Pred 30 rokmi sa revolúcie v strednej Európe konali aj s myšlienkou, že región patrí k Západu. Išlo o návrat do Európy, krajiny regiónu sú v NATO a v EÚ. Ako však tieto štáty a pád komunizmu Západ zmenili? Je silnejší či slabší?
Nemáme veľa dát, na ktorých by som vedel postaviť presnú odpoveď. Určite však bolo dianie pred 30 rokmi momentom optimizmu. Padol Berlínsky múr a komunizmus. Keď sa po troch dekádach pozrieme na starý kontinent, stále vidíme silnú vieru v hodnoty európskeho projektu. Týka sa to východnej, strednej aj západnej Európy. Ak sa pýtame na úniu, tak si ju ľudia spájajú s rozširovaním prosperity, demokracie a mieru. Veria v túto európsku misiu. Na druhej strane však nie sú vždy šťastní z toho, ako únia prakticky funguje. Ľudia hovoria, že Európska únia príliš zasahuje do ich životov, je neefektívna a Brusel nechápe ich potreby.
Niekedy cítiť frustráciu aj z toho, že európsky projekt sa rozšíril. Znejú hlasy, že možno krajiny z východu vstúpili do únie príliš skoro, že neboli pripravené. Druhá strana zase hovorí, že „západniari“ jej nerozumejú. Prečo vidíme toto napätie?
Robili sme v minulosti prieskumy, v ktorých sme sa pozreli na delenie na východ a západ. Týka sa niektorých otázok, ale iných zase nie. Takže existuje napríklad v sociálnych záležitostiach, vo veciach tradičných manželstiev, práv homosexuálov, náboženstva. Ale vidíme aj iné otázky, na ktoré mal vplyv ekonomický vývoj poslednej dekády. Ten menil vnímanie politickej mapy Európy. Ukázal dôležité delenie na sever a juh. Boli tu Fínsko, Švédsko, Holandsko, Nemecko so svojimi predstavami.
Foto: Andrej Matišák, Pravda
A tiež Slovensko. Počas rokovaní s Aténami sa Bratislava na adresu Atén neraz vyjadrovala tvrdšie ako Berlín.
Áno. Grécko, Taliansko či Španielsko boli v tomto výrazne iné. Takže, ako som povedal, ekonomická kríza akoby trocha zmenila európsku politickú mapu.
Pripomíname si 30 rokov od nežnej revolúcie v Československu, 30 rokov slobody. Berúc do úvahy vaše prieskumy, máte nejakú radu pre politikov, ako komunikovať takéto výročie?
Určite by som im nechcel priamo radiť. Ale sú veci, ktoré by si mali politici všímať. V istom zmysle sa ľudia veľmi pozitívne stavajú k tomu, čo sa stalo. Cítia sa lepšie ako pred 30 rokmi. Je pravdepodobnejšie, že budú tvrdiť, že majú vplyv na politiku, že lepšie fungujú zákony. Za tri dekády v tomto nastal pokrok. Ale politici si musia byť vedomí toho, že ľudia sú frustrovaní.
Ako sa to prejavuje?
Ľudia veria, že z ekonomických zmien neprofitovali tak, ako si myslia, že by mali. No sú tiež jednoznačne frustrovaní z politikov. Tvrdia, že tí ich dobre nereprezentujú. Obávajú sa budúcnosti. Áno, môžeme sa vracať do minulosti, ale otázkou je, čo bude ďalej. Voliči majú obavy z toho, ako funguje politický systém a tiež z príjmovej nerovnosti. Politici by to mali vnímať.
Vaše prieskumy ukazujú, že prakticky bez ohľadu na to, o akých stranách hovoríme, tak ľudia im nedôverujú. Spomenuli ste, že voliči majú obavy o fungovanie politického systému a reagujú na príjmovú nerovnosť. Dá sa okrem týchto jednotlivých vecí identifikovať nejaký väčší zdroj frustrácie voličov?
Je to komplikované, keďže na frustrácii ľudí sa podieľa veľa faktorov. Obyvatelia sa snažili a snažia prispôsobiť zmenám, ktorými prechádza spoločnosť. Časť z nich má pocit, že sa o nich nikto nezaujíma. Najmä po ekonomickej stránke. A niektorí politici sa naozaj nestarajú o ľudí, sú zapletení do korupcie. Potom je tu neraz otázka rozdelenia krajín na hlavné mesto a druhú časť. Tam tiež vzniká nedôvera. Je to komplexný problém ekonomických, sociálnych a politických záležitostí. V prípade nedôvery v politické strany si je potrebné uvedomiť, že nejde len o ne. Ľudia v mnohých prípadoch nedôverujú ani ostatným inštitúciám. Parlamentom, firmám, médiám. Zvyčajne tí, čo nedôverujú politickým stranám, sú skeptickí aj k ostatným inštitúciám.
Vyzerá to tak, že ľudia nikomu a ničomu neveria. Zaoberáte sa prieskumami verejnej mienky. Čo sa stane, keď príliš veľa ľudí nedôveruje inštitúciám, politikom, médiám? Existuje nejaká hranica, za ktorou je to už nebezpečné pre fungovanie demokratickej spoločnosti?
Neviem povedať, aká je to hranica. Pýtame sa však ľudí v rôznych krajinách Európy a tiež v USA, čo si myslia o rôznych typoch vlád. Ako vnímajú demokraciu, ako by sa im páčila vláda expertov, čo by povedali na autoritatívnych lídrov či vojenskú juntu. Ľudia na jednoduchú otázku, či sa im páči demokracia, odpovedajú áno. Ale mnohí sú ochotní uvažovať aj o inej forme vlády.
V niektorých krajinách ide až o prekvapujúco vysoké číslo. Hovoria, že demokracia je fajn, ale napríklad, že ani vláda silného vodcu nemusí byť zlá. Možno teda ľudia nie sú až takí oddaní demokracii, ako predpokladáme. Nevnímajú jej hodnoty tak hlboko. Otvára to priestor pre iné typy vlády a oslabovanie demokracie. Je to otázka, ktorou by sme sa mali viac zaoberať.