Okrem iného v nej opisuje situáciu, ktorá nastala v súvislosti s grandióznou „výstavou odpadkov“ v Centre Georges Pompidou v Paríži, teda takpovediac v akejsi oáze či priamo vo svätyni tohto vtedajšieho svätostánku modernej kultúry.
Myšlienka výstavy je celkom jasná. Človek produkuje aj odpadky, nielen obrovské diela pre ďalšie generácie. Výstava však, napodiv, bezprostredne vyvolala štrajk upratovačov. Išlo o to, že upratovači, ktorí tam zbierali skutočné odpadky, žiadali, aby sa priamo stali súčasťou výstavy, ba dokonca aj jej zamestnancami. To im príslušné umelecké a riadiace inštancie jednoducho zamietli. Na základe toho prestali pracovať a nepriamo tým v danom momente premenili celé Pompidou Centre na gigantické smetisko.
Malo to, prirodzene, aj hlbší dôsledok, totiž, že celý „svätostánok umenia“ sa rýchlo zmenil na indiferentné obyčajné smetisko a tak odrážal pôvodne nezamýšľanou formou i obsahom početné vnútorné rozpory daných čias. Je úplne jasné, že ten, kto sa brodí napríklad zvyškami z návštevy bufetu, sa nebude nadchýnať a zamýšľať nad odpadkami z iného bufetu. Jednoducho povedané, oná veľká idea sa akosi zvrhla do vlastného vnútra a tak odišla do stratena.
Nie inak mi pripadajú súčasné úbohé veľké bilbordy strany Demokratov. Demokrati vznikli vlastne na základe impulzu strany Hlas-SD, ktorá sa vyčlenila zo strany Smer-SD. Keď to neborák Igor Matovič, predseda OĽaNO, videl, pokúsil sa to napodobiť, ako ostatne veľkú väčšinu vecí vo svojom politickom živote. Celý svet potom udivoval svojimi zvolaniami o strašnom „Smerohlase“, aby za tieto výkriky ukryl svoj bohapustý politický novotvar, ktorý mu mal priniesť politické zmŕtvychvstanie. Nuž, aby naďalej víťazil a vládol. Lenže jeho novotvar Demokrati pod vedením Eduarda Hegera patričnú životaschopnosť nijako neprejavil a vzápätí politicky odumrel. Takmer zároveň s ním.
Veď kamkoľvek Matovič vkročí, tam sedem rokov tráva nerastie. Vidno to aj na samej činnosti novej strany, ktorá sa intelektuálne od neho vôbec nikam neposunula napriek tomu, že jej žezlo v ostatných zúfalých chvíľach už prebral exminister Jaroslav Naď. Preto si dnes popri našich cestách môžeme prečítať: „Bez Ruska neprežijeme.“ Naď to aj hlboko zdôvodnil: „Proti zlu sa v rukavičkách nevyhráva, je načase vybrať zo skrine boxerské rukavice.“
V podstate ide o staré postupy umelcov, ktorí, ak spáchajú nejakú gebuzinu, tvrdia, že chceli pohoršiť malomeštiakov. Čo celkom nemôžu, lebo by nikto neprišiel na predstavenie. Ale „Rusko“ v konflikte a v onej Naďovej „irónii“ hneď evokuje protipól. A podvedomie Demokratov v tom veru neopustilo: „Ukrajina je nepriateľ.“ Ide o jednoznačný dôkaz demokracie u nás. Totiž, že myšlienky u nás môžu slobodne šíriť aj tí, ktorí už vôbec nijaké nemajú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.