia nájdu. Zoznámila som sa on-line aj naživo s niekoľkými skvelými ľuďmi, čo zistia a vybavia aj nemožné a vďaka nim to miestami aj celkom funguje,“ opisuje učiteľka, ktorej trieda koncom minulého týždňa maturovala, a tak všetky dobrovoľnícke činnosti robila popri svojej práci.
Foto: archív DŠ
„Musím určite oceniť prácu ľudí v distribučnom sklade na Hviezdoslavovej, tiež v Kasárňach Kulturparku, na železničnej stanici aj v hotpointe na Červenej hviezde. Hoci je občas chaos, lebo sa dobrovoľníci striedajú a menia, je tam stále veľká ochota pomôcť. Uvidíme, dokedy budú ľudia vládať. Ja som si kvôli maturitám dovolenku vziať veľmi nemohla, ale aspoň popri práci robím, čo môžem. Vieme sa s manželom prestriedať, raz vybavujem veci ja, inokedy napríklad sprevádza ľudí po úradoch on. Ešte že mám bicykel, a tak sa viem celkom rýchlo presúvať,“ opisuje s úsmevom Darka.
Humor jej vlastný ju však neopúšťa, aj keď je táto situácia hektická, frustrujúca a špecifická a všetko sa mení zo dňa a deň. „Naučila som sa dávať to na Gizku Oňovú: Sadám na cajgeľ, idem, riešim! Neotáľam s telefonátmi, nehanbím sa pýtať si pomoc, lebo nieto času. Asi tak najvyššie sme s kamarátkou, keďže milujem zjazdové lyžovanie, zarúbali nápadom požiadať o pomoc Mikaelu Shiffrinovú. Na sociálnych sieťach totiž vyzvala ľudí, nech jej poradia, ako inak ešte pomôcť (prispela do niekoľkých zbierok – pozn. red.), tak sme si od nej vypýtali cestoviny do distribučného skladu v Košiciach. Totiž jeden z jej hlavných sponzorov je práve výrobca cestovín. Je to možno naivné, ale pár paliet cestovín by fakt pomohlo… Verím, že aj toto vyjde," usmeje sa Darka.