Heinz-Gerhard Quadt mal vtedy len 14 rokov, no v apríli 1945 akoby predčasne dospel. „Všade boli ľudia. Ozývali sa výkriky. Ľudia boli pripravení zomrieť. Deťom hovorili: "Chcete ešte žiť? Mesto horí, tí a tí sú už tiež mŕtvi. – Nie, už nechceme žiť.“ A tak tí ľudia väčšinou vošli do rieky. Iní sa obesili, niektorí mali jed, predovšetkým lekári a lekárnici. Zopár ich malo revolver," opísal pre rádio NDR 1.
Čítajte viac Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku
Podrezané žily
Demmin, ktorý sa nachádza na severovýchode Nemecka, neďaleko Baltského mora, leží na troch riekach – Tollense, Peene a Trebel. Práve k nim smerovala väčšina zúfalcov odhodlaných skoncovať so životom. Svoje štyri deti tam priviedla i matka Heinza-Gerharda.
Zrazu stáli na brehu Tollense, kde sa mali všetci utopiť. Heinz-Gerhard ako najstarší to však nedovolil. Prehováral mamu a všetkých ťahal od rieky. Nakoniec sa mu to podarilo. Matku aj súrodencov vo veku štyri až sedem rokov zachránil.
„Až oveľa neskôr si uvedomili, že som mamu zadržal. Že som ju vytrhol z toho – áno, dalo by sa povedať – tranzu a zabránil som jej skočiť do vody,“ zaspomínal si Quadt po rokoch pre nemecký rozhlas.
Do vĺn sa ponárali celé rodiny. Niektorí rodičia si deti priviazali alebo si na chrbát dali batoh s kameňmi, aby ich stiahlo pod hladinu. Našli sa však aj matky, ktoré svojim ratolestiam samy tlačili hlavu pod vodu.
Čítajte viac Vojna Nemcov naučila nedôvere a pacifizmu. Aj nacisti sa cítili ako obete
Blízko smrti sa ocitla i v tom čase 10-ročná Brigitte Roßowová. Jej matka s ňou aj so 14-ročným bratom a štvorročnou sestrou ušla do lesa, kde sa s ďalším tuctom ľudí – zväčša ženami a deťmi – schovali v senníku.
Keď počuli, že sa blížia sovietski vojaci, všetkých zachvátila panika. Jedna žena sa hneď obesila a malému synovi, ktorý začal plakať, stisla matka hrdlo tak silno, že ho zadusila.
Ďalšie ženy začali zase sebe i deťom podrezávať žily. Brigittina mama ich napodobnila, ale jej rezy, našťastie, neboli hlboké.
„Vedela som iba jedno – že nechcem zomrieť. A bránila som sa,“ prezradila Roßowová rádiu NDR 1. Jej brat utiekol a do senníka sa vrátil so sovietskymi vojakmi. Keď zbadali, čo matka robí deťom, chceli ju zastreliť, no brat im v tom zabránil.
Vojaci ich ošetrili, ale Brigitte zostali trvalé následky. Mama jej prerezala nerv, a tak prestala hýbať malíčkom na pravej ruke. O tom, čo sa vtedy stalo, sa už doma nikdy nerozprávali. Bola to pre všetkých príliš veľká trauma.
Čítajte viac Keď je otcom vojnový zločinec
Plienenie a znásilnenia
Téma bola dlhé roky tabu aj v Nemecku. Demmin totiž po vojne patril do sovietskej okupačnej zóny, kde vznikla Nemecká demokratická republika. A socialistický režim nemal záujem jatriť staré rany – najmä ak by to poškodilo povesť Sovietskeho zväzu. O udalostiach sa tak začalo hovoriť až po páde železnej opony.
Presný počet samovrážd v Demmine nie je známy, lebo v mestečku s asi 15-tisíc obyvateľmi sa vtedy nachádzalo aj množstvo vojnových utečencov a všade vládol chaos. Väčšina odborníkov však odhaduje, že pri tragédii prišlo o život 900 až 1 200 ľudí, medzi nimi aj veľa detí. Je zrejmé, že v Demmine zavládla hystéria, aká nemá obdoby. Čo ju však vyvolalo?
Foto: Stadt Demmin
Svoju úlohu nesporne zohrala nacistická ideológia, ktorá tam mala veľa stúpencov. Aj vo voľbách sa v Demmine nacistom darilo lepšie ako v iných mestách. Mnohí ľudia verili propagande, a keď k nim postupovala Červená armáda, podľahli strachu z „boľševických hord“, ktoré podľa nacistov len plienili, znásilňovali a vraždili.
Situáciu obyvateľov ešte zhoršoval pocit, že v tom zostali sami. Až dovtedy mesto vojnu priamo nepocítilo – nijaké nálety, ani ostreľovanie. Nemecká armáda nehodlala o Demmin bojovať. Pred Rusmi sa stiahla, no tým, že vyhodila do vzduchu všetky mosty, ľudia, čo tam zostali, sa ocitli v pasci – vydaní napospas nepriateľom, ktorých sa tak báli.
Čítajte viac Zo Slovákov chceli spraviť Nemcov
Pravdou je, že opodstatnene. Sovieti, hnaní túžbou po pomste za nacistické zločiny, sa naozaj často dopúšťali násilia voči nemeckému obyvateľstvu, čo sa ukázalo už pri obsadzovaní Východného Pruska. Odhaduje sa, že v Nemecku znásilnili asi dva milióny žien.
Deti chceli žiť
Keď 30. apríla 1945 do Demminu vtiahli červenoarmejci, zlá predtucha sa naplnila. V mestečku sa rozpútalo peklo, ktoré trvalo až do 1. mája. Sovieti vo veľkom rabovali, podpaľovali domy a znásilňovali, úplne zničili historické centrum mesta.
„Znásilňovali dievčatá od desiatich rokov až po 80-ročné babky. A kto z mužov protestoval, toho ihneď zastrelili,“ priblížil pre rádio NDR 1 Quadt, ktorého mamu tiež znásilnili. Rovnako ako matku Brigitte Roßowovej.
Čítajte viac Prepísané dejiny. Čo by sa stalo, keby Československo odmietlo Mníchovskú dohodu?
A zatiaľ čo sa o 180 kilometrov ďalej v Berlíne zabil Adolf Hitler, v Demmine akoby vypukla epidémia samovrážd. Krátko pred príchodom Sovietov si tam na život siahlo iba 21 ľudí, no po tom, čo obsadili mesto, si taký koniec volili stovky ďalších. A nešlo len o nacistov.
„Samovraždy v Demmine boli prierezom a odrazom nemeckej malomestskej spoločnosti. Bolo to, akoby náhle každého pochytilo nutkanie zomrieť,“ vysvetlil vo svojej knihe Kind, versprich mir, dass du dich erschießt (Dieťa, sľúb mi, že sa zastrelíš) nemecký historik Florian Huber.
Podľa neho bola brutalita „osloboditeľov“ iba jedným z dôvodov (niektorí sovietski vojaci sa samovraždám snažili zabrániť, dokonca ľudí, čo sa chceli utopiť, vyťahovali z vody).
To, čo bežných Nemcov dohnalo k takému činu, bol aj pocit beznádeje. Mali dojem, že sa im zrútil svet, že už nemajú prečo žiť, že s pádom Tretej ríše sa končí aj ich život, že nemajú budúcnosť. Videli iba prázdno a ničotu.
Čítajte viac Láska v Auschwitzi? Ako sa esesák zaľúbil do Židovky
Samovraždu preto mnohí vnímali ako jediné východisko. V apríli 1945 sa tak zachovali tisíce ľudí po celom Nemecku. Aj v Berlíne si v tom čase dobrovoľný odchod zo života vybralo takmer 3 900 osôb, lenže to bolo veľkomesto s vyše troma miliónmi obyvateľov a konali individuálne.
„Ľudia už neboli normálni. Neviem si to inak vysvetliť. My deti sme možno boli normálnejšie, lebo my sme chceli žiť!“ zhodnotila tragédiu v Demmine Brigitte Roßowová, ktorá umrela vo februári 2018. Spomienky na tie desivé chvíle ju prenasledovali po celý život.