Okolo druhej popoludní 22. januára 1969 čakal pred Kremľom a vo vreckách zvieral dve nabité pištole. Nechýbalo veľa a milióny sovietskych divákov mohli uvidieť jeden z najbezočivejších atentátov v priamom televíznom prenose.
Bola to veľká paráda. Po vyše ročnej pauze Moskva znova vítala svojich vesmírnych hrdinov. Kamery sledovali kolónu limuzín od letiska až po Kremeľ, kde mal Brežnev vyznamenať posádky Sojuzu 4 a Sojuzu 5. Na poslednom zábere bolo vidieť, ako sa štvorica kozmonautov mávajúca z kabrioletu náhle strhla a prudko obzrela dozadu. Televízne vysielanie sa prerušilo.
Atentátnik bezhlavo vypálil dva zásobníky na druhé auto v kolóne, v ktorom sa zvyčajne vozil Brežnev. Zabil vodiča a vozidlo prešpikoval guľkami. Až dodatočne sa dozvedel o osudnom omyle: Brežnev sa z letiska do Kremľa doviezol mimo kolóny a Iľjin strieľal po veteránoch sovietskej kozmonautiky.
Ruskí historici sa dodnes nezhodli, či život Brežnevovi zachránila náhoda, alebo ostražitosť KGB. Nevie sa, či sa sám z rozmaru rozhodol odpojiť od kolóny, alebo uposlúchol varovanie tajnej služby. Tá totiž bola atentátnikovi na stope. V KGB vedeli, že deň predtým Iľjin dezertoval z vojenského útvaru pri Leningrade a s dvoma odcudzenými pištoľami pricestoval do Moskvy. Známe už bolo aj to, že prespal u svojho strýka, penzionovaného policajta, ktorému povedal, že sa chce ísť pozrieť na privítanie kozmonautov v Kremli a pri odchode mu ukradol uniformu.
Práve modrá rovnošata mu otvorila cestu za múry Kremľa. Mal pritom z pekla šťastie, že sa zamiešal do policajného kordónu práve na mieste, kde sa stretávali dve rôzne jednotky, ktorých príslušníci sa vzájomne nepoznali. Potom mu už zostávalo len vybrať si najvhodnejšie miesto na útok, postaviť sa tam, ako keby bol na stráži, a čakať na obeť.
Pri zatýkaní sa nebránil. „Nesníval som o tom, že mi ušetria život,“ priznal, keď vlani prvý raz verejne prehovoril prostredníctvom novín Moskovskij komsomolec. „Chcel som zabiť generálneho tajomníka strany. Myslel som si, že na súdnom procese mi dajú slovo a budem môcť svoje myšlienky rozšíriť medzi masu ľudí. Dúfal som, že po odstránení hlavy štátu sa uskutoční celoštátne referendum, na ktorom by sa rozhodlo o ďalšom smerovaní spoločenského rozvoja.“
Proces sa však nekonal. Iľjina na dvadsať rokov zavreli do blázinca. Bol nepríčetný alebo nebol? Ani v tom Rusi nemajú jasno. Ošetrujúci lekár na psychiatrii mu vraj povedal, že je „zdravým hlupákom“. V Sovietskom zväze bolo tradíciou zatvárať odporcov režimu do ústavov pre duševne chorých – podľa zásady, že iba šialenec sa môže postaviť proti komunistickej moci.
Na slobodu sa dostal začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Dnes žije ako invalidný dôchodca v jednoizbovom byte v Petrohrade. Je mu ľúto, že namiesto Brežneva zabil nevinného človeka. Dlhé roky strávené na samotke však neobanoval. „Čo by som robil na slobode?“ citoval ho Moskovskij komsomolec. „Mechanicky a tupo, ako všetci, by som chodil do práce, jedol, spal a pil. Tak žili všetci. Ale ja som tak žiť nechcel.“