V lese robí dvadsať rokov. Ako hovorí, hora sa nezmenila, ale ľudia sú citlivejší. „Boja sa. Keď vidia ako hora vyschýna, tak rozmýšľajú, čo sa deje, že niečo nie je v poriadku. Nikto nechce stratiť les,“ hovorí skromný dvojnásobný pilčík roka z oravského Lieseku.
Spíliť strom dokáže za tri minúty a odvetví ho za ďalšie dve. Hoci sa píše rok 2008, takmer štyridsiatnik Kukuc z Lieseku chodí do hory aj s furmanom a koňom. „S koňom je to pre prírodu najcitlivejšie, navyše do takého strmého kopca by žiaden stroj nevyšiel,“ tvrdí Kukuc.
Po rozrytej lesnej ceste ledva vylezie traktor. Zrazu sa však aj tá cestička končí a nasleduje už iba strmá stráň. „Včera tu šiel medveď,“ sucho oznámi Kukuc a pokračuje hore svahom. „Pozri, tu je stopa,“ ukáže na zemi odtlačok pravej prednej laby. Pritom sa tvári, akoby to bola stopa vrabca. „Je to iba mláďa,“ ubezpečuje pilčík. A nechodieva s mladým aj nespokojná medvedica? „Čo sa bojíš? Veď ležovisko majú až hen dolu pod kopcom…,“ smeje sa a ukazuje na kríky asi 400 metrov ďaleko.
Les je ten istý, ale ľudia sú iní
„Roboty aj koní je dosť, ale furmanov je málo,“ hovorí zadychčaný Kukucov partner, furman Tomáš Záhradník. Päťdesiatnik. Každých pár metrov aj s koňom zastaví a rozdýchava strminu. Hijó! Chytí sa chvosta. „Musím ho do kopca tlačiť,“ chechce sa a lapá po dychu.
Doma má ešte tri kone, ale nemá s nimi kto chodiť do hory. „Niekto sa ukáže na dva týždne a potom uteká preč. Vraj príliš ťažká robota,“ krčí plecami.
„Mladí idú radšej do zahraničia robiť upratovačov, ako by zostali tu a išli do hory,“ prikyvuje mu Kukuc. On sám zamieril do lesa hneď po lesníckej učňovke. „Hora zostala taká istá, ale ľudia sa zmenili,“ tvrdí. Podľa neho sa už pozerajú na les aj prírodu inými očami ako pred rokmi. „Boja sa, keď vidia, ako stromy aj celé lesy schnú. Pýtajú sa, čo sa to deje,“ tvrdí.
„Predtým, keď sme boli zamestnancami, horárovi by som vynadal a pohádali by sme sa, že nás vyhnal takto vysoko do hory kvôli pár suchárom, ale teraz? Povie, že sú hore stromy a my zoberieme náradie a ideme,“ hovorí pilčík Kukuc.
Drevorubači a furmani sú teraz živnostníci a konkurujú si cenou vo výberovom konaní. Lesný podnik si ich najíma, keď potrebuje. Platia im od kubíka spíleného dreva. „Pracovný čas nepoznáme. Robíme, kým sa dá a kým sa nám chce,“ smeje sa Kukuc. Aj v zime. A vtedy sa do kopca kráča ešte oveľa horšie…
„Dnes zárobku nebude veľa. Čo to je osem stromov? Dobrý deň je, keď popílime a očistíme takých tridsať, štyridsať,“ dodáva s tým, že inú prácu by si aj tak nevedel predstaviť. „V hore sme ako doma. Nie sme tu iba pre peniaze, aj keď, samozrejme, do roboty chodíme ako všetci ostatní hlavne pre peniaze.“
Na pláž s pílou v ruke
Minulý rok, keď vyhral po prvý raz majstrovstvá Slovenska, chorvátske lesy mu darovali dovolenku v Pule na Istrii. „Aj som si tam chcel zobrať pílu, aby som trénoval na majstrovstvá sveta, ale žena mi to zatrhla. Čo vraj budeš píliť, veď tam ani stromy nie sú. A mala pravdu. Iba samé kríky,“ spomína.
Rok predtým bol s manželkou na termálnych kúpaliskách v Štúrove. „Tam som pílu mal… aj keď som s ňou nič nepopílil. Také boli časy – všade s pílou,“ hovorí Kukuc. Na svetovom šampionáte dieru do sveta neurobil. Nemal šancu. Západní drevorubači trénujú špeciálne na súťaže. Kukuca vychovala hora a trénoval iba popri robote, keď vládal.
Keď napadol lykožrút Bavorský les v Nemecku, bol tam aj Kukuc. Aj inde. Odstraňoval kalamitu v Tatrách, dva roky strávil na Šumiaci, bol na Záhorí či vo Francúzsku… „Chodíme ako Cigáni za robotou, no… Cigáni a za robotou?“ zasmeje sa. „Kde je robota, tam sme. Keď treba niečo zvaliť… sme ako ten lykožrút,“ dodáva.
Kým boli mladí, chodili častejšie. „Teraz máme rodiny, tak aj pár kilometrov do Kraľovian je už ďaleko,“ tvrdí. Okrem manželky má osemročného syna a dvojročnú dcéru. „Malý by už chcel píliť, darmo mu vysvetľujem, že ešte na to nemá vek. A dcérka, keď vidí, ako si obliekam kombinézu, začne vrčať ako píla,“ smeje sa Kukuc.
Rozprávanie preruší horár, čo prišiel na starej škodovke. „Jaro, máme pre teba ďalšiu robotu, tuto neďaleko,“ kričí horár. Kukuc ani na sekundu nezaváha. „Tomáš, napoj koňa, ideme tuto na druhú stranu kopca,“ zakričí na furmana a už vykračuje smerom do hory.