Záujem o signované tehly u neho prerástol do koníčka. „Počas rekonštrukčných prác sme tu mali archeológa, ktorý vykopával aj časti tehál so značkami. Tie sa nám začali hromadiť. Keď ich bolo viac, zoradil som si ich podľa stavu, kolku, spravil som si časovú os, komu tehla mohla patriť a kedy mohla byť vyrobená. Vtedy som ľahko zistil, kedy bola ktorá časť Bojnického zámku stavaná. To ma chytilo za srdce,“ zaspomínal pán Kližan.
História tehliarstva na Slovensku je podľa neho stará. Dôkazom sú archeologické náleziská, v ktorých sa nachádzajú tehly z obdobia Rímskej ríše. „Je otázne, či boli vyrobené v našej krajine, alebo sem boli dovezené. Rímske kúsky sú zaujímavé tým, že každý je označený znakmi, ktoré sa nazývajú kolky. Tie nám môžu veľa napovedať o histórii stavby, tiež o tom, kto ich vyrobil. Pálená tehla je nezničiteľný materiál, máme dvetisíc rokov staré tehly, ktoré sú použiteľné aj dnes,“ pokračoval.
Kolky sa v minulosti považovali za reklamu, už v tom čase bola značka nevyhnutnosťou. „Ak si dal tehliar na výrobku záležať, bol kolok znakom kvality a každý vedel, že tehla s takýmto kolkom je kvalitná a stopercentná. Stávalo sa však aj to, že sa stavba porušila použitím zle spracovanej tehly. Značka napomohla vyšetrovateľom, aby zistili, odkiaľ pochádza nekvalitný výrobok,“ vysvetlil.
Od tradície tehliarstva naši predkovia síce načas upustili, keď začali stavať zrubové stavby alebo kamenné domy. K tehlám sa však vrátili po tom, čo si na vlastnej koži vyskúšali domy z dreva. „Častým hosťom v domácnostiach boli požiare. Zrubový dom zhorel, strecha krytá slamou zhorela, šindeľ zhorel tiež. Pre ľudí, panstvá, samosprávy a celú krajinu sa stalo nevyhnutnosťou stavať domy z materiálu, ktorý je nehorľavý, a preto sa oblúkom začali vracať k tehlám,“ dodal.
Tehlovú stavbu si spočiatku mohli dovoliť bohaté šľachtické rodiny, ktoré si budovali pohodlné kaštiele. Okrem nich ešte radnice a kostoly. Postupne sa v chudobnejších oblastiach alebo rodinách začala používať nepálená tehla z hliny a v bohatších pálená. Na Slovensku vzniklo veľké množstvo tehelní. Podľa zachovaných značiek sa odhaduje, že ich bolo až okolo desaťtisíc.
Jednotný rozmer najprv nebol štandardom, každý si dal vyrobiť také tehly, ako potreboval. V 18. storočí sa prijalo nariadenie, v ktorom sa stanovili ich štandardné rozmery 29×14×9 centimetrov. Erik Kližan vlastní niekoľko tehiel so šľachtickým razením, prevažne od grófa Františka Pálfiho, majiteľa Bojnického zámku. Niektoré z nich sú vyrobené okolo roku 1830 a 1850. Sám sa nepovažuje za veľkého zberateľa, poznamenal, že na Slovensku sú aj väčší. Má okolo 80 rôznych kúskov.
Zbierku si rozširuje rôzne. Chodí na bicykli po skládkach stavebného materiálu. „Keď sa niekde prerába dom, zvyknem ich poprosiť, či by mi nedali tehlu. Už mám aj sieť informátorov, ktorí mi dávajú vedieť, kde ich môžem nájsť,“ smeje sa archivár, ktorý si zapisuje, kde sa tá-ktorá tehla našla. Podľa neho je to dôležité vedieť, keď chce, aby vypovedala svoj príbeh. „Aj keď je jej výrobca už 150 rokov mimo nás, jeho výrobok stále napovedá o jeho dobe, o tom, ako žil, čomu všetkému sa venoval a za čo všetko mu môžeme byť vďační,“ vraví.
Nevie určiť, ktorý kúsok je pre neho najcennejší. „Mám ich rád všetky. Ale prvú tehlu som našiel náhodne padnutú na zemi, zlomenú. Nevymením ju za žiadnu inú. Má kolok CIP a patrí ku grófovi Jánovi Pálfimu, majiteľovi Bojnického hradu a panstva od roku 1852, tehlu datujeme do rokov 1850 až 1860. K tej mám citový vzťah,“ podotkol.
V minulosti sa tehlám nevenovala veľká pozornosť, mnohé boli zničené. Vďaka ich zberateľom, že sa dá získať obraz o stavbách, ktoré už zmizli z povrchu zemského a dnes o nich nič nevieme. „Možno sa zachovala iba jediná tehla a tá je dokumentom tej stavby, to jediné, čo z nej zostalo,“ uzatvoril Erik Kližan.