Nejde iba o to, že socialisti vo Francúzsku zvíťazili po dlhých sedemnástich rokoch. Ani len o Hollandove plány zvýšiť dane najväčším korporáciám a bohatým jednotlivcom, skrátiť pre niektoré profesie vek odchodu do dôchodku zo 62 na 60 rokov, prijať šesťdesiattisíc nových učiteľov a podobne.
Pre Európu je dôležitejšie, že víťazstvo socialistov vo Francúzsku prišlo akurát teraz, uprostred ekonomických i politických turbulencií a neistôt. Zdá sa, a Hollande sa tým nijako netají, že karty sa budú rozdávať nanovo. Očakávané stretnutie s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou (pozvánku už dostal) môže všeličo napovedať. Už dnes je však viac-menej zrejmé, že „Merkozy 2“ sa najskôr konať nebude. Ak na to dôjde, málokde za hranicami Francúzska bude môcť Hollande rukolapnejšie dokazovať Francúzom aj Európanom, že v porovnaní s Nicolasom Sarkozym predstavuje naozaj zmenu, ako práve v Berlíne.
Poznanie, že šetrenie a škrty v rozpočtoch nie sú samospasiteľné a ak nie sú sprevádzané opatreniami na podporu rastu, krízu môžu ešte viac prehĺbiť, sa v poslednom čase už začalo udomácňovať aj na stretnutiach prevažne pravicových politikov v rámci únie. Teraz bude mať však na európskych fórach toto poznanie mimoriadne silného advokáta. To je povzbudenie, na ktoré čakajú ľavicové strany v mnohých krajinách únie. Počnúc susedným Českom, končiac hoci aj tým Nemeckom.
Možnože Hollandovo povolebné zvolanie: „Európa sa na nás pozerá“, napokon nebolo len bežnou frázou, hodiacou sa k príležitosti. Možno to bola predzvesť zmeny, o akej dnes špekulujú analytici celého kontinentu.