Odchytené diviaky lesné vykazujú podľa neho vyššiu radiáciu preto, že požierajú podzemné huby druhu srnka obyčajná (Elaphomyces granulatus), ktoré majú schopnosť fixovať rádioaktivitu z pôdy.
„Hodnoty majú počas roka výrazné výkyvy podľa toho, ako ošípané migrujú. V dlhoročných priemeroch je hladina pohybujúca sa okolo 40 až 50 percent nadlimitných rádionuklidov stabilná. Cézium má polčas rozpadu 30 rokov, takže sme zhruba v polovici rozpadu tejto rádioaktívnej dávky,“ vysvetlil Drápal.
Rádioaktivita sa na Šumavu dostala po havárii jadrového reaktora v Černobyle, ku ktorému došlo na jar 1986. Rádioaktívny mrak vtedy podľa vedcov trikrát preletel ponad Európu.
Rádioaktívna potrava môže pre človeka predstavovať nebezpečenstvo vzniku rakoviny. O riziku však podľa odborníkov možno hovoriť až vtedy, keby človek zjedol asi 40 kilogramov kontaminovaného mäsa za rok.
Množstvo rádioaktívnych látok v mäse sa dá znižovať aj spôsobom jeho úpravy. Pri varení v tlakovom hrnci sa napríklad zníži na polovicu a pri opakovanom nakladaní do nálevu klesne až o 70 percent.
Srnku obyčajnú človek v pôde nájde len ťažko, ošípané ju však z nej dokážu vyryť. Najvyšší výskyt rádioaktivity v ich svalovine vedci objavujú na jeseň a v zime, keď majú zvieratá menej zdrojov potravy.
Problémy s rádioaktivitou v mäse diviakov dobre poznajú aj poľovníci na nemeckej strane Šumavy.