Zdravie je mojou prioritou číslo jeden

Vodca parlamentnej opozície nedávno verejne vyhlásil, že špičkoví lekári by mali mať vyššie platy ako poslanci. Súhlasíte?
Viete, aký má dnes u nás základný plat špičkový chirurg s vyše tridsaťročnou praxou?

Tisíc eur?
Okolo 1 200, ale v hrubom.

V porovnaní s platmi poslancov je to smiešna suma.
Ale ani v čase, keď vodca opozície bol predsedom vlády, sme nemali viac, to treba povedať tiež.

A teraz sa už prelial pohár trpezlivosti, alebo čo znamenajú tie hromadné výpovede lekárov?
Veď každý, kto vníma situáciu v našom zdravotníctve, musí už dlhšie cítiť, že to nie je v poriadku. Ale stále sa neprijímalo systémové riešenie.

Je predpokladaná transformácia nemocníc na akciové spoločnosti takýmto riešením?
Nie som ekonóm, aby som dokázal kvalifikovane a objektívne posúdiť, či akciovky budú prínosom pre ďalší rozvoj zdravotníckej starostlivosti na Slovensku. A čo prinesú pre pacienta – to na prvom mieste, a čo pre zdravotnícky personál.

Kto by to vlastne mal objektívne posúdiť?
Na to predsa máme celé veľké tímy ekonómov a ďalších odborníkov, ktoré sa danou problematikou dlhodobo a za podstatne lepších podmienok, ako máme my lekári, zaoberajú. Stále ma však nikto doteraz fakticky nepresvedčil, čo by bolo správne a optimálne. Opakujem: musí ísť o riešenie, ktoré bude prínosom predovšetkým pre pacienta. A zároveň prinesie lepšie finančné ohodnotenie práce pre odborný zdravotnícky personál.

Znamená to platiť všetkým lepšie a viac?
Samozrejme, aj v zdravotníctve by sa malo odmeňovať podľa množstva, kvality a predovšetkým odbornej úrovne vykonanej práce. Je iné, ak niekto vykoná ročne dvesto a viac operácií, kým niekto iba dvadsať. Malo by sa to prejaviť aj na finančnom ohodnotení.

A na to vám zatiaľ neodpovedal nikto z kompetentných?
Pochopte ma správne, nie som proti akciovkám, môžem si dokonca logicky myslieť na základe mojich všeobecných poznatkov o akciovkách pod kontrolu štátu, že to bude pre mňa osobne prínosom, resp. určitou výhodou. Tak po stránke zvyšovania si odbornosti, lebo tej nebude nikdy koniec, ako aj po stránke finančného ohodnotenia. Nikto ma však z kompetentných dosiaľ jednoznačnými argumentmi nepresvedčil.

Ako sú na tom vaši kolegovia v iných krajinách s rozvinutým zdravotníctvom?
To sa nedá porovnať. Tam platí zákon, že so stúpajúcou odbornosťou, nadobúdanými skúsenosťami a výkonnosťou lekára rastie aj jeho plat. Peniaze idú za ním automaticky. Nemusí o ne každodenne bojovať, lebo mu to jednoducho prináleží. A nikto v normálnom svete sa nečuduje tomu, ak dobrý lekár je aj dobre ohodnotený a má primerané ekonomické zázemie. Čudoval by sa, keby to bolo naopak.

Absolvovali ste študijné pobyty na viacerých prestížnych pracoviskách vo svete, napríklad aj v pittsburskom Presbyterian Hospital. Ako sú na tom chirurgovia v Amerike?
Keď som išiel do Pittsburgh – mal som vtedy veľký záujem o transplantácie pečene – tak mi strýko žijúci vo Washingtone poradil: nikomu sa tam neopováž povedať, koľko zarábaš, lebo ti nikto neuverí, že si chirurg. Tak málo som zarábal v porovnaní s tamojšími lekármi. Ale načo hľadať vzory až v Amerike, stačí si všimnúť spôsob ohodnocovania lekárov trebárs v Nemecku. Keď si tam chirurg urobí atestáciu, zavolá si ho manažment nemocnice a povie mu: pozrite, vy môžete dostať po atestácii toľko a toľko, my vám dáme toľko – súhlasíte?

A tu?
Prosím vás – lekár tu nemá ani za docentúru alebo PhD nijaké vyššie ohodnotenie či finančný príplatok, čo vo vyspelých štátoch je viac ako samozrejmé. A vtom prípade nie je motivácia. Pýtali sa ma z istej slovenskej univerzity, prečo má tak málo lekárov záujem o kandidatúru, docentúru či profesúru. Prečo je minimálny záujem o výskumnú prácu? Nuž preto, že nie sú adekvátne ohodnotení, a to po všetkých stránkach. Mladí lekári majú rodiny, musia ich z niečoho nachovať, a tak naháňajú každé euro, kde sa len dá, napríklad v nočných službách, kde na samovzdelávanie nie je ani priestor, ani čas. Pochopiteľne, je to na úkor medicínskeho rastu.

Majú také nízke platy?
Pozrite, štúdium medicíny patrí medzi najťažšie a najnáročnejšie štúdia a ak sa už niekto rozhodne dokončiť ho a medicínu aj robiť, stojí ho to kopu síl a času. Najčastejšie na úkor vlastnej rodiny či času na aktívny odpočinok. Lekár skončením štúdia neskončil so vzdelávaním sa, lebo tak by ako odborník jednoznačne skončil. Nečudujme sa teda, že mladí lekári zutekajú z odbornej praxe, ktorej získaniu venovali toľko síl a námahy. O zmarených investíciách štátu na ich vzdelanie ani nehovorím. Odchádzajú tam, kde dostanú viac peňazí.

Kam odchádzajú mladí slovenskí chirurgovia?
Do Česka, do Nemecka, ale mnohí aj do súkromných firiem, čiže opúšťajú svoj odbor a podnikajú v iných komoditách na vlastnú päsť, najčastejšie, ako je mi známe, v oblasti farmaceutického priemyslu.

Vy ste nikdy nemali zajačie úmysly?
Nie, ale iba preto, že chirurgiu dodnes milujem.

Boli ste tiež mladý lekár chirurg a ohodnotenie bolo v tých časoch biedne, napriek tomu ste neprotestovali. Líši sa v tom vaša generácia od mladej?
Aj nám sa v tom čase naše platy nepozdávali, ale naša generácia bola odlišná od dnešnej. Myslím, že je to vec rozdielnej výchovy a názoru na zodpovednosť poslania lekára v spoločnosti.

Výchovy v škole?
Nie, to by som nepovedal, ale výchovy od malička, doma a, samozrejme, aj prostredia, v ktorom som sa pohyboval, keď som študoval a neskôr pracoval. Najväčší vplyv na moju výchovu mal môj otec, ktorý ma vždy učil, že najprv je povinnosť, až potom zábava. A keď sa už človek na niečo ťažké dá, tak si musí dopredu veľmi zvážiť, čo dobré i zlé to prináša. A podľa toho musí aj konať. Dnešná mladá generácia lekárov je v tomto ohľade iná, myslí a rozhoduje sa zrejme inak ako my v mladosti. Samozrejme, že to nemožno generalizovať, nájdu sa aj výnimky.

Majú iné videnie životných priorít?
Hierarchia hodnôt je tam pravdepodobne iná.

Vráťme sa k platom. Práca všetkých pracujúcich je u nás podhodnotená, nemyslíte si?
Áno, ale zároveň si myslím, že zdravie je priorita číslo jeden. Ak ste zdravý, môžete mať tisíc želaní, ale chorý má iba jedno jediné – aby bol znovu zdravý.

Inými slovami, aj naši lekári by mali byť ohodnotení tak dobre, ako ich kolegovia v Nemecku či vo Švédsku?
Istotne, ale nemyslím pritom na ich platy, lebo zatiaľ možno o nich len snívať. Mne ide o princípy.

Ktorý model zdravotníctva vo svete vám najviac konvenuje? Nemecký?
Podľa mňa je dobre vymyslený aj nemecký model. Ťažko ho však uplatniť v našom zdravotníctve, ktoré je finančne dlhodobo podvyživené.

Ale veď o to predsa ide – kde preň zobrať chýbajúce peniaze…
To nie je otázka pre mňa. Veď na to sú vytvorené veľké tímy odborníkov, ktoré sa tým majú nielen zaoberať, ale problém aj vyriešiť.

Vy nemáte obavy z toho, že by sa nemocnice po premene na akciovky sprivatizovali?
Opakujem, nebudem mať obavy z akcioviek ani ďalšieho osudu nemocníc, ak mi kompetentní presvedčivo vysvetlia, čo bude akciová spoločnosť schopná poskytnúť pacientovi a čo nám, ako bezprostredným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.

Mnohí pacienti sa však obávajú, že v dôsledku reformy zdravotníctva tu budeme mať dve medicíny, jednu pre bohatých a druhú pre chudobných. Je to oprávnená obava?
Myslím si, že bezodkladná zdravotná starostlivosť, čiže starostlivosť pre pacientov s akútnym ochorením – v chirurgii je to napríklad náhla brušná príhoda – sa bude musieť poskytovať naďalej bez rozdielu a promptne pre všetkých. To sa nesmie zmeniť nijakou reformou. Pretože život ohrozujúce stavy si skutočne vyžadujú okamžité riešenie. Otázne sú plánované, takzvané elektívne výkony a štandard či nadštandard počas pobytu pacienta v nemocnici.

Čo je teda onen nadštandard, za ktorý by si pacient mal priplácať?
Napríklad, ak chce byť v izbe sám alebo chce mať k dispozícii televízor iba pre seba. Pri chronických ochoreniach považujem za nadštandard prednostné zaradenie do operačného programu.

Preskakovanie v poradovníku? Aj na úkor tých, čo operáciu potrebujú neodkladne?
To v nijakom prípade nie! Mám na mysli napríklad pacientov, ktorí dlhodobo ignorujú svoju chorobu a z vlastného rozhodnutia sa účinne neliečia. A „dotiahli“ to napríklad až tak ďaleko, že je nutná výmena bedrového kĺbu alebo operácia kŕčových žíl, ktorú možno časovo odložiť. V takýchto prípadoch možno aj spravodlivo požadovať, aby nemali prednosť oproti tým, ktorí chirurgický zákrok skutočne potrebujú. To sa však v nijakom prípade netýka pacientov s malígnym nádorovým ochorením, u ktorých nie je možné operácie odložiť.

Môžete to spresniť?
Čím dlhšie takéto ochorenie trvá a čím neskôr sa začne adekvátne liečiť, tým je väčšie riziko, že vzniknú sekundárne, metastatické ložiská. Efekt liečby môže byť potom – napriek vynaloženým prostriedkom – veľmi nízky a prežívanie pacientov veľmi krátke. Preto pacient s malígnym ochorením musí byť zoperovaný čo najskôr.

A na vašej klinike netreba na to ani čakať v nejakom poradovníku?
Nie, pretože sa snažíme uprednostňovať týchto pacientov na úkor ďalších, ktorí sú objednaní na elektívne, plánované operácie. Napríklad niekto je objednaný na operáciu pruhu alebo žlčníka a nemá akútne ťažkosti. To sa dá odložiť o týždeň či dokonca o mesiac a nič sa nestane. Ale malignity odklad jednoducho neznesú!

Ak si niekto želá, aby ho operoval docent Prochotský a nikto iný, bude si môcť priplatiť za nadštandard a vyhovie sa mu?
Také niečo sa už robí, je to takzvaný výber operatéra. Ale zatiaľ to nie je primeraným kritériom pre ohodnotenie operatéra, hoci je zjavné, že pacientmi vyhľadávaní lekári znamenajú pre každú nemocnicu prínos, ktorý by sa mal prejaviť aj v ich základných platoch a nielen akomsi príplatku k platu.

Mali by byť príplatky za operácie vykonané chirurgom a jeho tímom po ich pracovnom čase?
Samozrejme, tak je to všade vo svete a niekde už aj u nás, napríklad v Národnom ústave srdcovo-cievnych chorôb a Národnom onkologickom ústave. Veď všetko je už vymyslené, len to zobrať a postupovať podľa toho. Nikde vo svete sa nikto nečuduje tomu, že špičkový chirurg patrí do takzvanej vyššej spoločnosti – high society – len u nás sa tomu ľudia stále čudujú. A prečo? Nech otročia tak, ako otročí chirurg a potom sa určite čudovať nebudú. Pozrite sa, ja by som už dnes nemal slúžiť nočné služby a tým si zlepšovať svoj ekonomický štandard. V januári budem mať 59 rokov, ale naďalej slúžim. O tom to je.

Vy ste sa asi ťažko dostávali na štúdium medicíny?
Áno, krátko predtým, po okupácii v roku 1968, strýko emigroval na Západ. A ešte predtým, v roku 1948, ďalší dvaja otcovi bratia odišli do USA. Nemal som v poriadku ani triedny pôvod. Našu rodinu vysťahovali v roku 1952 z Bratislavy v rámci akcie B.

Čím bol váš otec?
Právnikom s nezávislým a kritickým myslením, a to aj v časoch, keď sa to nenosilo. Ja som sa narodil už v Pastovciach v okrese Levice, kde našich vysťahovali. Otec, doktor práv, robil potom posunovača na železnici. Ale nezlomili ho. A bolo nás doma šesť detí a naučili sme sa jeden s druhým sa podeliť a jeden k druhému sa slušne správať. Otec a mama nám vždy kládli na srdce: čo sa nepáči tebe, nerob druhým, a keď nemôžeš pomôcť, tak aspoň neškoď. Podľa toho sa riadim aj vediem svoje deti.

Kedy ste sa mohli vrátiť do Bratislavy?
Najskôr nám úrady umožnili presťahovať sa do Kráľovej pri Senci, kde žili prastarí rodičia. Tam som prežil s nimi, rodičmi, súrodencami a babkou v biednom domčeku z nepálenej tehly krásne detstvo. Bratislava sa pre našu rodinu opäť otvorila až počas politickej jari v roku 1968. Ale to už je všetko chvalabohu za nami.

Po skončení štúdia medicíny ste začínali na cievnej chirurgii, však?
Začínal som v roku 1977 na Kramároch a mal som obrovské šťastie, lebo „kramárenská“ chirurgia – ako sme ju medzi sebou volali – bola vlajkovou loďou slovenskej chirurgie. Mojím prvým šéfom bol profesor Ivan Šimkovic, prvým primárom docent Miček. Pracovali tam také vážené kapacity, ako boli páni doktori Rozhold, Fischer, Paškan, Siman, Klučár, Vršanský a iní, nie menší odborníci. Ďalším mojím šéfom bol profesor Černý, ktorý skutočne „kopol“ slovenskú chirurgiu dopredu. Bolo mi cťou pracovať s profesorom Čárskym, teda s mladým Čárskym, medzi nami chirurgmi familiárne nazývaným Stankom či Stanom. Skrátka, pracoval som v kolektíve, ktorý bol nabitý odborníkmi. Čo meno, to pojem.

Foto: Ľuboš Pilc

Augustín Prochotský 'Ak ste zdravý, môžete mať tisíc želaní, ale chorý má iba jedno jediné - aby bol znovu zdravý,' hovorí chirurg Augustín Prochotský.

Čo vám to dalo?
Naučil som sa medzi nimi dobre a zodpovedne pracovať. Pre mladého chirurga to znamenalo veľa a bolo to v tom čase pre mňa i ostatných elévov chirurgie akýmsi odborným ocenením. Napokon, ako sa pracovať naučíte, tak potom robíte počas celého svojho života.

Najprv však musíte chcieť…
Samozrejme, a ja som strašne túžil vedieť to tak ako oni a vďaka nim sa mi každodenné štúdium stalo životným krédom. Lenže za to, že som tam „mohol“ robiť, som sa snažil na oplátku každú úlohu splniť na sto percent. Cítil som sa byť starším kolegom zaviazaný za každú radu, za každú ukážku chirurgického „triku“ či „finty“, o ktorej ste sa počas študijnej praxe nemali možnosť dozvedieť. Nebolo mysliteľné nevykonať to, čo mi nakázal môj šéf, alebo jednoducho zabudnúť to, čo mi starší a skúsenejší kolega počas operácie ukázal. Aj v tom sa zrejme naše pokolenie líši od dnešnej mladej alebo nazvime to novej generácie.

To všetko sa však udialo v socialistickom systéme zdravotníctva, dnes bežne kritizovanom. Viete vysvetliť takýto paradox?
Jedno je systém a druhé osobnosť človeka a kvalita kolektívu.

Darilo sa chirurgom na Kramároch vďaka vtedajšiemu systému zdravotníctva alebo napriek nemu?
Kladiete mi otázku, na ktorú nejestvuje odpoveď. Bola tam nesmierna obetavosť, ale aj profesionálna hrdosť – tá je v medicíne veľmi vážna vec – ktorú si podaktorí moji vtedajší učitelia a šéfovia niesli ešte z prvej republiky. Žiaľ, tá obetavosť a hrdosť sa dnes vytráca. A potom – pre nás slovo „kolega“ naozaj znamenalo kolega, rozumiete?

V tom čase, keď ste začínali, písal Dietl Nemocnicu na okraji mesta. Dokázal verne zobraziť vzťahy vo vtedajšom zdravotníckom prostredí?
Myslím si, že áno. Všade sa našli aj jeho Cvachovia, aj taký primár Sova alebo doktor Blažej. V dobrom kolektíve vládla prísna disciplína. Keď som bol mladý chirurg a zistil som, že ma nevypísali na takzvané háčky, trápil som sa a potom ešte dlho premýšľal, čo som také zlé urobil, že ma nevypísali. Chcel som byť stále na operačke. Preto je chirurgia taká ťažká, lebo musíte robiť všetko, čo internista, a ešte celý deň trávite na operačke. Len tak sa totiž môžete niečo naučiť a k niečomu prepracovať.

Kedysi ste zaviedli do klinickej praxe na Slovensku intraoperačnú transluminálnu angioplastiku, ľudovo povedané balónkovanie upchatých ciev. Odkedy už nerobíte cievnu chirurgiu a prečo?
Nerobím ju asi desať rokov, ale keď to nevyhnutne treba, urobím urgentnú cievnu operáciu ešte aj dnes. Na cievnu chirurgiu však nedám dopustiť, lebo pre výchovu chirurga je nesmierne dôležitá a pre techniku chirurga je takmer nenahraditeľná. Tam sa totiž naučí veľmi jemne preparovať.

V posledných rokoch sa venujete najmä chirurgickej liečbe rakoviny hrubého čreva a konečníka. Ako je možné, že toto ochorenie je u nás také rozšírené?
Slovensko s Českom sa nachádzajú na popredných miestach vo svetových tabuľkách, čo sa týka tohto nádorového ochorenia. Pozoruhodné je, že hoci ide o druhý až tretí najčastejší karcinóm a tiež druhú až tretiu najčastejšiu príčinu smrti na onkologické ochorenia, dá sa tento nádor veľmi dobre diagnostikovať v predrakovinovom štádiu. Najlepšie endoskopickou metódou – videokolonoskopiou.

Väčšina ľudí sa však kolonoskopie bojí ako čert kríža.
Viem, pritom väčšina pacientov si po vyšetrení vďaka analgosedácii nepamätá nejaké výraznejšie bolesti alebo iné problémy s ňou spojené. Treba si uvedomiť, že bez takejto zvýšenej preventívnej starostlivosti nemožno včas odstrániť takzvané adenomatózne polypy, z ktorých ochorenie najčastejšie vzniká. Zostáva faktom, že ich dôkladné vyhľadávanie v priemerne rizikovej populácii sa využíva podstatne zriedkavejšie, ako je to pri iných malignitách, napríklad pri rakovine kŕčka maternice alebo prsníka.

Chirurgická liečba rakoviny hrubého čreva a konečníka sa zvyčajne končí vývodom?
Nie, vývod je nutný iba vtedy, keď ide o nízko sediaci karcinóm konečníka, ktorý sa nachádza v jeho spodnej časti. Operačný výkon pri karcinóme konečníka spočíva v jeho resekcii – odstránení. Po operácii sa zhodnotí vybratý nádor a povie sa, či pacient bude mať pooperačnú chemoterapiu a rádioterapiu, alebo ju nebude potrebovať.

A spravidla nepotrebuje?
Viete čo, dnes sa tieto liečebné postupy pri pokročilom tumore presúvajú do obdobia pred operáciou. Vo svojej klinickej praxi sa presviedčam, že ak pacienti s pokročilou rakovinou konečníka absolvujú predoperačnú rádioterapiu alebo kombináciu rádioterapie s chemoterapiou, stúpa počet operácií, kde sa dá zvierač zachovať a pacient môže žiť bez vývodu. Predtým sa robila rádioterapia ako adjuvantná (zaisťovacia) liečba najmä po operácii. Pre laika to je možno ťažko prijateľné, že sa to robí pred operáciou, akoby sa tá odkladala. Nie je to však strácanie, ale získavanie času pre pacienta z hľadiska jeho ďalšej perspektívy.

Uznávate význam zdravého spôsobu života pri predchádzaní rakovine?
Určite, zároveň však viem, že na rakovinu môžu ochorieť aj ľudia, ktorí žijú veľmi zdravo. Keby to bolo také jednoduché, že by stačilo mať správnu životosprávu a podobne, tak už dávno máme problém s nádorovými ochoreniami vyriešený.

Čo si myslíte o tom, že onkologickému pacientovi niekedy metastázy zmiznú akoby z ničoho nič? Môže to byť napríklad po jeho návštevách ľudového liečiteľa…
Zázrakov tohto druhu sa udeje veľmi málo a percento pacientov, ktorí majú takzvané vzdialené metastázy a ktorí sa z toho dostanú, je takisto veľmi malé. A zatiaľ, bohužiaľ, neexistuje porovnávacia štúdia pre podobné prípady, keď pacientov súbežne lieči ľudový liečiteľ a odborník. Napokon, bolo by neetické a nemorálne voči pacientom s takýmto ochorením robiť podobnú štúdiu…

Ste za to, aby sa pacientovi hovorila pravda, aj keď je v pokročilom štádiu onkologického ochorenia?
To je tiež ťažká otázka a ja na ňu neodpoviem priamo. A nie preto, žeby som sa umeniu vyhýbať sa otázkam naučil od niektorých našich politikov. Pacient by mal byť informovaný o vážnosti svojho stavu a svojho ochorenia. Sám presadzujem myšlienku, že lekár nesmie dopustiť, aby pacientovi vzal nádej. A ďalej, nemal by dopustiť, aby v terminálnom štádiu ťažkého nádorového ochorenia pacient trpel. Dnes už totiž máme k dispozícii také možnosti, že pacient skutočne trpieť nemusí.

Pred dvadsiatimi rokmi ste dali podnet na vznik prvých klubov stomikov, ľudí žijúcich s vývodom, na Slovensku. Ste duchovným otcom ich združenia so skratkou SLOVILCO. Aké máte pocity pri tomto okrúhlom výročí?
Skvelé! Dnes funguje na Slovensku vyše 30 regionálnych klubov, ktoré združujú pacientov so stómiou. Mojím cieľom bolo, aby mali moderné zdravotné pomôcky, ktoré výrazne zlepšujú kvalitu ich života. Kedysi bol totiž jedinou pomôckou „jánošíkovský opasok“ a igelitové vrecúška. Iba pár vyvolených malo za bývalého režimu prístup k moderným pomôckam, ktoré sa dali získať takzvaným mimoriadnym dovozom. Dnes už to, našťastie, neplatí. Predchádzal tomu boj s rôznymi prekážkami, ale pri spätnom pohľade je zrejmé, že nebol márny. Nevybojoval som ho sám, ale v spolupráci s ostatnými, ktorí pochopili, že treba pomôcť a pomáhať. Boli to nielen pacienti – samotní stomici a ich rodinní príslušníci, ale aj mnohí lekári, sestry, nemocničný personál a iní, ktorí sa dúfam neurazia, ak ich teraz neuvediem. Jeden človek totiž nedokáže nič…

Robíte dvesto a viac operácií ročne a popritom ste stihli napísať monografiu o rakovine hrubého čreva a konečníka, ktorá získala tri významné ocenenia. Ako dlho a kedy ste ju vlastne písali?
Po nociach, pritom v mesiaci som mával aj šesť služieb. Trvalo to dva a pol roka. Tú knihu bolo treba vydrieť. Po robote som si doma na hodinku zdriemol a potom sa dal do písania. Končil som nezriedka na úsvite, okolo štvrtej, keď už na kraji Petržalky, kde som býval, spievali vtáky. Hovoril som si: „Gusto, tebe asi šibe.“

Čo vás primalo písať?
Vákuum v našej odbornej literatúre. Rozvoj liečby rakoviny hrubého čreva a konečníka ide rýchlo dopredu, ale posledná slovenská monografia na túto tému vyšla pred vyše dvadsiatimi rokmi. Medzitým sa objavili nové metódy diagnostiky i liečby. Jednoducho, niekto to napísať musel.

Koľko máte deti?
Dohromady päť.

A kráča niektoré vo vašich šľapajach?
Najstarší Jurko je stomatológ, Petrík, Matejko a Janka sú ekonómovia a najmladšia Laurinka má iba sedem rokov. Dúfam, že aspoň ona sa dá raz na chirurgickú dráhu. Rozhodne však nie na „veľkú“ chirurgiu ako ja. Myslím si totiž, že to – až na zriedkavé výnimky – nie je práca pre ženu. Určite nie pre ženu – manželku a matku.

Synov ste nenavádzali týmto smerom?
Bol by som býval rád, keby ma nasledovali, ale leží mi na srdci ich šťastie, a tak som rešpektoval ich rozhodnutia. Aj keď mi to bolo ľúto.

Vráťme sa na záver ešte k dnešnej dramatickej situácii v zdravotníctve, ktorá negatívne dolieha aj na pacientov. Hovorí a píše sa o možnom kolapse nemocníc. Dokedy to môže trvať? Veríte vôbec v žiaducu zmenu bez toho, aby sa išlo až do krajnosti?
Ekonómovia hovoria, že niekedy musíme padnúť až na dno, aby sme sa od neho odrazili a obnovili rast. Nemyslím si, že podobný vývoj by mal sprevádzať aj naše zdravotníctvo. Nesmieme ho nechať padnúť až na dno. Veľa ľudí by na to mohlo doplatiť. Myslím pritom, samozrejme, predovšetkým na pacientov.

Niektorí pozorovatelia si myslia, že súčasná akcia zdravotníckych odborov je len také „bu-bu-bu“ a že lekári so svojimi výpoveďami to vážne nemyslia a vraj do dôsledkov ani nepôjdu.
Myslia to vážne. Nechcem však, aby moje vyjadrenia vyzneli politicky. S politikou nič nechcem mať a už vonkoncom odmietam viesť politické diskusie. Nemám ambície stať sa ministrom ani členom ktorejkoľvek politickej strany.

Povedzte, vy ste výpoveď podpísali? Nemusíte však odpovedať.
Áno, podpísal som a malo to protichodné ohlasy aj v mojom blízkom okolí. Koniec koncov, som rád, že takýmto spôsobom som mohol vyjadriť svoj názor na to, že v systéme zdravotníctva je niečo choré a som presvedčený, že aj tento druh môjho konania je akousi operáciou, ktorá prispeje k vyliečeniu.

Vraj chcete urobiť z pacientov rukojemníkov, tvrdia niektorí politici.
Viem, tak sa to verejne pertraktuje pred národom.

A národ sa pýta, čo tí lekári vlastne chcú?
Rukojemníkov… Ale veď ja by som to nemohol urobiť ako človek človeku, nieto ešte ako lekár. Pre mňa je skutočne prioritou číslo jeden pacientovo zdravie. Napokon, celým svojím doterajším životom som to hádam vždy dokazoval…