"Chcel by som však dúfať, že to naštartuje proces, ktorý uzavrie kapitolu v životoch tých, čo vo vojne stratili svojich blízkych,“ uviedol pre Pravdu Smith, autor viacerých bestsellerov o svete tajných služieb.
Ako hodnotíte správu vyšetrovacej komisie pod vedením Johna Chilcota o irackej vojne?
Nemyslím si, že sme sa dozvedeli niečo veľmi nové. Väčšina z toho, čo je v správe, už bolo známe. Toto je len oficiálne potvrdenie. Jednou z kľúčových vecí, ktorou sa ľudia zaoberajú, je, kedy sa vlastne vtedajší premiér Tony Blair rozhodol, že pôjde do vojny.
Prečo je to podstatné?
Podľa jeho odporcov je to dôležité. Lebo, ak už bol rozhodnutý, ale potom klamal parlamentu o svojich úmysloch začať vojnu, malo by to znamenať, že by mohol byť odvolaný z funkcie. Osobne si však myslím, že je to nafúknuté a je to celé nezmysel. Neverím, že budeme svedkami nejakého oficiálneho konania proti Blairovi. Pravdu povediac teraz, keď boli niektoré veci zverejnené, sa môžu Blairove rozhodnutia javiť dokonca v lepšom svetle. Ale vieme, že rozhodnutie o tom, že sa do vojny pôjde, padlo už v apríli 2002 (konflikt v Iraku sa začal v marci 2003, pozn. red.) Hovoria o tom správy z Downing Street.
Vy ste sa podieľali na tomto odhalení. O čo išlo?
V dokumentoch sa hovorí, že keď premiér Blair diskutoval v apríli 2002 o Iraku s americkým prezidentom Georgeom Bushom v Crawforde, britský predseda vlády povedal, že Londýn podporí zmenu režimu Saddáma Husajna. Bolo to jednoznačne najdôležitejšie vyjadrenie, ktoré sa objavilo v dokumentoch z Downing Street (sídlo britského premiéra, pozn. red). Zverejnili sme to v máji 2005 v prestížnom nedeľníku Sunday Times, ale dôležitosť toho do veľkej miery americké a britské médiá ignorovali.
Chilcotova správa hovorí o tom, že vojna bola zbytočná, nehodnotila však legálnosť rozhodnutia začať konflikt, hoci tvrdí, že z právneho hľadiska nebolo rozhodnutie ísť do konfliktu postavené na uspokojivých základoch. Ako to vidíte vy?
Obávam sa, že to, čo v správe o irackej vojne stále chýba, je stav, ktorý konfliktu predchádzal. Mám na mysli podľa mňa nelegálnu leteckú vojnu. V máji 2002 padlo rozhodnutie o zmene pravidiel pri zásahu v bezletovej zóne na juhu Iraku. Na jeho základe mohli americké a britské lietadlá zaútočiť na ciele v Iraku už vtedy, keď ich prelety zaznamenal iracký radar. Dovtedy to bolo tak, že lietadlo muselo byť zamerané priamo protivzdušnou obranou. V zásade vždy pri preletoch radary niečo zaznamenali. Bolo to ospravedlnenie pre útok. A tak sme bombardovali iracké komunikácie a radary a ďalšie vojenské objekty. V podstate sme začali leteckú fázu vojny dávno predtým, ako by o invázii rozhodol britský parlament, americký Kongres alebo nebodaj Bezpečnostná rada OSN.
Čo sa bude v Británii diať po zverejnení správy?
Chcel by som dúfať, že to naštartuje proces, ktorý uzavrie kapitolu v životoch tých, čo vo vojne stratili svojich blízkych. Stále však budeme svedkami výziev, aby bol Blair potrestaný. Ale nikam to nepovedie, všetci len budú sklamaní. Vláda by si tiež z toho mala zobrať poučenie, aby sa neponáhľala do konfliktov. Už sme pritom boli svedkami rozhodnutie premiéra Davida Camerona o útokoch v Líbyi, ktoré malo podobné katastrofálne následky ako vojna v Iraku.
V Iraku spojenci veľa obetovali, málo dosiahli
Zbrane hromadného ničenia, ktoré boli 20. marca 2003 zámienkou pre vpád USA a ich spojencov do Iraku aj bez požehnania OSN, sa nikdy nenašli. Už v októbri 2004 americkí zbrojní inšpektori v Iraku zverejnili správu, podľa ktorej Bagdad nemal v čase vpádu spojencov zbrane hromadného ničenia a nemal ani konkrétne plány na ich výrobu, ako to vtedy tvrdili Washington a Londýn. Následne v apríli 2005 aj CIA potvrdila, že v krajine nenašli žiadne zbrane hromadného ničenia. Nepotvrdili sa ani kontakty medzi Saddámovým režimom a teroristickou organizáciou Al-Kajdá. Jediné, čo podľa väčšiny analytikov mal Saddám, bol celý arzenál výhovoriek pri kladení prekážok inšpektorom OSN. Za to zvrhli Husajna a krajina ponechaná svojmu osudu trpí dodnes krviprelievaním spôsobeným islamskými extrémistami z hnutia Al-Kajdá. Hnutia, ktoré podľa novín The Guardian „využilo vákuum politickej moci a zasialo katastrofický vývoj“.
„Britská účasť bola prejavom absolútnej nezodpovednosti a chýbajúce informácie rozviedky o Iraku boli národnou hanbou,“ napísal už pri piatom výročí vtrhnutia spojencov do Iraku denník The Guardian. Falošná zámienka, podľa ktorej Saddám mal jadrové zbrane schopné do 45 minút zaútočiť na Britániu, a ktorú britský premiér Blair použil ako ospravedlnenie, vyvoláva dodnes už iba úškrn.
Blair ignoroval upozornenia
Podľa v stredu zverejnenej správy britskej vyšetrovacej komisie plánovanie a príprava Británie na vojnu v Iraku boli úplne neprimerané. Podľa komisie nebol naplnený ani právny základ na vojenskú akciu v Iraku. Blaira, ktorý bol vo funkcii v rokoch 1997 až 2007, podľa správy o. i. aj varovali, že invázia do Iraku môže zvýšiť teroristickú hrozbu.
Ešte v polovici roku 2014 skupina bývalých britských veľvyslancov, ktorí riadili diplomatické zastupiteľstvá na Blízkom a Strednom východe, sa pridala ku kampani za odvolanie Blaira vtedy už z postu osobitného vyslanca na Blízkom východe, ktorý zastával od roku 2007. Jedným z najnovších dôvodov vyjadrenom v otvorenom liste bol pokus britského expremiéra zbaviť sa zodpovednosti za najnovší vývoj v Iraku izolujúc ho od následkov vojny v tejto krajine. Aby dokázal opodstatnenosť vpádu do Iraku, Blair oklamal britskú verejnosť, keď tvrdil, že Saddám Husajn je napojený na hnutie Al-Kajdá. V otvorenom liste diplomati upozornili, že je iróniou, ak posledné udalosti v Iraku sú výsledkom teroru islamských fundamentalistov, ktorý v minulosti v krajine nikdy neexistoval.
Vlani v októbri musel napokon Blair v rozhovore pre CNN priznať, že zodpovednosť za vzostup terorizmu a konkrétne zo strany tzv. Islamského štátu je spoluzodpovedná invázia do Iraku. Dokonca sa ospravedlnil za niektoré vtedajšie chyby Londýna, ktoré už vzápätí po vpáde do Iraku boli verejným tajomstvom. „Samozrejme nemožno povedať, že tí, čo odstránili Saddáma, nenesú žiadnu zodpovednosť za situáciu v roku 2015,“ vyhlásil britský expremiér. Jeho rozhodnutie zapojiť sa do vojny rozdelilo britskú verejnosť a v roku 2010 prispelo k volebnej porážke labouristov.
Základné údaje o vojne v Iraku
Operácia Iracká sloboda sa začala 20. marca 2003 tri hodiny po polnoci a skončila sa 15. decembra 2011. Celkový počet koaličných spojencov podľa USA tvorilo 49 štátov vrátane slovenskej protichemickej jednotky a neskôr ženijnej a strážnej jednotky. Na začiatku operácie mali v oblasti USA asi 255-tisíc vojakov, Británia (45-tisíc), Austrália (2-tisíc).
Priamo na operácii sa zúčastnilo 140-tisíc amerických a britských vojakov. Irak mal 350-tisíc mužov a 6-tisíc arabských dobrovoľníkov. Spojenci uskutočnili viac ako 41-tisíc leteckých útokov, zhodili 27-tisíc bômb a vypálili viac ako 800 striel s plochou dráhou letu. Na druhej strane Irak vystrelil na Kuvajt 20 rakiet. Náklady USA na vojnu predstavovali 800 miliárd dolárov. V prípade Británie to bolo 10 miliárd libier.
Za takmer deväť rokov vojny zahynulo podľa mimovládnej organizácie Iraq Body Count asi 162-tisíc ľudí, z toho takmer 80 percent tvorili civilisti. Zranenie utrpelo okolo štvrť milióna osôb. V Iraku zahynulo aj 4 801 zahraničných vojakov, z toho 4 487 Američanov (Britov – 179). Vojna vyhnala z domovov 4 milióny ľudí. Polovica z nich utiekla do zahraničia (Sýria, Jordánsko).
Okupácia Iraku sa formálne skončila 28. júna 2004. Nasledovalo niekoľko volieb. Prezidenta Husajna obesili v decembri 2006 a prezident USA Barack Obama oznámil v auguste 2010 koniec bojových operácií, ale formálne ukončili bojovú misiu v Iraku 15. decembra 2011. Bol to však začiatok násilností a útokov extrémistov na ľudí inej viery. Najtragickejší z nich sa stal v auguste 2007. Obeťou štyroch samovražedných útočníkov sa stalo 800 ľudí z komunity jezídov žijúcej pri hraniciach so Sýriou. Radikáli útočili aj na sudcov, politikov či vojakov. Vyvolávali nenávisť medzi väčšinovými šiítmi a menšinovými sunnitmi. Velil im šéf irackej odnože siete Al-Kajdá abú Músá Zarkáví, ktorého zabili v júni 2006. (TA, ČTK)