Čo vlastne vieme o tom, aké plány s ním mali Nemci? Bol pre nich tento štátik dôležitý len počas vojny, alebo by ho zachovali aj po „konečnom víťazstve“, ku ktorému nikdy nedošlo? Čo si o Slovákoch myslel Hitler? Mal slovenský štát vôbec šancu prežiť?
Jednoznačná odpoveď neexistuje. Aj preto, že Nemcov počas druhej svetovej vojny zamestnávali vážnejšie veci, ako úvahy o neskoršom usporiadaní Európy. Takto sa odsúvalo aj riešenie mnohých ďalších problémov. „Napríklad nevieme, čo by sa stalo s Protektorátom Čiech a Moravy. Začlenili by ho po vojne úplne do Veľkonemeckej ríše alebo ponechali samostatne? Nacisti nechali mnoho vecí otvorených, chceli ich riešiť až po vojne,“ hovorí nemecký historik Rudolf Jaworski, ktorý sa venuje dejinám východnej Európy. Na to, aby sa človek dozvedel viac, treba nazrieť do archívov a všimnúť si, ako sa vtedy o Slovensku vyjadrovali nemeckí pohlavári.
Vzor pre ostatné národy
Pravda je, že osud slovenského štátu niekoľkokrát visel na vlásku. Už po jeho vzniku si Nemci neboli istí, čo s ním bude ďalej. Nacistický odborník na otázky národov Kurt Rabl rozmýšľal už týždeň po vyhlásení slovenskej samostatnosti nad tým, ako sa má Nemecko k novému susedovi správať. Ak by mal totiž tento útvar existovať iba krátko, Nemci by podľa neho svetu museli dokázať, že nie je životaschopný. Aj Adolf Hitler sa v tom čase pohrával s myšlienkou, že Slovensko – od Bratislavy až po Nitru – pričlení k Tretej ríši a zvyšok rozdelí medzi Poľsko a Maďarsko. Keď však v apríli začal pripravovať prepadnutie Poľska, úmyslu sa vzdal.
Druhý dôvod na skoncovanie so slovenským štátom poskytol v lete 1940 jeho prezident Jozef Tiso. Spôsob, ako zúčtoval s radikálmi vo vedení štátu a odstavil Šaňa Macha, pobúril nemeckú diplomaciu. Nacisti uvažovali, že by ochrannú zmluvu so Slovenskou republikou využili na vytvorenie ďalšieho protektorátu. Nakoniec však dospeli k názoru, že „nezávislé“ Slovensko je najlepším riešením. Pravda, po istých úpravách – v júli 1940 Tisa v Salzburgu prinútili, aby radikálov opäť prijal do vlády. Posledný raz to mal slovenský štát nahnuté po potlačení SNP na jeseň 1944. Hitler sa však rozhodol v hre na slovenskú „samostatnosť“ pokračovať. A tak to zostalo až do konca vojny.
Foto: valka.cz
Nemci totiž uvažovali pragmaticky. Až do vypuknutia Povstania bolo Slovensko predsa verným a poslušným spojencom, ktorý im šetril sily aj prostriedky. Bolo jednoduchšie ponechať mu ilúziu „nezávislosti“, než aby tu držali okupačné vojská a kontrolovali celý chod štátu. Slovensko im navyše slúžilo ako istá „vizitka“, vzor pre iné malé a slovanské národy, ktorým chceli ukázať, že aj takéto štáty môžu existovať samostatne, ak sa zveria pod ochranu Tretej ríše.
Slováci patria k nám
Dokumentov, ktoré by odhaľovali vtedajšie nemecké plány so Slovenskom, je dnes žalostne málo. Hitler túto otázku ani nenačal. Diktátor, ktorý s radosťou rečnil o čomkoľvek – od škodlivosti fajčenia až po nosenie krátkych nohavíc, sa k Slovákom takmer nevyjadroval. Najprv o nich nič nevedel, hoci roky strávil v cisárskej Viedni, kde v tom čase žili príslušníci všetkých národov monarchie. O Slovákoch niet zmienky ani v jeho knihe Mein Kampf (Môj boj). „Führer“ si v nej vystačil s kritikou Čechov, Poliakov, Rusov či Slovanov všeobecne.
Slovákov akoby objavil až v roku 1938, keď sa chystal rozbiť ČSR. Informácie o nich mu dodala i nemecká tajná služba. V marci 1939 Hitler pred Tisom priznal, že o slovenskom probléme nevedel, ale „ľudia z Viedne“ mu ho objasnili. Odvtedy sa slovenské záujmy naučil využívať tak, ako sa mu hodili. Podľa potreby strašil maďarským vpádom, vyostroval a uvoľňoval napäté maďarsko-slovenské vzťahy, jednu stranu štval proti druhej. Pokiaľ však išlo o konkrétne zámery so slovenským štátom, vodca Tretej ríše zostal zdržanlivý. Ak aj mal nejaké plány, mlčal.
Foto: audiovis.nac.gov.pl
„Myslím si, že mu na Slovensku nezáležalo,“ komentuje Hitlerov postoj Frank Hadler, historik z nemeckej univerzity v Lipsku. „Kto baží po svetovej moci, bojuje v severnej Afrike a chce sa dostať do Indie, aby sa tam spojil s Japoncami a porazil britské impérium, ten sa o svoje bezprostredné okolie príliš nestará.“
Prezidenta Tisa si však Hitler obľúbil. S trochou preháňania by sa dalo povedať, že mal preňho slabosť, čo je vzhľadom na jeho odpor k cirkvi prekvapujúce. Ľudia, ktorí ich spolu videli, sa zhodujú, že si výborne rozumeli. Tiso vraj nikdy nevystupoval servilne a Hitler sa k nemu nesprával ako k vazalovi. V súkromí ho však posmešne nazýval „farárik“. Keď napríklad v apríli 1943 slovenský prezident zavítal do Hitlerovej vily v Obersalzbergu, diktátor na jeho adresu uviedol: „Ten povie na všetko, čo odo mňa príde, áno a amen.“ Tisa však vždy podporoval, lebo vedel, že má zo slovenských politikov najväčšiu autoritu a môže mu dôverovať.
Čo teda Hitler zamýšľal so Slovákmi? Aj keď priamej odpovede niet, je známe, že Slovanmi opovrhoval. Preňho boli otrockou rasou, ktorá potrebovala pánov – Nemcov. Bral by politik ako Hitler nejaký ohľad na zmluvy a nezávislosť Slovenska? Sotva. Všetky dohody pre neho mali význam, len kým ich potreboval. A Slovensko potreboval iba pri likvidácii Československa, neskôr ako vzorový štát, v ktorom vládne pokoj. Keďže po SNP tieto dôvody pominuli, niet pochýb, že by čoskoro zúčtoval i so slovenskou „samostatnosťou“. Napokon, ako už v auguste 1942 povedal: „Aj tí Slováci – je síce pekné, že sú samostatní, ale koniec koncov patria predsa k nám.“
Stačilo by stotisíc nemeckých rodín?
Väčšiu pozornosť ako Hitler a ostatní nemeckí politici venoval Slovensku ríšsky vodca Heinrich Himmler. Šéf SS mal vôbec záľubu v manipulovaní s národmi. Pokiaľ ide o Slovanov, mal k nim rovnako brutálny vzťah ako Hitler. Známy je jeho prejav pred vodcami SS z októbra 1943, v ktorom vyhlásil: „Ako sa majú Rusi, ako sa majú Česi, je mi úplne ľahostajné… Či ostatné národy žijú v blahobyte alebo skapínajú od hladu, ma zaujíma len potiaľ, kým ich ako otrokov potrebujeme pre našu kultúru.“
Foto: Archív
Po vypuknutí SNP Himmler ostro kritizoval fakt, že Nemci Slovákom dovolili osamostatnenie. Podľa neho to bola chyba, pretože aj oni sú Slovanmi, ktorí vraj bojujú na strane iných Slovanov proti Nemecku.
Himmler sa Slovenskom zaoberal aj podrobnejšie. Ešte začiatkom júna 1940 sem vyslal šéfa rasového a osídľovacieho úradu SS Günthera Panckeho, aby zhodnotil situáciu. Pancke precestoval takmer celé Slovensko a svoje šialené zistenia obšírne zvestoval nadriadenému. To, k akým absurdným záverom došiel, sa dá vysvetliť aj tým, že krajinu pod Tatrami predtým vôbec nepoznal, preto bol pod silným vplyvom vodcu karpatských Nemcov Franza Karmasina.
Na oklieštenom Slovensku vtedy žila silná nemecká menšina, asi 135-tisíc obyvateľov, z toho 35-tisíc v Bratislave. Tvorili približne päť percent obyvateľstva. Pancke preto Himmlerovi navrhol, aby krajinu asimilovali, lebo predstavuje „obrovský cintorín nemeckej národnosti“ a toto „nemectvo“ ešte možno oživiť. Jeho plány pripomínajú vízie šialenca. Údajne stačí odstrániť Židov a Rómov, vyradiť Maďarov a maďarónov – odhadom zhruba pol milióna ľudí – a krajina môže byť opäť nemecká. O úplnú asimiláciu by sa potom postaralo už aj stotisíc nemeckých prisťahovaleckých rodín. Tie mali byť ochranným valom proti maďarstvu a vodcami pre ponemčených Slovákov.
Karmasin, ktorý s Himmlerom udržiaval čulý styk, zašiel ešte ďalej. Už v decembri 1940 navrhol, aby sa Slovensko začlenilo do nemeckej ríše. V tom istom roku začali nacisti s prehliadkami slovenských mužov, príslušníkov Hlinkovej gardy. Pod vedením poradcu gardy a dôstojníka SS Viktora Nagelera najprv prehliadli 391 mužov, čo sa im však zdalo málo. Napokon prezreli takmer všetkých gardistov. Tajným cieľom bolo zistiť, koľko z nich vyhovuje kritériám árijskej rasy. Dohromady vyšetrili bezmála 4 700 mužov v 47 slovenských okresoch. S výnimkou Bratislavy nacistov všetky výsledky potešili – až 39 percent gardistov vyzeralo „germánsky“.
Podľa Nagelera boli podmienky na asimiláciu ideálne – slovenská rasa sa podobala nemeckej, oba národy žili v krajine storočia bok po boku, pričom sa zmiešali, a na rozdiel od Čechov medzi nimi nevládla nevraživosť. Himmlerova odpoveď Nagelerovi nie je známa. SS však v tomto smere už nijaké ďalšie prípravy nepodnikla.
Experiment sa nekonal
O budúcnosti Slovenska čo-to napovie aj takzvaný plán osídľovania Východu. Toto dielo SS sa síce nezachovalo, ale historici poznajú aspoň jeho časti. Podľa tohto materiálu sa napríklad Česi mali asimilovať, pričom 3,5 milióna Čechov, ktorí sa na to nehodili, malo z krajiny odísť. Aj pri iných národoch východnej Európy sa spomínajú výrazy ako ponemčenie či asimilácia. Je však pravda, že Slovensko v tomto dokumente chýba. Historici to pripisujú tomu, že v tom čase nebolo také dôležité ako Poľsko alebo Rusko, no svoju úlohu zohralo aj to, že bolo ešte stále spojencom Nemecka. Nacisti preto jeho budúcnosť zatiaľ neriešili.
Ako by to teda so slovenským štátom vlastne dopadlo? Nemeckí historici o jeho šanci prežiť pochybujú. Podľa Jaworského nacisti nemali skutočný záujem na jeho existencii, pre nich bol dôležitý len zo strategického hľadiska. Hadler tvrdí, že o osude napovedá už prívlastok slovenského štátu „vojnový“. „Keby bolo po vojne, nemal by už žiadny význam,“ vysvetľuje.
Oveľa pravdepodobnejšie sa preto zdá, že by ho nacisti po skončení vojny buď pričlenili k nemeckej ríši, alebo z neho vytvorili ďalší protektorát. A potom by sa pokúsili o asimiláciu. To, že ich teórie o ponemčovaní spadajú skôr do ríše bájí a fantastiky, je už iná otázka. Dejiny, našťastie, tomuto experimentu včas zabránili.