Sotva kto pochyboval o tom, že hlasovanie sa môže skončiť inak ako pozitívnou odpoveďou voličov, ktorí sú súčasťou národa dlhoročných štvancov túžiacich desiatky rokov po vlastnom nezávislom štáte pre 30 až 35 miliónov Kurdov.
Žijú v hornatých oblastiach na hranici s Tureckom, Irakom, Sýriou, Iránom a Arménskom. Iracký Kurdistan je jedinou Kurdmi obývanou oblasťou, ktorý získal oficiálne štatút autonómie. Napriek tomu, ako pripomína portál Delfi, jeho vedenie ešte v roku 2014 plánovalo plebiscit o nezávislosti. Napokon to bol „iba“ neoficiálny prieskum, v ktorom sa až 98,8% respondentov vyjadrilo za vznik nového štátu.
„Referendum je vnútornou vecou Iraku a v žiadnom prípade jeho výsledok neovplyvní vývoj vo vzťahu k ďalším krajinám na Blízkom a Strednom východe,“ pokúsil sa ešte pred plebiscitom schladiť horúce hlavy odborník na problematiku spomínanej oblasti Jevgenij Satanovskij, citovaný arménskym portálom Rusarminfo.
V podobnom duchu sa vyjadril aj kurdský líder na severe Iraku Masúd Barzání. Dokonca sa pokúsil vysvetliť všetko priamo v Bagdade, kde však kurdskú delegáciu neprijali. Iracký ústavný súd už vyhlásil plebiscit za neplatný a Bagdad dokonca pohrozil, že ak bude treba, tak použije proti Kurdom na severe aj silu. Zatiaľ sa však sústredil na ekonomický nátlak a žiada o. i., aby zahraničie zastavilo nákup kurdskej ropy.
Príde Irak o ropu?
Prípadným vytvorením nezávislého kurdského štátu môže totiž Bagdad stratiť okolo polovice svojich ropných zásob. Irán zase zastavil lety do Kurdistanu a uzavrel hranice s autonómiou. Rovnako aj Turecko. Pritom Barzání a turecký líder Erdogan si dobre rozumejú. Napríklad v tom, že Ankara namiesto seba používa kurdské milície – pešmergov na boj proti teroristom z IŠ.
Turecké obavy z možného „preskočenia iskry“ do juhovýchodnej oblasti krajiny, kde operuje Ankarou zakázaná Strana kurdských pracujúcich (PKK), však stále existujú. Aj preto sa nedávno uskutočnil telefonický rozhovor na linke Ankara – Moskva a podľa zdrojov z Kremľa nie je vylúčené, že ruský prezident Vladimir Putin zamieri čoskoro do Ankary.
Napriek všetkému, pondelkovým plebiscitom urobili irackí Kurdi prvý krok k nezávislosti vlastného štátu pre všetkých Kurdov. A to napriek tomu, že väčšina pozorovateľov hovorí iba o symbolickom kroku. Pritom po zvrhnutí Saddáma Husajna získali irackí Kurdi po rokoch útlaku najviac v porovnaní s „bratrancami“ v okolitých krajinách.
Dnes majú v rámci autonómie vlastnú štruktúru riadenia, súdnictvo, menu i políciu. A čo je dôležité, „sedia“ na rope v oblasti mesta Kirkúk. Zisky z jej predaja sú dodnes pre Bagdad tajomstvom. Oficiálne informácie o ťažbe a predaji dodnes neexistujú. Od roku 2014 kurdská armáda kontroluje spomínané nálezisko, ale aj ďalšie oblasti s čiernym zlatom. Vedenie autonómie už podpísalo s viacerými svetovými firmami dohody. Na severe Iraku sú preto ako doma firmy ako ExxonMobil, Chevron, Genel Energy, DNO и Gulf Keystone Petroleum.
Čierny trh s čiernym zlatom
Iracká ropa z kurdskej autonómie smeruje napríklad do Turecka a cez jeho územie aj ďalej. Aj do Európy. V neposlednom rade aj vďaka čiernemu obchodu. Nikomu to nikdy neprekážalo. Dnes sú však všetci ich susedia proti plebiscitu: Turecko, Irán, Sýria, ale aj USA a Rusko. Výnimkou je jedine Izrael, ktorý podľa agentúry Reuters považuje Kurdov za nárazníkovú zónu vo vzťahu s Arabmi a Iránom.
Podľa denníka The Times vraj „ak sa Irak rozdelí na dve časti, tak to bude znamenať nie slobodu, ale ďalšie násilie v oblasti“. Podľa novín pozitívna odpoveď Kurdov v referende pred irackými voľbami v roku 2018 môže vyústiť v urýchlený rozpad krajiny na kurdskú, sunnitskú a šiítsku časť. „A to bude voda na mlyn akurát Islamskému štátu,“ upozorňuje The Times.
Zaujímavý je v tomto smere názor blízkovýchodného odborníka Alexandra Sotničenka.
„Vznik nezávislého štátu by privítali aj v USA. Veď práve ich zásluhou získali Kurdi v Iraku silnú autonómiu. Nechcú si však pokaziť vzťahy s Ankarou, ale ani s bagdadskou vládou. Môže sa to však zmeniť, ak vo Washingtone nadobudnú presvedčenie, že nezávislý Kurdistan sa dá využiť proti Iránu,“ špekuluje Sotničenko.
Háčik je však v tom, že to nie je v záujme severoirackých Kurdov, ktorých viažu s Teheránom veľmi úzke vzťahy. A z tohto pohľadu treba chápať aj už spomínané iránske teatrálne uzavretie hranice.