Bolo NATO blízko k vojne s Ruskom? Pre Pravdu odpovedal exšéf aliancie Jens Stoltenberg
Foto: SITA/AP, Mark Schiefelbein
Hovoríte – a vo vašej knihe sa to odráža – že cieľom ruského lídra Vladimira Putina je ovládnuť Ukrajinu a že jeho myslenie sa v tomto ohľade nedá zmeniť. Zároveň tvrdíte, že je možné ovplyvniť jeho kalkulácie tak, aby vnímal, že cena za ovládnutie Ukrajiny je príliš vysoká. Rusi však majú od začiatku celoplošnej invázie vo februári 2022 státisíce mŕtvych a zranených a ich správanie sa nezmenilo. Naozaj je teda možné ovplyvniť Putinovo konanie?
Áno, dá sa to zmeniť. Musíme, samozrejme, zaistiť, aby mala Ukrajina vojenskú silu na to, aby si udržala územie. A zároveň, aby Moskva musela zaplatiť veľmi vysokú cenu za snahu rozšíriť okupáciu. Musíme si tiež uvedomiť, že hoci Rusko kontroluje podstatnú časť ukrajinského teritória, Putinova vojna je strategickým zlyhaním. Šéf Kremľa si myslel, že Kyjev ovládne v priebehu niekoľkých dní a celú Ukrajinu za niekoľko týždňov. Celkovo bojuje už takmer dvanásť rokov a Rusko nemá pod kontrolou ani celý Donbas. Putin napadol Ukrajinu, pretože chcel menšie NATO. Výsledkom je pravý opak. NATO je väčšie a vo východnej časti Severoatlantickej aliancie je viac vojakov. Ukrajina je bližšie k NATO ako kedykoľvek predtým a Fínsko a Švédsko sú jeho plnoprávnymi členmi. Situácia na bojisku je zložitá a nepodceňujem výzvy, ktorým Ukrajinci čelia. Ale Putin je veľmi ďaleko od dosiahnutia svojich vojnových cieľov v porovnaní s tým, čo si predstavoval.
Putin však vie, a podľa mňa je to z vašej knihy jasné, že Západ nebude riskovať tretiu svetovú vojnu kvôli Ukrajine. Netvrdím, že by mal, ale každé dôležité rozhodnutie o pomoci Kyjevu zvyčajne trvá extrémne dlho. Prečo by si Putin mal myslieť, že Západ bude skutočne podporovať Ukrajinu, nech to stojí, čo to stojí? Americký prezident Donald Trump ho privítal na červenom koberci a premiéri krajín Európskej únie a NATO, ako sú Slovensko a Maďarsko, sa s ním pravidelne stretávajú.
Testom bude, či budú Európa a spojenci NATO ochotní naďalej poskytovať vojenskú podporu Ukrajine. Pevne verím, že áno. Som tiež rád, že jedným z prvých rozhodnutí, ktoré som ako nový nórsky minister financií vo februári tohto roku urobil, bolo, že sme strojnásobili vojenskú podporu Kyjevu. Poskytli sme mu 85 miliárd nórskych korún, čo je približne 7,3 miliardy eur. Peniaze sú určené na priamu vojenskú podporu Ukrajine a aj na financovanie českej muničnej iniciatívy a ďalších národných projektov. Nórsko má menej ako šesť miliónov obyvateľov. Ak to prepočítame na počet ľudí a hrubý domáci produkt, sme na vrchole medzi podporovateľmi Ukrajiny.
Z historického hľadiska si ľudia myslia, že Rusko je vždy ochotné trpieť, aby vyhralo vojnu. Nie je to však celkom tak. Rusko zvíťazilo v roku 1812 nad Napoleonom. Ale v tom istom storočí prehralo krymskú vojnu, v roku 1905 vojnu s Japonskom a neskôr bolo porazené aj v prvej svetovej vojne. Potom bolo Rusko, samozrejme, na víťaznej strane v druhej svetovej vojne, ale malo mnohých spojencov. A prehralo v Afganistane. Takže máme veľa príkladov, že Rusko trpelo a obetovalo sa, ale v skutočnosti sa nakoniec vzdalo a prijalo porážku. Dovoľte mi tiež povedať, že som prišiel do NATO s odkazom, že by sme mali s Moskvou hovoriť.
Ako si to predstavujete?
Pochádzam z Nórska, ktoré je susedom Ruska. Mnoho rokov som spolupracoval s Putinom a jeho vedením a skutočne sme dokázali dosiahnuť určitý pokrok v dialógu s Moskvou. Som presvedčený, že sa s Ruskom musíme opäť rozprávať. Preto, aby sme ukončili vojnu na Ukrajine, ale aj z dôvodu, aby sme sa pokúsili obnoviť niektoré časti systému kontroly zbrojenia. Väčšina zmlúv, ktoré sa v minulosti týkali regulácie jadrových arzenálov, sa buď v praxi neuplatňuje, alebo prestala fungovať. A musíme sa rozprávať s Ruskom, pretože je to náš sused. Je s ním potrebné rokovať, ale musí to byť založené na sile, jednote a dôveryhodnom odstrašení a obrane. Toto je pre mňa stále platné posolstvo, tak ako vtedy, keď som bol v NATO.
Vo svojej knihe opisujete ako bolestivý telefonát s prezidentom Volodymyrom Zelenským vo februári 2022, počas ktorého vás v podstate požiadal, aby NATO nad Ukrajinou vytvorilo bezletovú zónu. Aliancia to odmietla. Stále veríte, že to bolo správne rozhodnutie vzhľadom na hrôzy a ľudské utrpenie, ktoré Rusko spôsobilo a naďalej spôsobuje? A vzhľadom na to, že vy sám hovoríte, že silnejšia podpora Ukrajiny po roku 2014 možno mohla zabrániť rozsiahlej invázii. Nemalo by to byť pre Západ ponaučenie, že by pri riešení problémov s Ruskom mal byť ochotný podstúpiť trochu viac rizika?
Bolo to bolestivé rozhodnutie, pretože sme všetci chceli podporiť Ukrajinu. V čase toho telefonátu, ako je opísaný v knihe, sme si neboli istí, či prezident Zelenskyj prežije. Ruské jednotky boli vtedy blízko Kyjeva. Prezidentovi Zelenskému sme povedali, že jeho krajine poskytneme vojenskú pomoc, ale neuzavrieme ukrajinský vzdušný priestor. Nebolo jednoduché tento odkaz doručiť. Ale verím, že to bolo správne, pretože stále podporujem rozhodnutie, ktoré sme prijali skoro ráno 24. februára 2022 v centrále NATO. Dohodli sme sa, že by sme mali zintenzívniť našu vojenskú podporu Ukrajine, ale mali by sme tiež zabrániť tomu, aby vojna eskalovala do konfliktu medzi Ruskom a alianciou. Stále verím, že je to správna vec. Mali by sme Ukrajinu vyzbrojiť a podporovať, ale mali by sme sa vyhnúť priamemu vojenskému konfliktu medzi jednotkami NATO a ruskými vojakmi.
Čítajte viac Bude Európa čakať, kým Putin pošle do Pobaltia 700-tisíc vojakov? Víťazstvo Ruska bude stáť viac ako úspech Ukrajiny
NATO pravidelne vyhodnocuje rôzne bezpečnostné scenáre. Obávali ste sa niekedy ako generálny tajomník aliancie, že sa nebezpečne blížite ku konfliktu s Ruskom?
Nie, mal som pocit, že sme si dokázali udržať našu líniu a našli sme rovnováhu medzi dvoma cieľmi – podporou pre Kyjev a snahou zabrániť eskalácii vojny za hranice Ukrajiny. Samozrejme, platí, že vojnové konflikty sú nebezpečné. Sú nepredvídateľné a môžu ich sprevádzať chybné kalkulácie a udalosti, ktoré vedú k tomu, že sa vymknú spod kontroly. Mali sme niekoľko incidentov, ale nikdy to nebolo tak, že by som naozaj cítil, že sme blízko k tomu, aby sme sa priamo zapojili do vojny s Ruskom. Čiastočne aj preto, že sme na Ukrajinu neposlali jednotky NATO a neuzavreli sme jej vzdušný priestor.
Ale poskytujeme Kyjevu vojenskú podporu a je potrebné povedať, ako to je. Rusko porušuje medzinárodné právo, začalo inváziu a nerešpektuje hranice, ktoré samo uznalo. Opakujem, je to naozaj do očí bijúce porušenie medzinárodného práva. Naopak, Ukrajina má v súlade s medzinárodnými normami právo sa brániť a my jej zároveň môžeme pomáhať, čo však neznamená, že sme jednou zo strán konfliktu.
V knihe viac ráz spomínate svojho zosnulého otca Thorvalda. V roku 2015 mi v Kirkenese na nórsko-ruskej hranici povedal, že by bolo v záujme Ruska pochopiť, že môže byť veľmocou bez toho, aby získavalo nové územia. Bohužiaľ, je očividné, že Putin sa touto radou neriadi. Počujeme množstvo varovaní, že ak Rusko uspeje na Ukrajine, ďalšie na rade by mohli byť krajiny NATO. Máte rovnaké obavy?
Je dôležité, aby sme si nevytvárali nejaké sebanaplňujúce sa proroctvá. Nevidíme nijakú bezprostrednú vojenskú hrozbu proti žiadnej členskej krajine NATO. A tiež si myslím, že by sme mali aliancii aj naďalej dôverovať. NATO existuje preto, aby predišlo vojnovým konfliktom. Nemáme ho na to, aby viedlo vojnu, ale aby zabránilo ozbrojenému útoku na spojencov v aliancii. Toto sa nám úspešne darí už takmer 80 rokov. Som presvedčený, že v tom môžeme pokračovať aj v budúcnosti, pokiaľ budeme jednotní a budeme investovať do našej bezpečnosti. Idea, že nás napadnú alebo že nám zostáva už len pár rokov a tak podobne, je podľa mňa nebezpečná.
Čiastočne preto, že ňou vyjadrujeme určitý druh nedôvery v NATO, ale ja si nemyslím, že je to opodstatnené. V skutočnosti vidíme opak. Sme svedkami toho, že spojenci v NATO výraznejšie investujú do obrany, majú viac vojakov, ktorí sú v stave vyššej pripravenosti, a po celej aliancii sa posilňujú vojenské spôsobilosti. Armádne kapacity NATO sú oveľa rozsiahlejšie ako pred niekoľkými rokmi. Vyhlásenia o tom, že Rusko čoskoro zaútočí na aliančnú krajinu, sú nebezpečné, pretože v Moskve ich môžu nesprávne vyhodnotiť. Samozrejme, pokiaľ Kremeľ vie, že útok na členský štát spustí reakciu Severoatlantickej aliancie, nebudeme svedkami žiadneho útoku. NATO je totiž jednoznačne najsilnejšia vojenská mocnosť na svete. Takže niektoré z týchto vyhlásení sú nebezpečné jednoducho preto, že môžu podkopať dôveryhodnosť NATO. Odstrašenie sa začína v hlave vášho protivníka. A ak to oslabíte, zvyšujete riziko, že váš nepriateľ urobí chybný odhad a použije vojenskú silu proti krajine NATO. Moja odpoveď znie, že som presvedčený, že aliancia bude naďalej brániť spojencov a my by sme nemali robiť nič, čo by túto dôveryhodnosť podkopávalo.
Čítajte viac Trumpova stratégia? Rusko nie je nepriateľ a EÚ treba zničiť
Neviem, čo vy považujete za svoj najväčší diplomatický úspech, ale povedal by som, že by sa na taký zoznam dostalo udržanie Američanov v NATO alebo presnejšie povedané udržanie prezidenta Donalda Trumpa v transatlantickej organizácii. Ako opisujete vo svojej knihe, delegácia USA bola pravdepodobne pripravená odísť zo summitu aliancie v Bruseli v roku 2018 a uvažovali ste, či by to mohol byť koniec aliancie. Bol by Trump ochotný pomôcť brániť Európu alebo máte o tom určité pochybnosti, ako mnohí?
Namiesto špekulácií o tom, čo sa môže stať v budúcnosti, je zodpovednosťou politikov robiť veci, ktoré minimalizujú riziko zlých scenárov a maximalizujú pravdepodobnosť tých dobrých. Znamená to, že by sme sa nemali usilovať predpovedať nepredvídateľnú budúcnosť, ale mali by sme konať spôsobom, ktorý posúva svet smerom, ktorý vnímame ako správny. Napríklad musíme investovať do obrany, čo je stratégia, pri ktorej sa nemôžeme pomýliť. Keď to Európania urobia, zvýši sa tým pravdepodobnosť, že USA zostanú prepojené s NATO, pretože uvidia spravodlivejšie rozdelenie vojenskej záťaže. Ak by sa však naplnil nepravdepodobný scenár, že sa Spojené štáty z nejakého dôvodu rozhodnú stiahnuť z aliancie, potom je ešte dôležitejšie, aby sme investovali do obrany. To je správny liek bez ohľadu na diagnózu a na to, čomu veríme, že sa v budúcnosti môže stať so záväzkami USA, ktoré súvisia s alianciou.
Ale som tiež presvedčený, že musíme spolupracovať so Spojenými štátmi. V roku 2016, keď prezidenta Trumpa prvýkrát zvolili, niektorí spojenci v NATO tvrdili, že by sme to mali len prečkať, sedieť a dúfať, že sa veci zmenia. My, čo sme presadzovali inú stratégiu, sme strávili veľa času vo Washingtone a myslím si, že tento prístup k Trumpovej vláde priniesol výsledky. Takže áno, vždy môžeme špekulovať, ale to nie je to, čo je dôležité pre politikov. Podstatné je, aby sme robili konkrétne veci, ako sú investície do obrany. A mali by sme tiež Spojeným štátom jasne dať najavo, že silné NATO nie je dobré len pre Európu, ale aj pre Spojené štáty. Aliancia je pre USA niečo, čo nemajú ani Rusko, ani Čína. Je to viac ako 30 priateľov a spojencov, a preto je Amerika silnejšia.
Čo teda vy považujete za svoj najväčší diplomatický úspech a čo najviac ľutujete?
Takto to nehodnotím, ale v knihe sa snažím byť naozaj úprimný a transparentný. Čo sa týka úspechov NATO, ale aj toho, čo sme nezvládli. Za desať rokov, čo som bol generálnym tajomníkom, sa spojencom podarilo najväčšie posilnenie našej kolektívnej obrany. Zároveň však v Európe máme pred sebou ešte dlhú cestu k dostatočným armádnym investíciám a vojenským kapacitám. Dokázali sme poraziť Islamský štát v Iraku a Sýrii, ale v Afganistane sme zlyhali. Ukrajine sme poskytli bezprecedentnú vojenskú podporu po ruskej invázii v roku 2022, ale dostatočne sme jej nepomohli po nelegálnej anexii Krymu v roku 2014. Ak by sme boli Kyjevu poskytli väčšiu podporu skôr, možno by sme boli schopní zabrániť invázii. Alebo by Rusko aspoň kontrolovalo výrazne menej územia. Samozrejme, v knihe tiež opisujem, ako úspešne vstúpili do aliancie Fínsko a Švédsko, ale tiež nejednotnosť a nezhody, ktoré sme v niektorých prípadoch v rámci NATO videli.
Mojím cieľom je vyrozprávať príbeh otvoreným a transparentným spôsobom. Zároveň som chcel byť aj osobný a podeliť sa s čitateľmi o to, aké je to byť v týchto veľkých politických udalostiach súkromnou osobou, Jensom Stoltenbergom. Preto som spomenul aj moju manželku, otca a to, aký je život v Bruseli. Verím totiž v transparentnosť. Verím, že v demokratickej aliancii, akou je NATO, musíme byť k našim voličom úprimní, čo sa týka úspechov, ale aj chýb, ktoré sme urobili.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ