Dnes 89-ročný bývalý vodohospodár z Komárna Vladislav Décsi opisuje situáciu pred 15. júnom 1965 ako nezvyčajnú. „Povodňové vlny na Dunaji odchádzajú v júni až júli. V tom roku veľa nasnežilo a do riek sa dostalo veľa vody zo snehu z Álp. Navyše od marca stále pršalo. Padlo aj 150 milimetrov zrážok denne.“ Pre porovnanie dodáva, že na Žitnom ostrove je ročný priemer 530 až 550 mm vody. „Už koncom marca sme mali druhý stupeň povodňovej aktivity. Jedna vlna odišla a druhá prišla,“ spomína bývalý vodohospodár.
Jeho vtedajší kolega Raděk Miškeřík bol v 1965 roku novopečený inžinier. „Hrádze boli zastaralé, zle postavené, deravé a mali nevhodné podložia. Boli tam obrovské priesaky a vznikali vývery.“ Obaja monitorovali vodu a dozerali na hrádze. V službe boli 24 hodín denne, nemal ich totiž v čase pohotovosti kto vystriedať a prespávali na kovovej posteli v úrade.
Žitný ostrov pod vodou
Prívalová voda, ktorá v polovici júna roztrhla pri Patinciach ochrannú hrádzu bola v poradí už siedma povodňová vlna. Cez 80-metrovú trhlinu sa valila voda, ktorá zatopila obce Patince, Iža, Zelený háj, časť Chotína a Marcelová. O dva dni neskôr voda zdolala aj protipovodňovú zábranu medzi obcami Číčov a Kľúčovec. Trhlina mala 86 metrov a na Žitný ostrov sa každú sekundu valilo 1200 metrov kubických vody.
Po pretrhnutí dunajských hrádzí úrady nariadili evakuáciu. Bývalý ženista kapitán Viliam Polák slúžil v pevnosti v Komárne. Na starosti mal logistiku a o katastrofe spred 50-tich rokov hovorí ako o organizovanom blázinci.
Do terénu často nechodil, no spomína si na jeden telefonát. „Zrazu zvoní telefón, že vraj jedna pani uviazla na povale a je taká tučná, že nedokáže sama zísť dole. Dostal som pokyn, že mám zobrať obojživelník a ísť ju zachrániť. Naložil som vojakov a išli sme. Babku sme zložili a odviezli na bezpečné miesto,“ hovorí dnes už s úsmevom 80-ročný Bratislavčan. Zažil však aj chvíle strachu, keď jeho vlastná manželka nechcela odísť z domu v čase, keď v Komárne mala hladina Dunaja už výšku osem metrov a mesto bolo odrezané od sveta. Nebola podľa jeho slov jediná. „Ľuďom sa veľmi ťažko odchádzalo z domovov. Čakali do poslednej chvíle, čo sa bude diať. Bolo veľmi ťažké sa na to pozerať.“
Podobne si na povodne spomína aj bývalý príslušník útvaru pohraničnej stráže v Bratislave Jozef Mác. Ako 26-ročný poručík organizoval mužov na pomoc pri evakuácii a neskôr odstraňovaní následkov záplav. „Súcítil som s tými ľuďmi. Neradi opúšťali svoje domovy, pretože niektorí sa tam už nikdy nevrátili. Nemali kam, všetko vzala voda.“
Bývalý policajt František Martiška si spomína, ako kolóny autobusov vozili ľudí zo zaplavených oblastí na stredné a východné Slovensko. „Opačným smerom prúdili nákladiaky naložené lámaným kameňom na priehradu,“ dodáva.
Improvizácia v teréne
Vodohospodári spolu s vojakmi postavili pri Číčove most, z ktorého sypali do vody kamene. Ale ani 200 nákladných áut štrku nepomohlo. Na konci hrádze mala rieka hĺbku osem metrov a silný prúd vody kamene hneď odnášal. Ženistom sa podarilo prehradiť prietrž. Prúd vody však celkom zastavili až potopením šiestich vlečných člnov plných štrkopiesku a kameňa. Odpálili ich priamo v trhline.
„Bol to geniálny nápad, inej cesty nebolo,“ vraví dnes generálporučík Jiří Brychta, bývalý náčelník ženijného vojska Československej ľudovej armády. „Toto bola taká mimoriadna a neočakávaná udalosť, pretože to koryto Dunaja nebolo na to pripravené. Bola to storočná voda.“ Podľa jeho slov sa dnes podobná situáciu už nezopakuje. Rovnaký názor majú aj vodohospodári na dôchodku. Povodne boli podľa nich katastrofa, ktorá poukázala na zastaralé hrádze a potrebu nových protipovodňových opatrení. Vtedy sa začalo pracovať aj s myšlienkou vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros.
Tisíce ľudí sa nemali kam vrátiť
Vtedy 27-ročný policajt Martiška mal spolu s kolegom na starosti tri obce. Keď voda opadla, pomáhali aj statikom. „Ľudia stále vyvolávali a chceli vedieť, čo je s ich majetkom a či ich domy ešte stoja, či sa majú kam vrátiť. Ale domy postavené z nabíjanice a surovej tehly začali padať po asi desiatich dňoch.“ Najhoršie, keď voda ustúpila, boli podľa jeho slov komáre. 54-tisíc ľudí ostalo bez strechy nad hlavou. Zdroje pitnej boli kontaminované. Škody na majetku sa vyšplhali na 18 miliárd korún.