Káčer chcel byť ešte šťastný muž v domácnosti. Bude šéf diplomacie

V diplomatickej službe pôsobí dlhé roky s rôznymi prestávkami. Na jeseň 2021 sa stal novým veľvyslancom v Česku. „Chýba mi veľmi môj vidiecky štiavnický život. A keď som žil môj vidiecky život, chýbal mi ten môj diplomatický. Žeby som bol schizofrenik?" poznamenal s dávkou sebairónie, keď už bol ambasádor v Prahe. Káčer má v jednej obci v Štiavnických vrchoch chalupu, kam veľmi rád chodieva relaxovať. A zároveň sa tam vydáva na potulky malebnou prírodou.

Ôsmeho marca tohto roku zverejnil fotografiu s kolegyňami na veľvyslanectve, každej daroval červenú ružu k Medzinárodnému dňu žien. A tajuplne sa zdôveril, po čom túži: „Priznám sa, nemám už žiadne kariérne méty. Ale jeden kariérny sen asi ešte mám. Chcel by som byť ešte šťastný muž v domácnosti." Káčer sa často vyjadruje o najdôležitejších udalostiach v dejinách. Nielen o šťastných kapitolách dejín, ale aj o temných. „Hanebná farská republika, ktorá kolaborujúc s fašizmom pod heslom Za Boha a za národ vyvraždila desaťtisíce svojich občanov. Väčšinu kvôli ich inakosti, niektorých kvôli tomu, že sa postavili totalite. A mnohých pre to, lebo sa zachovali ako skutoční kresťania a skrývali a chránili prenasledovaných. Štát vedený katolíckym kňazom, vraždil pre inakosť a vraždil pre lásku a zľutovanie sa nad svojimi blížnymi. Aké ohavné," zhodnotil existenciu vojnového slovenského štátu.

Odsudzujúco písal aj o ďalšom totalitnom režime, ktorý v niekdajšom Československu vznikol po komunistickom prevrate vo februári 1948: „Komunizmus bola odporná diktatúra. Zničila našu krajinu, spôsobila jej obrovské sociálne, technické a intelektuálne zaostávanie. V justičných vraždách, deportáciách do gulagov, nútených prácach a politických väzbách sme si zničili elity štátu. Všetko sa dialo pod dohľadom sovietskych poradcov a siete ich spravodajských spolupracovníkov a kolaborantov. Posledných 20 rokov si poistili aj okupačnými silami. Až ich odchod otvoril dvere k slobode a nezávislosti."

Čítajte viac Šéfom diplomacie môže byť ten, kto otvoril Slovákom dvere do USA

V inom príspevku varoval pred zbližovaním s Moskvou: „Objatie slovanského brata nás niekoľkokrát takmer udusilo, asi ako objímanie sa s ľadovým medveďom. Čo takéto objatie dokáže spôsobiť sme zažívali desaťročia. S morálnym a aj materiálnym spustošením sa nevieme plne vysporiadať dodnes." Dodal, že zotročenie po roku 1948 a Brežnevova invázia do Československa v auguste 1968 asi nie je pre niektorých ľudí na Slovensku dostatočným poučením.

Káčer pokračoval, že sú takí, čo blúznia o NATO ako o ničom, čo ohrozuje bezpečnosť Slovenska. „Je to ako nejaký zvláštny vírus Zika z východu. Explózia mozgožrúta červeného, ktorý u nás úspešne mutuje na poddruh mozgožrút hnedý, je katastrofálna. Dnes tu máme novú armádu slovanských trolov, vlastne bratov. Presviedčajú nás, že klamstvo je alternatívna nezávislá informácia, že tuposť, tliachanie a hrubosť sú prejav odvahy a odmietanie politickej korektnosti. Hovoria nám že EÚ, NATO a USA sú chorobou sveta," pozastavil sa Káčer.

Euroatlantickú integráciu Slovenska označil za kľúčový pre normálny vývoj štátu: „Obávam sa, že naša trajektória by bola o dosť iná. A ak by sme ešte vôbec existovali v našich súčasných hraniciach, asi by sme boli dosť iná krajina. V lepšom ako Bosna, v horšom ako Luhansk. Nielen s ohľadom na vojenský útok Ruska na Ukrajinu – lebo tento príbeh má ešte ďaleko od konca – som veľmi rád, že sa nám to podarilo."

Čítajte viac Heger má troch nových ministrov, rezort školstva zatiaľ chce viesť sám

Aj v inom príspevku sa venoval tomu, ako by to vyzeralo, keby sa Slovensko uberalo zlou cestou: „Boh musí ľúbiť tento malý zakríknutý národ pod Tatrami, nemať trochu šťastia, dnešok mohol byť dramaticky iný.

Káčer prízvukoval aj to, že rasizmus a ďalšie podoby nenávisti nemôžu mať miesto v spoločnosti. Vzťahuje to aj na pohľad na neheterosexuálov: „Iná farba pleti a priznaná homosexuálna orientácia dokážu robiť peklo v živote. Vyspelosť spoločnosti sa okrem iného hodnotí aj akceptáciou a rešpektom inakosti. Garantovanie rovnakých občianskych práv a služieb štátu občanovi by malo byť minimum. Podpora tých, ktorých ich inakosť nejako hendikepuje by mala byť samozrejmosť. Dôležitá je celková atmosféra spoločnosti. Keď netoleranciu a nenávisť k inakosti živia ľudia, čo by mali by vzorom cností a ťahať spoločnosť k vyšším štandardom humanity – je to odporné a nízke. Pre mňa dúhová vlajka nie je symbol propagovania inej sexuálnej orientácie. Však je to nezmysel ako hrom. Kto je hetero, bude hetero, aj keby mu obývačku oblepili dúhou. Je to pre mňa symbol tolerancie a akceptácie inakosti."