Západ sa v Sýrii nemôže spoliehať na Rusko a Irán

Jedným z dôvodov utečeneckej krízy je konflikt v Sýrii. Musíme sa zaoberať príčinami situácie, ktorá nastala, tvrdia všetci politici. Aké sú pre Sýriu riešenia?
Je pravdou, že keď chceme riešiť utečeneckú krízu, tak sa musíme zaoberať jej základnými dôvodmi. Teda aj konfliktom v Sýrii. V opačnom prípade ju budeme len manažovať. Ale nenájdeme riešenia. Nastolenie tejto otázky nás však nevyhnutne privedie k úvahám o vojenskom zásahu.

Chápem, že v rámci európskeho kontextu podobné myšlienky nie sú príliš populárne. Ukazuje sa však, že keď v Sýrii dúfame vo využitie diplomacie, tak je to len zbožné prianie. Ibaže by sme Bašara Asada prinútili, aby rokoval s tým, že mu tiež ide o prijateľný výsledok.

Je to možné?
Podľa mňa sa to dá len vtedy, ak bude nad Asadom visieť skutočná vojenská hrozba. Dúfali sme, že Rusko či Irán na neho pritlačia. Za štyri roky sa to však nestalo. Preto by sa USA a jeho spojenci, a verím, že to budú Európania, najmä Francúzi a Briti, mali pohnúť smerom k vytvoreniu bezpečných zón na hraniciach Sýrie.

Mali by chrániť kľúčové oblasti pred Asadovým bombardovaním. Nešlo by o snahu zmeniť režim v Sýrii. Mala by to byť ukážka toho, že medzinárodné spoločenstvo berie situáciu skutočne vážne. Zároveň sa dá dúfať, že by to priviedlo Asada k rokovaciemu stolu, pretože rovnováha síl by sa narušila v jeho neprospech.

Hovoríte, že môžeme dúfať, že Rusi a Iránci s Asadom niečo spravia. Nemecká kancelárka Angela Merkelová povedala, že je potrebné riešiť krízu aj s Kremľom (rozhovor vznikol ešte predtým, ako po zvýšení ruskej vojenskej prítomnosti začal na vysokej úrovni komunikovať Washington s Moskvou, pozn. red.). Nemal Západ tieto kontakty rozvíjať už skôr?
V skutočnosti sme Rusko a Irán nechali urobiť až príliš veľa. Západ neraz naivne verí, že ľudia sa budú správať tak, ako im velí ich najlepší záujem. Preto sa minister zahraničných vecí John Kerry snažil mnoho ráz riešiť Sýriu s Ruskom. Západ dúfal, že Moskva a Teherán prestanú Asada podporovať. Lenže Rusko nie je ochotné prenechať Amerike žiadne víťazstvo. Moskva sa správa v Sýrii veľmi tvrdohlavo a teraz Asada ešte výraznejšie podporuje vojensky. Prečo by sa mal Západ spoliehať na veľmi problematických spojencov v podobe Iránu a Ruska?

Čo by teda mal robiť?
Západ by mal v Sýrii prevziať iniciatívu. Potom by sa situácii museli prispôsobovať Rusi a Iránci. Ak myslia Moskva a Teherán tlak na Asada skutočne vážne, môžu to urobiť kedykoľvek. Kým to však neukážu, nemyslím si, že by sme mali do nich vkladať veľké nádeje, že sa budú správať konštruktívne.

Spomenuli ste vojenský zásah proti Sýrii. Ale proti komu? Proti Islamskému štátu (ISIL)? Proti Asadovi?
Proti ISIL už bojujeme. Je to potrebné aj proti Asadovi. Jeho režim je ešte vážnejšou príčinou krízy ako ISIL. Mali sme sa zaoberať zásahom proti Asadovi už v roku 2012. Sýrski rebeli vidia režim ako väčší problém, než je Islamský štát.

Hovoríte o vojenskom zásahu, ale prinúti niečo také Rusov a Iráncov, aby boli konštruktívnejší? Nie som si tým veľmi istý.
Budem špecifickejší v tom, ako by to malo vyzerať. Nehovorím, že prvým krokom má byť bombardovanie Asada. Sústreďme sa na oblasti, kde režim nie je veľmi viditeľný. Je to pozdĺž hraníc s Tureckom a Jordánskom. Mali by sme tam vytvoriť malé bezpečnostné zóny a využiť ich ako modelové príklady. USA by povedali, že tieto oblasti budú zo vzduchu vojensky chrániť pred kýmkoľvek, kto by chcel zaútočiť.

Či by to bol ISIL, alebo Asad. Rád by som veril, že sýrsky režim by sa nesnažil vyprovokovať Spojené štáty a záväzok Ameriky by bral vážne. Potom by bolo možné tieto bezpečnostné zóny rozširovať a môže sa stať, že nakoniec ku konfliktu s Asadovými silami dôjde. Ako som však už povedal, nebol by to prvý krok tohto plánu.

Ako by vyzerali bezpečnostné zóny?
Slúžili by rebelom, ktorí nie sú spojení s organizáciou al-Nusra (skupina napojená na Al-Kajdá, pozn. red.) ani s Islamským štátom. Môžu to byť islamistickí povstalci, pokiaľ nepatria k teroristickým organizáciám. Mali by sme akceptovať väčšiu časť sýrskej opozície. Pokiaľ povstalci preberú kontrolu nad územím, môžu budovať vládu, ktorá bude alternatívou voči režimu. Takýto prístup je postupný, nehovorím teda, že máme okamžite priamo zasiahnuť proti Asadovi.

Foto: SITA/AP

sýria, islamský štát, teroristi, ozbrojenci, Islamský štát bol schopný ovládnuť nemalú časť Sýrie.

Hovoríte o rebeloch, ktorí nie sú spojení s ISIL či s Al-Kajdá? Akí sú silní? A okrem toho, mnoho politikov vidí povstalcov ako skupiny, ktoré viac či menej podporujú islamizmus, teda nie sú príliš umiernení.
A prečo by mali byť povstalci umiernení? Každá občianska vojna vedie k radikalizmu. Umiernené skupiny v takom konflikte strácajú hlas. Civilná vojna je založená na využití brutálnej sily. Takže tí, čo sú do nej zapojení, málokedy bývajú milí liberáli. Sú trocha drsnejší. Stačí sa pozrieť na dejiny občianskych vojen, aby to bolo jasné.

Takže nechápem, prečo tentoraz dávame latku tak vysoko a hovoríme, že môžeme hovoriť iba s tými rebelmi, ktorí spĺňajú nami predpísané štandardy. Je potrebné byť realistickejší. Islamizmus bude zohrávať na Blízkom východe prominentnú úlohu. Či to budú sily, ktoré sa dostali k moci v občianskej vojne, alebo prostredníctvom volieb. Môže sa nám to páčiť alebo nemusí. Ale mali by sme to brať do úvahy.

V Sýrii sú organizácie povstalcov, pri ktorých by sme mali by opatrní, ako napríklad Ahrar aš-Šam. O tejto skupine môžeme hovoriť ako o problematickej. Ale nie je na žiadnom zozname teroristických organizácií západných vlád. Neznamená to, že by sme ju mali podporiť. Mala by však byť súčasťou procesu a mali by sme sa s ňou rozprávať.

Ako by vyzeral konflikt v Sýrii, keby povstalci nedostali žiadnu vonkajšiu pomoc? Asad by rebéliu potlačil a všetko by sa skončilo? Pýtam sa preto, lebo viacerí európski politici vrátane slovenského premiéra Roberta Fica vidia problém práve v tom, že povstalcov podporuje zahraničie.
Ešte začiatkom roku 2012 mali povstalci len veľmi malú podporu zvonku, a napriek tomu postupovali proti režimu. Sýrski rebeli reprezentovali značnú časť obyvateľstva. Takže nie ani také dôležité, aké zbrane tu hrali úlohu. Dôležitejšou otázkou je, či sú povstalci legitímnou miestnou silou, ktorá sa snaží vystúpiť proti režimu. S Asadovou vládou rástla nespokojnosť.

Najmä preto sme v situácii, v ktorej sme. Dá sa povedať, že povstalci by asi na tom neboli až tak dobre bez vonkajších vplyvov. Lenže rebelom sa v skutočnosti príliš veľa podpory zo zahraničia nedostalo. Dlhodobo sa povstalci sťažovali, že nemajú dostatočné vybavenie a čelia tlaku Islamského štátu.

Najmä od minulého roku priam prosili o americkú podporu, lebo ISIL sa blížil. Medzinárodné spoločenstvo však nekonalo. A Islamský štát bol schopný ovládnuť nemalú časť Sýrie. No bez ohľadu na to, ako to je, Asadov režim už nebude schopný získať kontrolu nad územím krajiny. Je to menšinová vláda a stratila podporu väčšinových sunitov.

V Európe vidíme obavy alebo sme minimálne svedkami diskusií, aký vplyv bude mať na spoločnosť, keď prijmeme veľké počty moslimov. Maďarský premiér Viktor Orbán dokonca vyhlásil, že keď dovolíme, aby islam voľne konkuroval kresťanstvu, kresťanstvo prehrá. Ako vnímate takéto vyhlásenia?
V prvom rade stále nehovoríme o konkurencii. V mnohých štátoch sú moslimovia len nevýraznou menšinou. Keby to bolo 50 na 50, tak je možné, že maďarský premiér nehovorí úplne do vetra. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že moslimovia sú viac nábožensky zameraní ako kresťania. Európa však musí urobiť viac v tom, ako prijať moslimské náboženské vyjadrenia.

Do istej miery sa dá povedať, že sme svedkami boja kultúr. Najmä preto, že v európskych krajinách je väčšina kresťanov pomerne sekulárna a nechce, aby náboženstvo zohrávalo vo verejnom živote príliš veľkú úlohu. Lenže v slobodných spoločnostiach musia mať moslimovia možnosť nábožensky sa vyjadriť. Aj vo verejnej sfére. Európa by si mala uvedomiť, že nie všetci chcú byť sekulárni.

Najdôležitejšou otázkou je, či niekto svoje názory presadzuje v rámci demokratického spektra a legálne, alebo sa snaží svoje videnie sveta vnútiť ostatným iným spôsobom. Ak je to prvý prípad, tak by ľudia v Európe mali byť schopní to akceptovať.

V USA si nemusíte vybrať, či ste moslimom, alebo Američanom. V Spojených štátoch nie je problém prejaviť svoje náboženstvo aj vo verejnej sfére. Najmä vo Francúzsku, ale aj vo viacerých európskych krajinách, to však vyzerá tak, že ak ste Francúz musíte byť sekulárny.

Kde je deliaca čiara medzi tým, čo môže demokratická spoločnosť akceptovať, a tým, čo už nie? Čo keď niekto hovorí, že chce zaviesť právo šaríja? Pre väčšinu Európanov je to určite neprijateľné.
V Maďarsku, kde je malý počet moslimov, by to nebolo možné. Existujú však diskusie. V niektorých oblastiach v Británii či v Nemecku, kde žije väčší počet moslimov. Arcibiskup z Cantenburry pred niekoľkými rokmi hovoril o tom, ako by mohol povedzme na zásade dobrovoľnosti fungovať systém súdov založený na práve šaríja.

Jedným zo základov moderného štátu však je to, že všetci sú si právne rovní. Bolo by nelegálne a neústavné, ak by sa časť spoločnosti riadila iným systémom spravodlivosti. Ale diskusia môže pokračovať. Debatujme o tom, čo sú ľudia ochotní akceptovať. A keď niekto povie, že by uprednostnil šaríju, tak má právo sa takto vyjadriť v rámci slobody slova.

Nakoľko je utečenecká kríza bezpečnostným problémom? Verejne nie je ničím podložené, že by ju Islamský štát využíval a posielal do Európy svojich ľudí. Ale asi sa to nedá úplne vylúčiť.
Bezpečnostný aspekt je dôležitý. Štáty by mali vedieť, kto im prichádza na ich územie. Nikdy však nebudeme na sto percent v bezpečí. Výroky, že ISIL posiela ľudí, aby vytvorili v Európe spiace bunky, sa mi nezdajú veľmi dôveryhodné. Viac by o tom však vedeli povedať tajné služby.

Ako by sa mala Európa správať k utečencom, ktorí prichádzajú? Je možné, že hoci ISIL nemá medzi prichádzajúcimi svojich ľudí, môže túto situáciu využiť na verbovanie utečencov, ktorí budú v Európe?
Hovoríme o utečencoch, ktorí sú vo veľmi zložitej situácii. Niektorí z nich by sa mohli prikloniť k radikalizmu. Ak im však pomôžeme, do budúcnosti to bude výhodou. Aj z pohľadu zvonku. Teraz sa mnoho Sýrčanov sťažuje na to, že Západ neurobil nič. Nejde teraz len o to, aby povedzme Nemecko prijalo všetkých utečencov. Ale naozaj riešiť dôvody, prečo prichádzajú.

Povedzme, že sa nejakým spôsobom situácia v Sýrii zlepší a krajina sa bude stavať na vlastné nohy. Dá sa predpokladať, že väčšina utečencov sa bude chcieť vrátiť domov?
Keby som bol ja utečencom, asi by som sa nechcel vrátiť. Samozrejme, že to závisí od jednotlivých prípadov. Riešenie konfliktu v Sýrii však potrvá roky. Určite bude veľa ľudí, ktorí sa vrátiť nebudú chcieť. A budeme sa musieť touto situáciou zaoberať.