Dnes si Ján Himpán s viacerými pracovníkmi hematologicko-transfúziologického oddelenia v galantskej nemocnici tyká. Od roku 1993 sem chodí darovať krv pravidelne každé tri mesiace, čo je maximum za rok. „Týchto päť žien je tu so mnou od začiatku,“ ukázal na pracovníčky, s ktorými si chcel zapózovať na spoločnú fotografiu. Spolu s ďalšími šiestimi mnohonásobnými darcami ho v utorok v nemocnici ocenili pri príležitosti Svetového dňa darcov krvi.
Keď zachraňovali otca
K darcovstvu priviedlo Himpána vážne ochorenie jeho otca. „Lekári sa ho ešte snažili udržať pri živote a videl som na vlastné oči, že robili všetko pre to, aby ho zachránili. Vtedy som si povedal, že aj ja sa budem snažiť, aby som mohol zachrániť ďalších ľudí,“ povedal. Písal sa rok 1983, mal vtedy 21 rokov a študoval na Vojenskej akadémii v Brne. Ako prebiehal prvý odber si už nepamätá. Podmienky však boli oveľa skromnejšie.
Po dokončení vysokej školy bol premiestnený do Čiech k malej posádke, kde sa začala vynútená prestávka v darovaní krvi. „Chcel som tam pokračovať, ale, žiaľ, v tej dobe tam neboli také možnosti, ako sú teraz,“ vysvetlil. Pravidelne začal darovať krv až potom, čo v roku 1993 začal slúžiť v Seredi.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
„Odvtedy som nevynechal darovanie ani jeden jediný raz. To znamená, že človek je, chvalabohu, zdravý,“ podotkol. Naposledy mu krv pretekala cez hadičku uplynulý piatok. Išlo o 116. odber. Do 65. narodenín, dokedy je možné darovať krv, by rád zmenil toto číslo na 120. Recept na zdravie nemá žiadny. „Snažím sa byť usmiaty a pomôcť ľuďom, pokiaľ sa dá,“ dodal Himpán.
Hromadné darovanie krvi seredských vojakov začalo v roku 1993. „Mal som skúsenosti s darovaním a chceli sme niečo rozbehnúť. Vtedy sme sa po prvýkrát zapojili do Vianočnej kvapky krvi. Prihlásili sa vojaci základnej služby aj profesionálni vojaci. Neskôr sa už sami pýtali, či ideme darovať krv,“ zaspomínal Himpán.
Záujem začal postupne narastať. V jeden deň dokázalo prísť aj viac ako 200 vojakov. Urobiť to mohli jedine v sobotu, v ostatných dňoch si museli plniť povinnosti. Medzi Sereďou a Galantou sa točil autobus už od šiestej ráno a darcov vozil do nemocnice na etapy. Trvalo to do druhej až tretej hodiny popoludní.
Okrem darovania krvi pomáhal Himpán aj inak. V roku 1999 odišiel zo Serede na vtedajší Úrad civilnej ochrany pod ministerstvom vnútra, kde v roku 2001 založili záchranársky modul, ktorý bol pripravený na jednotlivé záchranárske akcie napríklad pri požiaroch, povodniach či zemetraseniach. Osobne sa zúčastnil na misii v iránskom Bame, ktoré zasiahlo zemetrasenie. Humanitárna pomoc ho zaviedla do Rumunska, Bulharska či Nemecka. Má za sebou výcvik ako letecký i pozemný záchranár.
Krvné doštičky a svrbenie nosa
Ešte vyšší počet odberov, až 147, mal na ocenení mnohonásobný darca Michal Jelínek (45), rodák z Trenčína, ktorý býva v Šali. Číslo je však neaktuálne, pretože začiatkom mája daroval krv 148. raz. Ešte k tomu treba prirátať tri odbery, ktoré absolvoval v zahraničí – počas vojenskej operácie na Cypre. Aj Jelínek je bývalým profesionálnym vojakom.
Nesúlad medzi počtom odberov a jeho vekom má jednoduché vysvetlenie. Okrem krvi je tiež darcom krvných doštičiek. „Jeden odber krvných doštičiek sa ráta ako dva odbery,“ vysvetlil. Krvné doštičky je možné darovať podľa Jelínka každý mesiac, je však dobré prestriedať to s darovaním krvi.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
„Moja krvná skupina AB+ patrí k tým vzácnejším. Z krvných doštičiek sa vyrábajú rôzne krvné produkty pre onkologických pacientov, či už pre dospelých, alebo pre deti,“ spresnil bývalý profesionálny vojak. S darovaním krvi začal v roku 2005, krvné doštičky daroval po prvýkrát o tri roky neskôr.
Odber krvných doštičiek prebieha inak ako odber krvi. „Trvá to minimálne 90 minút i viac. Celá krv cirkuluje cez prístroj. Ten si ‚vezme‘ krvné doštičky, ktoré mám navyše a nepotrebujem ich a celú krv mi vráti naspäť,“ opísal Jelínek s tým, že napojené môžu byť obe ruky i jedna. Darca musí mať okrem určitého počtu krvných doštičiek aj dobré žily v rukách, aby to vydržali. Počas odberu sa nesmie hýbať. Keď ho napríklad svrbel nos, musel požiadať sestričku, aby ho poškriabala.
Nemocnica s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, ktorá patrí do siete nemocníc Svet zdravia, eviduje do dvetisíc pravidelných darcov krvi. Ako zdôraznila primárka hematologicko-transfúziologického oddelenia Erika Slobodová, krv je potrebná neustále počas celého roka, no v lete sú nároky na jej množstvo predsa len vyššie. „Bohužiaľ, počas leta býva viac úrazov, havárií či podobných nešťastných udalostí,“ dodala.